NA BRITSKÝCH OSTROVOCH LEŽIACICH ZA OKRAJOM MASÍVNEJ EUROATLANTICKEJ PEVNINY PREBIEHAJÚ HLBOKÉ SPOLOČENSKÉ A DEMOGRAFICKÉ ZMENY, KTORÉ PRETVÁRAJÚ SPOJENÉ KRÁĽOVSTVO VEĽKEJ BRITÁNIE A SEVERNÉHO ÍRSKA NA TAVIACI KOTOL RÁS A NÁRODOV. OD 5. JÚLA HO ZASTUPUJE NAVONOK PRVÝ MINISTER ZAHRANIČIA AFROKARIBSKÉHO PÔVODU. PÄŤDESIATDVAROČNÝ DAVID LAMMY JE SYNOM ČERNOŠSKÝCH PRISŤAHOVALCOV Z GUYANY, PÔVODNE BRITSKEJ GUYANY. KULTÚRNO-CIVILIZAČNÁ DEMONTÁŽ VŠETKÉHO TRADIČNÉHO BRITSKÉHO NABERÁ V ALBIÓNE I KVÔLI NEMU DYCH BERÚCE TEMPO, KTORÉ VŠAK ON POVAŽUJE ZA NEDOSTATOČNÉ.
TRAUMATICKÉ DETSTVO
Keď sa pred štvrťstoročím anglo-americkí sociálni inžinieri a politickí marketéri ubezpečili, že investície vkladané predtým do jeho výchovy a vzdelávania sa im bohato vrátia, vybudovali mu politickú kariéru na jeho rasovom pôvode.
Narodil sa 19. júla 1972. Bolo to v ére povojnovej politiky labouristických i konzervatívnych vládnych garnitúr umožňovať obyvateľom bývalých kolónií prisťahovať sa bez byrokratických prekážok na Britské ostrovy. Podobne sa populáciám svojich bývalých dŕžav otvárali aj Francúzsko, Holandsko a Belgicko, všetko pod zámienkou dovozu chýbajúcich pracovných síl. Hlbší, kalergiovský zámer deeuropeizačnej demografickej prestavby Európy sa vtedy verejne netraktoval. Príležitosť presťahovať sa za lepším životom a štedrými sociálnymi vymoženosťami využili tisíce rodín z Britskej Guyany. Medzi nimi boli aj rodičia Davida Lammyho, ale i Bernieho Granta, vďaka ktorému sa David dostal do pozornosti širokej siete inštitúcií sociálneho inžinierstva. Grantovci boli s Lammyovcami príbuzensky spriaznení a Bernie Grant (7. 2. 1944 – 8. 4. 2000)), ktorý sa vďaka svojmu radikálnemu afrocentrizmu vyšvihol do parlamentnej politiky, bol svojím spôsobom protektorom o generáciu mladšieho Davida.
Ten potreboval nájsť svojho anjela strážneho už v útlom detstve, keď znepokojene vnímal hádky svojich rodičov a začínal si uvedomovať, že napriek piatim deťom, ktoré priviedli na svet, nedokážu zotrvať v stabilnom manželskom zväzku.
„Môj otec bol preparátor. Vypchával zvieratá. Mal dielňu voňajúcu chemikáliami, ktorá bola pre mňa ako dieťa tajomným miestom na zvedavé nahliadanie a skúmanie zvierat, ktoré preparoval. Bol veľmi tvorivým i ambicióznym človekom, ale mizerným obchodníkom. Veľa pil, bol sukničkár a s mojou mamou mal dosť búrlivý vzťah.“ David Lammy sa takto vyspovedal pomerne nedávno pred štyrmi rokmi už ako tieňový minister spravodlivosti v rozhovore pre periodikum Tretia cesta (Third Way). Označuje sa za radikálny kresťanský magazín, pod čím sa rozumie, že prejavuje plné pochopenie pre všetky odklony od tradičnej kresťanskej mravnej základne. Lammy si zrejme dal od svojich mediálnych konzultantov poradiť, že výpoveďami sebaľútosti tohto druhu sa zaradí už ako príslušník osobitne chránenej černošskej menšiny do jednej ďalšej, tiež slniečkarsky uprednostňovanej, a to takej, kde patria deti, čo vyrastali v rozvrátených rodinných pomeroch. Ako také vraj bývali odstrkované, čo si vraj vyžaduje nápravu v podobe uplatňovania doktríny tzv. pozitívnej diskriminácie (affirmative action), t. j. spoločenských a pracovných kompenzačných opatrení za predošlé znevýhodňovanie.
David hľadal ako neposedný šarvanec v období, keď to medzi rodičmi škrípalo, usmerňovačov svojich krokov a náhradu otcovského výchovného pôsobenia. Mal láskavú matku, ale tá nemala vždy na neho čas, pretože musela drieť vo dvoch i v troch zamestnaniach, aby uživila rodinu. V bezprostrednom okolí v severolondýnskej štvrti Tottenham, ktorá bola v povojnových dekádach mekkou afrokaribských prisťahovalcov, žili aj Grantovci. Bernie Grant ju neskôr zastupoval ako poslanec v období 1987 – 2000 v Dolnej snemovni a práve jeho uprázdnené kreslo prebral po jeho náhlej smrti (infarkt) v júni 2000 jeho chránenec, vtedy 27-ročný David Lammy.
Vráťme sa však o dve dekády späť, keď emocionálne rozrušený David podvedome túžil po nájdení náhradnej otcovskej autority, z ktorej by si mohol brať bezvýhradný príklad. Učitelia v škole, športoví futbaloví tréneri, sociálni pracovníci a rôzni strýkovia plnili tieto úlohy len čiastočne. David ostával ako malý chlapec traumatizovaný, i keď sa snažil nedávať to najavo. Jeho rovesníci zo susedných domov sa chlapcom prejavujúcim povahovú labilnosť posmievali a často ich aj bíjavali, čo Davida nútilo správať sa navonok hrubo ako oni. Agresívny tón v rétorike si udržiava dodnes, čím neraz popudzuje svojich debatných partnerov a pri mediálnych prenosoch aj televíznych divákov doma a v zahraničí. Vôbec mu to však neprekáža, keďže ostré výrazy tvoria súčasť jeho systematicky pestovaného imidžu sebaistého Afroangličana. Majoritnej belošskej britskej populácii sa tým programovo posilňuje v podvedomí pocit viny, na ktorej pomenovanie zaviedli slniečkarskí spoločenskí vedátori pojem white guilt, t. j. vina belochov za reálne alebo fiktívne krivdy páchané po stáročia na nebelochoch.
AUTOR: Patrik Sloboda
