Som hrdý na svoj titul

V spoločnosti vládne dnes takmer atmosféra, aby sa človek za svoj vysokoškolský titul hanbil. Akoby mal štúdiom vysokej školy len päť rokov voľna, akejsi platenej dovolenky, o ktorú si predĺžil svoje detstvo a odložil tzv. dospelý život. Dospelý život definovaný žiaľ iba ak platením účtov a zamestnaním, ničím vnútorným. Akoby bol študent neschopný nájsť si zamestnanie a tak sa skúsil „popretĺkať“ ešte chvíľu nezodpovednosťou, v honbe za bezcenným titulom, ktorý bude čisto pre efekt.

Odkiaľ sa vzala táto atmosféra, v ktorej sa vzdelaním tak primitívne pohŕda? Sme v časoch, keď sa opäť raz začína pomaly a nenápadne paušálne vyzdvihovať robotnícka trieda? Vraj vždy poctivá, tvrdo pracujúca, večne nedocenená a ukrivdená? Za súčasné dusné a otrávené ovzdušie môže aj tzv. inflácia vysokých škôl o ktorej sa popísali už tony článkov aj kníh. Viac univerzít, nižšie vstupné požiadavky, nižšie nároky, viac ľudí s titulom, motivácia peniazmi za žiaka, odtrhnutie od praxe, atď. Nič však nie je tak horúce, ako sa uvarí.

Za minulého režimu vznikli ohľadom školstva viaceré škodlivé mýty. Vysokých škôl bol zúfalý nedostatok a aj preto sa zdá, že ich je dnes priam neúmerne. Aj z tejto príčiny mal predovšetkým titul Ing. (ktorý vo svete okrem Česka a Poľska nemá nikde inde obdoby, pretože sa za úspešné ukončenie vysokoškolského vzdelania druhého stupňa udeľuje obyčajne akademický titul Mgr.) stal niečím, čo malo silne nadhodnotenú váhu, pomaly až vzbudzovalo úctu. Pán Inžinier! Á Inžinier! Vy ste Inžinier!

Inžinier je v skutočnosti oslovenie pre technika. Technika, ktorý opravuje práčky a televízory. Humanitné obory sa u nás dostali na druhú koľaj a tým značne utrpeli na kvalite a aj hodnote v očiach verejnosti. Mgr. a Ing. sa vybrali každý svojou cestou. Podľa správnosti by žiaden titul Ing. nemal existovať, napriek tomu je ešte aj dnes automaticky viac ako Mgr. Áno, technické školy sú u nás tradične kvalitnejšie a náročnejšie a preto, keď sa objavili nové vysoké školy ponúkajúce predovšetkým humanitné odbory, boli vnímané ako odpad. Štúdium vraj čisto pre titul a v praxi neuplatniteľné, toto tvrdenie je však pomerne ďaleko od pravdy.

Ale naspäť, počet vysokých škôl na milión obyvateľov je u nás napriek vraj ich nadmernému množstvu stále nízky. Pozrime sa na dáta z aktuálneho roku:

Troška reality neuškodí, máme relatívne aj absolútne najnižší počet vysokých škôl z celej V4-ky. Problematika nie je teda zďaleka tak jednoduchá a pre zvýšenie kvality nestačí iba znížiť ich počet a sprísniť vstupné kritéria.

Prvým mýtom je implicitne vyššia hodnota nezmyselného titulu Ing., druhým vraj nadbytok vysokých škôl. Áno, je veľmi pohodlné a jednoduché niesť sa na vlne vášni, realita je však zložitejšia. Problém nastal skôr s akreditáciou, príliš rýchlym pribúdaním vysokých škôl. Hanbu robia nielen tie štátne, ale aj súkromné a cirkevné. Tretím mýtom je tvrdiť, že na vysokú školu by mal ísť iba absolvent gymnázia. Prečo? Nejde o to, čo má človek v hlave? Gymnazisti odpadávajú počas štúdia rovnako, ako všetci ostatní. Sú síce lepšie pripravení, ale štúdium vedia podceniť.

Áno, niektoré humanitné obory sú premnožené, mnohé však len narážajú na smiešne nedostatočné pracovné príležitosti. Musíme sa na to pozrieť aj z druhej strany, pretože stav firemného sektora vnímame ako niečo pevne dané, akoby išlo o konštantu, akoby boli firmy nedotknuteľné. Dnes požadujú absolventa s výborným prospechom, najmenej 10 ročnými skúsenosťami, ktorý u nich bude pracovať za minimálnu mzdu. Kde má získať skúsenosti, keď ich všade vyžadujú? Začarovaný kruh. Absolvent nemá kde získať skúsenosti, aby mohol byť zamestnaný, pretože ich môže získať len v zamestnaní, kde ho neprijmú bez skúseností. Kocúrkovo, ktoré vládne západným svetom. Žiadna firma nechce investovať do absolventa, požaduje kus na mieru. Nezamestnanosť absolventov tu nie je ani tak preto, že by boli „tupí“, ale pretože firmy minimalizujú svoje náklady do takej mieri, že z každého mačkajú pot aj slzy. Čím viac dostanú zo zamestnanca (najlepšie pre nich za rovnakú mzdu), tým menej ich potrebujú. Problém je viac v prístupe firiem, ako v premnožení oborov. Nie je na čase aby sa napríklad Slovensko viac sústredilo na umenie, kultúru, vedu, výskum, cestovný ruch, gastronómiu, atď.?

Univerzita nebola, nie je a snáď ani nikdy nebude iba prípravkou pre zamestnanie. Univerzita má aj vychovať človeka na úrovni. Žiaľ, dopad doby je strašný, ako aj stav školstva v našom štáte. Pohŕda sa (a to z časti oprávnene) učiteľmi, vzdelaním, poznatkami, psychickou prácou a všetko sa točí iba okolo výšky mzdy a postavania vo firme. Áno, kto chce čo najskôr zarábať čo najviac peňazí, ten vysokú školu nepotrebuje. Dá sa to s ňou, ale čoraz lepšie bez nej. Kto chce byť trocha na úrovni, inteligentným, kultivovaným? Vysoká škola mu môže pomôcť, ale rozhodne nie je zárukou. Závisí od univerzity, fakulty, oboru.

Z vlastných skúseností viem, že kvalitné štúdium na Slovensku je možné. Nebude zďaleka ideálne, ale môže byť pomerne kvalitné. A to ako v ohľade prípravy na pracovný proces, tak aj osobnostného rastu. Nikto vás však neprinúti, dostanete možnosti, ktoré musíte byť pripravený využiť. Dnes sa už na vysokých školách neučíme marxizmus-leninizmus a nepomáha nám kádrový profil. Dnes sa už nestane, že by ste sa na vysokú školu nedostali, pretože by ste boli príliš horlivý katolík, či rebel. Pozrime sa preto aj na výhody. Elektronizácia nám umožňuje získavať, zdieľať, šíriť ohromné množstvo študijných materiálov. Na zápočty, skúšky sa zapíšeme z domu, môžeme viesť diskusie k preberanej látke, získať okrem nevyhnutných materiálov aj množstvo doplňujúcich, ale musíme chcieť. Nie je nutné zúčastňovať sa prednášok, nie je niekedy nutné ani zúčastňovať sa cvičení, dôležitejšie je, či vieme. Šikovní môžu zložiť skúšku už na začiatku semestra, nemá zmysel aby zabíjali čas niečím, čo už dávno vedia. Odpadajú postupne aj štátnice. Načo robiť druhý krát skúšku z niečoho, čo sme už úspešne absolvovali? Namiesto nich, sa čoraz väčší dôraz kladie na samotnú prácu, ku ktorej smerujú aj otázky. Študenti už dnes nie su „jelítka“ neschopné odprezentovať sa, ako tomu bývalo kedysi.

Treba sa pozerať teda aj na pozitíva. Titul bakalára dovolil študentom, pre ktorých je príliš náročné dokončiť druhý stupeň, získať aspoň ten prvý. Ten prvý, ktorý je 3/5 celkového štúdia a často je aj náročnejší. Že sa bakalár až tak moc neakceptuje? Ide o problém firiem, alebo školy? Nie su nakoniec dôležité vedomosti a skúsenosti? Titul sám dvere neotvára, dvere otvára to, čo je za ním. Preto zamestnávateľov zaujíma téma bakalárskej a diplomovej práce, štúdium v zahraničí, prospech, ale predovšetkým univerzita a fakulta. Slovensko je malé, tu sa všetci poznáme, často na pohovore zistíte, že človek ktorý vás posudzuje je kamarát s aspoň jedným z vašich pedagógov. Firmám je často jedno, či má uchádzač bakalára, magistra, inžiniera, alebo aj nič. Naviac uchádzači skladajú vstupné testy, dostanú domov zadania, prevetrajú ich z angličtiny, nemčiny, ruštiny, ak sú prijatí, tak dostanú skúšobnú dobu, atď. Firmy zaujíma aj to, či sa venujete danej oblasti aj mimo školy, vo svojom voľnom čase.

Ja som na svoj titul hrdý. Viac na bakalársky z informatiky, ako inžiniersky z manažmentu. Študoval som poctivo, nepotreboval som opakovať žiadnu skúšku, žiaden ročník, odkladať žiaden termín. Známky síce neboli oslnivé, ale neboli ani strašné. Zapisoval som si kopec povinne voliteľných a voliteľných predmetov, pretože som o ne mal záujem. Učil som sa to, čo ma bavilo a tak ako mi to vyhovovalo. Za mojim titulom je 5 rokov usilovného makania a preto má svoju hodnotu. Naučil som sa jednať s ľuďmi, získal zdravé sebavedomie, väčší rozhľad, naučil som sa pracovať s informáciami, kriticky myslieť, vybavovať administratívu, komunikovať elektronicky, obchádzať systém, efektívne pracovať, rýchlo sa učiť, používať odborné výrazy, rýchlo čítať, atď. Je naozaj problematické to všetko zosumarizovať, na svoje roky štúdií spomínam rád a s nostalgiou, rozhodne neboli premárnené a ich význam sa zďaleka, ale zďaleka nedá vyhodnotiť len výškou následne dosahovanej mzdy.

Preto ma vedia prekvapiť názory tých, ktorí by najradšej okamžite zavreli polku vysokých škôl, či totálne zmenili celý školský systém, pritom nemajú žiadne jasné predstavy o tom, ako by mal vyzerať ten nový. Majú hlavu plnú nápadov, ktoré vstrebali z lacných článkov a dokonca obrázkov. Nedotiahnuté a nedomyslené predstavy dnes vládnu svetom, povrchnosť, vášne, emócie, odsudzovanie, ponižovanie a neúcta. Školstvo treba reformovať, nie však bez hlavy a päty, nie celé, hneď a totálne. Ak niekomu nevyhovuje vysoká škola, nemusí na ňu chodiť, ale ak na ňu nikdy nechodil, môže len ťažko hodnotiť, prípadne jeho názor nikoho s prehľadom nebude zaujímať, pretože bude patriť väčšinou do štvrtej cenovej skupiny. To, že človek študoval aj keby len trocha kvalitnú vysokú školu, si ten, ktorý ju má všimne na stovkách detailov, často na prvý pohľad.

Ak chceme zlepšiť vysoké školy, musíme im dodať opäť vážnosť, hodnotu, cenu v očiach verejnosti. Chce to viac peňazí a to adresnejšie určených, zrušiť motiváciu získavať si prostriedky počtom študentov, pedagógov „k ničomu“ vyhodiť a dať priestor novým, mladším, počúvať viac samotných študentov, pozývať si absolventov, ktorí môžu dať školám neoceniteľnú spätnú väzbu, sledovať viac trh práce ako aj firemný trh, rýchlejšie reagovať na zmeny, prepracovať ponúkané študijné predmety smerom k poznatkom a skúsenostiam, ktoré nie je možné získať jednoducho a lacno z internetu, zjednotiť úroveň vysokých škôl, ako aj ich systém výučby, spraviť opäť externé štúdium bezplatným, tak ako spraviť opäť bezplatným štúdium vo vyššom veku, chce to výraznejšiu a konzistentnejšiu, hĺbkovú informatizáciu, väčšiu transparentnosť a kontrolu, štátne zákazky prideľovať pokiaľ možno univerzitám, prepojiť viac školy s firmami a to minimálne tými štátnymi, uplatniť plošne voľnejší systém štúdia, ktorý dovolí študentom ich vlastnú cestu, prepracovať štipendiá, podporu sociálne znevýhodnených, atď. Vyžaduje sa súčinnosť s väčšími postupnými zmenami v spoločnosti, ktoré by mal štát iniciovať čo možno najskôr, inak skončíme ako jedna veľká dielňa.

Nápady na štúdium cez internet, čisto z domu? Prípadne štúdium každý deň v prírode pri zvieratkách? Ja viem, ide teraz o urážlivé zjednodušenie. Zabudnime však na nezmysly. Model, ktorý existuje toľké stáročia má svoju tradíciu a opodstatnenie je odskúšaný a funkčný. Zabudnime na zrušenie hodnotenia študentov, zrušenie snáh o to, aby si konkurovali. Študenti vysokých škôl nie sú malé deti, ktoré sa pri „päťke“ rozplačú, či ktoré nevedia súťažiť a spolupracovať. Ideálne systémy nebudú hneď tak funkčné v dnešnom svete, musíme postupovať pomaly a postupne. Som zvedavý, ako by firmy prijímali jedincov, ktorí neboli nikdy a nijako hodnotení. To by bol „prúser“. Hlavne ak by ich ani oni sami nemohli hodnotiť a zdravo tlačiť ku konkurovaniu si. Musíme si uvedomiť, že hodnotenie môže dosahovať extrémov na oboch stranách (nulové, či všadeprítomné), ako ja konkurencia (žiadna, či cez všetky oblasti). Tak výrazné zmeny, aké majú dnes viacerí na mysli, by si vyžadovali súčasné zmeny aj vo fungovaní obcí, miest, krajov, štátov, firiem. Anarchia môže byť škodlivá podobne ako totalita, aj keď je lákavá, snažme sa preto pohybovať medzi. Mať úctu, rešpekt, vedieť byť disciplinovaný, slušný, sústredený, vedieť pracovať a študovať tvrdo, vedieť zabrať, ak to má svoje miesto a oprávnenie, nie je predsa znakom totality, nie je ničím nesprávnym, práve naopak.