Zamýšľali ste sa niekedy nad tým, čo je hlavnou, alebo jednou z hlavných príčin spoločenského marazmu? Ktorý nie je len javom súčasným, ako sa mnohí nazdávajú, ale jedná sa o periodicky sa opakujúci proces, ktorý trápi ľudstvo de facto celé generácie, doslova od nepamäti. Odpovedí existuje hneď niekoľko. V exaktnom náboženskom ponímaní je primárnym dôvodom predovšetkým absencia duchovna a nerešpektovanie striktných fundamentálnych náboženských pravidiel a prikázaní. V tom svetskom to môže byť napríklad ľahostajnosť človeka ako individua voči veciam a ľudom, ktoré sa ho bytostne netýkajú, nedostatok morálky či etiky alebo nezáujem o poznanie zákonitostí a javov riadiacich spoločnosť vo všetkých jej aspektoch. Od stránky ekonomickej, cez sociálno-politickú až po stránku filozofickú.
Ako už zo samotného nadpisu vyplýva, v tomto prípade sa budeme venovať predovšetkým fenoménu poznania, ktoré je neodmysliteľným faktorom pri budovaní harmonickej psychicko-fyzickej jednoty človeka. Tá je totiž následne nevyhnutným predpokladom pre jeho šťastie. Jednoduché šťastie, ktoré možno pokladať za veľmi prostý konečný cieľ človeka pri jeho pozemskom putovaní. Pre lepšie pochopenie treba ozrejmiť, že sa nejedná o poznanie a vedomosti získané v tunajšom archaickom školskom systéme (i keď tie pochopiteľne neradno pranierovať a znevažovať), ale o tie, ktoré začne jedinec nadobúdať dobrovoľne, zo zvedavosti, vďaka túžbe poznať svet, zvyčajne po alebo aj popri štúdiu na základných a stredných školách, ktoré mnoho ľudí u nás vníma len ako „povinnú jazdu“. A popravde, pri forme edukačného procesu, ktorý u nás panuje, niet sa čomu čudovať. Tento typ vzdelávania totiž zväčša ponúka, a navyše nie príliš atraktívnou formou, len tie najzákladnejšie a často nepodstatné informácie, o ktorých (ne)úžitku ani nie je treba polemizovať, keďže výsledkom tohto procesu, ktorý vraví sám za seba, sú vo väčšine prípadov dospelí ľudia, ktorí postrádajú práve to, vďaka čomu je človek človekom. Jeho jedinečnosť a individualitu, najvýsostnejšie cnosti ako láska a dobro či vnútorný duchovný život (nie v náboženskom zmysle slova) a naopak presadzuje bezbrehý konzum, nadspotrebu, materializmus, uspokojovanie základných pudov a na piedestál hodnôt stavia kariéru, moc a peniaze. Žiaľ, práve to sú pseudohodnoty, ktoré určujú smerovanie globálnej spoločnosti.
Ak už sa človek z vlastnej iniciatívy či vďaka podnetu z okolia (priatelia, alternatívne spravodajstvo) rozhodne skúmať svet „na vlastnú päsť“, v každom prípade je na dobrej ceste, mal by si však dávať v prvom rade pozor na zdroje svojich informácii. Tie nemožno jednoznačne klasifikovať ako 100%-ne pravdivé a naopak 100%-ne lživé. Ale pochopiteľne majú mainstreamové médiá ovládané a masívne financované vládnucou oligarchiou väčšiu tendenciu zavádzať, klamať a manipulovať verejnú mienku vo svoj prospech, ako nezávislé a alternatívne spravodajstvo financované dobrovoľnými príspevkami občanov či blogy jednotlivcov, ktorí informácie sprostredkúvajú nezištne, vo voľnom čase, z vlastnej iniciatívy a túžby deliť sa o svoje vedomosti či priame skúsenosti. Avšak nie vždy tento model platí a preto je nevyhnutné spätne a viacnásobne si overiť získaný poznatok z iných zdrojov.
Dôležitou zastávkou na ceste za poznaním je takisto akceptácia opozičných názorov a schopnosť vecnej a racionálnej kontraargumentácie, pokiaľ možno bez zbytočných emócii. Nie je totiž nič obohacujúcejšie ako priama debata typu „tvárou v tvár“ s názorovým oponentom na úrovni, ktorá posunie vpred obe (a niekedy aj viac) zúčastnené strany. Treba si uvedomiť, že neosobná komunikácia protistrán, plná averzie a primitívnych invektív, ktorá sa vyskytuje najmä vo virtuálnom prostredí internetu je akýmsi negatívnym fenoménom doby a nikam nevedie. Naopak ešte väčšmi konzervuje už aj tak fragmentovanú spoločnosť, namiesto toho aby ju združovala v ceste za spoločným cieľom.
Popritom si treba uvedomiť, že svet informácii zďaleka nie je čiernobiely, ale práve naopak. Nekritický obdiv voči jednej či druhej strane a kopírovanie jednej názorovej línie je tým najhorším, čo sa Vám môže prihodiť. Alfou a omegou úspešného priebehu cesty za poznaním je totižto selektívne uvažovanie, posudzovanie jednolivých tvrdení a nie názoru ako celku, uvedomenie si skutočnosti, že ak je zlé A, nemusí to automaticky znamenať, že B je dobré a naopak. Rozumný človek by sa nemal stavať do role zaujatého futbalového fanúšika, ktorí „svojich“ podrží aj pri nepeknom faule a súpera naopak znemožní vždy, keď to bude možné a zámerne prikrášli fakty v jeho neprospech. Objektivita, indiviualita, nestrannosť a pokus o vžitie sa do úlohy oponenta a kladenie protiargumentov „v duchu“ samému sebe sú naopak vítanými faktormi.
Po osvojení si atribútov uvedených v troch posledných odstavcoch, keď má jedinec vyselektované zdroje, jasne stanovený cieľ a prostriedky na to, ako ho dosiahnuť, je čas postaviť sa na štart. Pre uľahčenie a lepšie pochopenie myšlienky povedzme, že stojí v bode nula a je tým najpriemernejším a najobyčajnejším človekom, čo je samozrejme možné len teoreticky. A cesta za šťastím sa môže začať. V prvom rade sa u neho objaví psychologický fenomén zvaný „kognitívna disonancia“, ako wikipédia uvádza: „Disonanciou nazývame ľudskú reakciu na nepríjemné novozískané informácie alebo skúsenosti protirečiace predchádzajúcej predstave alebo znalosti. Tento nesúlad vyvoláva nepríjemný pocit napätia a následne túžbu po jeho znížení či odstránení. Je to nevedomá reakcia mysle na rozpory medzi postojmi (znalosťami, vierou, chovaním) a skutočným stavom veci„. Možno teda predpokladať, že si človek začne klásť otázku: „Ako je to vôbec možné?“. A to po uvedomení si faktu, že 90% vecí, ktoré odmalička pokladal za neodkškriepiteľnú pravdu, funguje v reálnom svete úplne inak. Typickým pre túto fázu rozhorčenia je aj tzv. „nálepkovanie“ autora opozičnej myšlienky, tými najhoršími prívlastkami z najhorších a tzv. „argumentum ad hominem“, teda zjednodušene povedané, kritika nositeľa myšlienky a spochybňovanie jeho autority, namiesto myšlienky samotnej. Po nej nastáva obdobie hnevu a často nikam nevedúcej a iracionálnej „protisystémovej“ rebélie a odsudzovanie všetkého a všetkých, ktorí sa na jeho chode podieľajú. V ňom ešte stále pretrvávajú faktory z prvej fázy, čo však situáciu väčšmi zhoršuje. Typickým pre stupeň číslo tri je akési čiastočné ukľudnenie, vyjednávanie, neúspešná snaha o rýchlu a hektickú zmenu, ktorá sa pri skutočnosti, ako hlboko sú v systéme zakorenené prvky chaosu, vždy končí neúspechom, tvrdým nárazom do múru a ešte väčším sklamaním. To je predzvesťou najhoršej fázy číslo štyri, depresiou a nechuťou podniknúť akýkoľvek krok ku zmene, ktorý je v danom momente pre človeka vopred odsúdený na neúspech. Avšak stojí za to prekonať ju, lebo po nej nastupuje konečná, finálna fáza, ktorú, vzhľadom na tie predošlé, sprevádzajú úplne protichodné emócie. Tá je konečným cieľom a zmierením. Charakterizuje ju akýsi nadhľad, zdravý flegmatizmus, ale na druhej strane túžba nebyť pasívny a zmeniť nielen seba, ale pomalými krokmi aj svoje okolie a inšpirovať druhých ľudí na ich ceste a mať na pamäti, že aj jedna zápalka, ktorou ste vy, môže zapáliť celý les nadšenia. Možností, ako to urobiť je neúrekom. Každý sa skôr či neskôr dopracuje k svojej kladnej miniúlohe na tomto globálnom javisku. Avšak pred pokračovaním treba uviesť, že tento model piatich fáz nie je univerzálne platným kľúčom a takisto dĺžka jeho jednotlivých období sa môže líšiť podľa individuálneho prípadu, od niekoľkých mesiacov až po celé desaťročia.
Ak si nimi všetkými človek prešiel, môže si byť istý tým, že horšie už nebude. Jeho život bude sprevádzať zväčša pozitívne myslenie a neustála potreba prijímať stále nové a nové vedomosti, na ktorých je najkrajšie práve to, že môžu neustále pribúdať. Je samozrejmé, že nikto z nás nemôže vedieť všetko, ale ako som už vyššie naznačil, je potreba mať aspoň elementárne znalosti z čo najširšieho spektra tém a neskôr sa poprípade sústrediť aj na hĺbkové skúmanie jednej oblasti, ktorá nás ako individum nadchýna a pri ktorej máme aj genetické predpoklady pochopiť ju čo najlepšie. U jedného je to právo, u niekoho iného biológia, chémia či matematika a u ďalšieho napríklad filozofia, ekonómia či informatika. Treba podotknúť, že žiadny z týchto odborov nemožno stavať v hodnotovom rebríčku nad ten druhý, lebo faktom je, že všetky sú dnes nevyhnutné pre budovanie lepšej spoločnosti. Preto treba dať hlavy dokopy, nech ste odborník v akejkoľvek oblasti, a ísť za spoločným cieľom, ktorým je lepší život pre nás všetkých.
Nie nadarmo sa totiž vraví, že predpokladom lepšej a uvedomelejšej spoločnosti je predovšetkým objektívna informovanosť. Človek by mal poznať zákonitosti sveta v ktorom žije, chápať globálnym javom, ktoré hýbu spoločnosťou a byť uzrozumený s alternatívami svojho správania. Ak sa tak bude diať, väčšina ľudí sa vydá správnou cestou. To sa odzrkadlí aj pri tých najbežnejších rozhodnutiach o tom, či si nakúpi zdravé potraviny na trhu alebo dá prednosť tým plných chémie v supermarketoch, v tom, že sa vydá do práce hromadnou dopravou namiesto automobilom, pokiaľ je to možné, v tom, že triedi odpad a snaží sa čo najmenej zaťažovať životné prostredie. Ale aj v tých dôležitejších rozhodnutiach, napríklad pri stavbe domu, kedy dá prednosť prírodnejším materiálom a alternatívnym zdrojom energie cez rozhodnutia občiansko-právneho charakeru, napríklad pri volebnej urne až po tie najťažšie, keď sa jedná o jeho zdravie či zdravie jeho blízkych.
Práve v správnej voľbe pri rozhodovaní o našom živote totiž spočíva skutočné šťastie, keď sme schopní svoje teoretické znalosti po dôkladnom zvážení a zamyslení sa nad sebou samým presadiť do praktického správania, lepšieho pre nás samých aj pre naše okolie. Začnime už dnes, bez výhovoriek, buďme iní a snažme sa byť každým dňom lepší. Robme to, čo nás baví a čo nám ide najlepšie, bez ohľadu na to, čo o nás vravia druhí. Tvorme svoj vlastný jedinečný vesmír, skúmajme svoje vnútro a snažme sa mu pochopiť, rozmýšľajme nad sebou a sami zostaneme v údive stáť nad tým, aké obrovské možnosti nám ponúka. Priložme ruku k dielu. Stačí len chcieť.