Na prvý pohľad sa zdá, že v našej civilizácii predovšetkým v krajinách biele rasy je téma rodiny svojim spôsobom, jemne povedané, už konzervatívna, v súčasnej spoločnosti sa zdôrazňujú iné ukazovatele ako prvoradé. Už v knihe Buchanana Smrť západu sa uvádza, že vo všetkých uvedených krajinách je populačný pokles, vrátane Slovenska. V nedeľnej omši 30. marca 2025 na TV Lux katolícky kňaz vo svojej kázni vysvetľoval pomerne známy príbeh z Lukášovho evanjelia o márnotratnom synovi, ktorý rozpráva Ježiš svojim učeníkom. Jeho stručný obsah:
Syn si vyžiadal si od otca svoj podiel z majetku, odišiel z domu, všetko prehýril a ostal žiť ako sluha pri pasení svíň. Postupne si uvedomil svoje zlyhanie a vrátil sa k otcovi, kde chcel robiť nádenníka. Otec ho však prijal veľmi srdečne, urobil pre neho veľkú hostinu, z čoho sa vôbec netešil jeho druhý syn, ktorý s otcom stále poctivo pracoval. Spomínaný otec zdôrazňuje, aké dôležité je urobiť všetko možné pre rodinu.
Kňaz v rámci kázne spomenul hodnotu rodiny ako jednu z najdôležitejších a uviedol takisto príklad zo života známeho amerického spisovateľa, nositeľa Nobelovej ceny za literatúru, E. Hemingwaya. Ten mal takisto zložitý život v rodine svojich rodičov a podobný príbeh otca a syna opísal v jednej poviedke. Po konflikte so synom, ktorý od neho odišiel, sa otec rozhodol uverejniť inzerát, že čaká svojho syna Paka v jednom objekte v Madride a to v konkrétnom čase. Keď sa tam otec dostavil, tak našiel tam 800 (!!!) mládencov s menom Pako.
Príbeh je to mimoriadne zaujímavý nielen svojou faktografiou, no do pozornosti sa dostáva predovšetkým konflikt rodiča a syna, v širšom kontexte rodičov a detí, čo je veľmi preveľmi aktuálne v našich časoch. Pomerne často dokonca na štátnej úrovni sa rieši problém detí z neúplných rodín. V jednej z posledných štatistík o Slovensku sa uvádza:
Na Slovensku existuje približne 300 tisíc (!) jednorodičovských rodín, v ktorých žije okolo 40% detí (!). V týchto rodinách sú značné materiálne ťažkosti, no k ním sa pridávajú rôzne sprievodné problémy ako sú depresie, šikana, konflikty. Dokonca slovenské ministerstvo pre sociálne záležitosti už vydelilo pravidelnú podporu pre tieto jednorodičovské rodiny.
Ďalšia zo štatistík hovorí o tom, že na Slovensku je rozvedených okolo 54% rodín. Teda rozklad rodiny v našom svete jednoznačne pokračuje a to v pomerne rozšírenej podobe. Hoci odborníci poukazujú na výrazne zníženú formu komunikácie v rodinách a zvlášť medzi rodičmi a deťmi, tento jednoznačne negatívny trend je veľmi aktuálny. Veď rodina sa ešte relatívne nedávno upevňovala mnohými spoločnými podujatiami a medzi iným spoločnou prácou. Neraz si všímam, že taká v postate prirodzená forma rodinného spoločenstva ako je práca na polí či v záhradke prakticky v rodinách už neexistuje. Za našich mladých čias rodina bola tým najprirodzenejším spoločenstvom, ešte moje spolužiačky zo ZŠ a SŠ sa často vydávali hneď po 18 rokoch. A generácie našich rodičov a prarodičov predstavovali ten najpevnejší ľudský kolektív. Uvedený trend prevažoval u mnohých predchádzajúcich pokolení. Na tomto mieste sa mi žiada pripomenúť, že hádam najväčšia panovníčka v našich dejinách Mária Terézia mala 16 detí (!), o ktoré sa veľmi zodpovedne starala. Môj otec, narodený v 1913 r., pochádzal z trinástich súrodencov, bývali v domčeku s dvoma izbičkami a t. ď. Ale ich rodina ako mnohé podobné bola vtedy prirodzeným naozajstným ľudským spoločenstvom. Pamätám si, že v spomínanej generácii v mojej rodnej Kamienke žili ďalšie rodiny s mnohými deťmi a jedna ich mala dokonca 16! Akýkoľvek aspekt človečenstva sa dlhé obdobia histórie vždy opieral o rodinu. Pozrime sa na lingvokultúrny aspekt tohto slova:
Rod (praslovanský Boh), rod-ina, rod-ičia, pra-rod-ičia, rod-ičovský, rod-iť, rod-ný, z-rod-iť, po-rod, po-rod-diť, po-rod-nica, ná-rod, ná-rod-nosť, ná-rod-nostný, prí-rod-a, prí-rod-ný, pri-rod-zeny, od-rod-a, od-rod-iť, od-rod-ilec, Rod-ina (v ruštine „vlasť“) a pod.
V Rusku sa to slovo spája s celou krajinou. Počas vojen Rusi používali heslo:
Za Rodinu, za matušku-Rossiju.
Podčiarknutý koreň –rod- vypovedá o jeho bohatom význame, ako o existenčnom základe ľudskej spoločnosti, ktorý sa týka všetkých jeho stránok a je pevne prepojený s celým kontextom ľudského života vrátane prírody. V tom nachádzame pevnú zákonitosť jednoty človeka a všetkého, čo ho obklopuje. Pravda, platí to úplne iba vtedy, keď to človek dodržiava v zmysle nenarušiteľných večných zákonov, lebo stále funguje ľudová múdrosť:
Čo zaseješ, to zožneš., Ako si ustelieš, tak budeš spať., Ako sa do hory volá, tak sa z hory ozýva., Čo si navaríš, to budeš jesť., Aká matka, taká Katka., Aký otec, taký syn., Aký mlynár, taký mlyn., Čo požičiaš, to aj vráť.
V našich časoch veľmi pravidelne počúvame a registrujeme negatívne príbehy o rodinnom živote. V jednom „slovenskom“ liberálnom denníku napísali:
Rodina je historická kategória a ako všetko historické podlieha zániku.
Zdá sa, ako keby podobní autori mali pravdu, no stretávame takisto hlboko ľudské príbehy z rodinného života. V časopise Veľkošarišan (2025, č. 1, s. 2) bol uverejnený materiál o neobyčajnej rodine. Majú tri deti, z toho dve sú ťažko postihnuté – sú nevidiace, nehovoriace a pripútané k invalidnému vozíku! Ich matka Mária Šárossyová založila pred 13 rokmi organizáciu pod názvom Centrum Svetielko v Prešove, v rámci ktorého 48 dobrovoľníkov poskytuje služby 650 postihnutým ľuďom po celom Slovensku. Zacitujem slová spomínanej zakladateľky Svetielka:
„K založeniu združenia nás najprv viedla taká možno naivná predstava vyplnenia letných prázdnin pre deti, ktoré majú ťažký hendikep. Aj my s manželom sme rodičia dvoch špeciálne obdarených detí. Naše deti sú nevidiace, nerozprávajúce, odkázané na invalidný vozík a starostlivosť o nich bola v tom čase a v určitej miere tak náročná, že sme potrebovali vyhľadať odbornú pomoc. Až sme si uvedomili, že keď si nechceme nechať rozbiť rodinu, tak potrebujeme niečo riešiť doma v Prešove, kde sa nám život ustálil a budeme vedieť fungovať ako rodina. A tak vzniklo Svetielko“.
Za túto svoju hlboko ľudomilnú a obetavú činnosť získala pani Mária Šárossyová vysoké ocenenie Prešovského samosprávneho kraja.
Podobní ľudia ako Mária Šárossyová pôsobia takisto v iných regiónoch či krajinách. Napríklad v Čechách existuje organizácia Familly Point, v ktorej sa starajú o hendikepovaných najmä však starších ľudí. Majú zabezpečenú celodennú starostlivosť, vrátane lekárskej, ktorá im v skutočnosti nahradzuje reálnu rodinu. Organizátori spomínaného centra pre týchto ľudí zabezpečujú rôzne aktivity, aby sa mali možnosť venovať napríklad rôznym ručným prácam, pravidelne do objektu prichádzajú detské spevácke súbory. Viacerí títo ľudia spievajú spolu s deťmi české ľudové piesne. V podstate ide o náhradnú rodinu a nedá mi opäť nespomenúť, že rodiny predchádzajúcich pokolení sa o svojich starých rodičov starali do konca ich pozemského života. Týmto spôsobom fungovali rodiny najmä na dedinách. Rodina bola spravidla trojgeneračná a hoci sa žilo v materiálnom zmysle v skromných podmienkach, predsa to bolo naozajstné rodinné spoločenstvo. Pamätám si ako sa dedinčania pravidelne združovali pri rôznych príležitostiach, ba vlastne stále, o čom svedčí príslovie:
Naša dedina to je veľká rodina.
Život v týchto spoločenstvách bol veľmi aktívny, družný, priateľský, súdržný. Dedina bola reálnou rodinou a keď prebiehali rôzne práce, čo bolo prakticky stále, ľudia si navzájom pomáhali – susedia, príbuzní, priatelia. Takto sa upevňovali naozajstné ľudské vzťahy, nebolo dňa, aby sa susedia či príbuzní a známi spolu neporozprávali. Zvlášť v nedeľné popoludnia dospelí vyšli pred dom, posadili sa na lavičky, veselo i vážne sa rozprávali a sledovali mladých ľudí, ako sa prechádzajú po uliciach, často šikovný mládenec hral na harmonike, pekne oblečené dievčatá sa držali pod pazuchy a krásne spievali. Dospeli, najmä rodičia, mali doslova šťastné výrazy tváre, keď sledovali svojich veselých potomkov. A prebiehali rozhovory okrem iného o tom, ktorý mládenec sa uchádza o ktorú dievčinu. Už vtedy sa vlastne svojim spôsobom plánovala nová rodina. A podobné obrazy mi zostali v pamäti z našich dedinských zábav. Na tie sme chodili fešácky oblečení, v dederonových košeliach, v kravatách, v oblekoch. Neraz sa stalo, že keď mládenec pozýval do tanca peknú dievčinu, tá sa ho najprv opýtala:
A máš kravatu?
Naše dievčatá boli oblečené nádherne. Na balkóne sedeli najmä ženy-mamičky, ktoré sledovali, s kým že to tancuje ich Anička či Janko. Mali pritom o čom hovoriť. Hádam sa ich potomok pokúsi založiť novú rodinu, na ktorú sa najmä v dedinskom prostredí myslelo stále, bola v centre pozornosti vtedajších pokolení celý život. Veľmi dôležitým aspektom uvedených spôsobov života boli výzor dievčat. Tie sa vždy objavili na verejnosti krásne, žensky oblečené, často príjemne usmiate. Spomínam si stále na nedeľné omše, keď dievčatá boli oblečené vo svetlomodrých dlhých doma vyrobených šatách, stali vpredu a mládenci boli vzadu na vyvýšenom mieste (zvyška). Vtedy sme nevedeli spustiť naše mládenecké pohľady z tej neopakovateľnej dievčenskej krásy. Skutočne v plnej miere platilo:
Najkrajšia bytosť na svete je šťastne usmiata žena, krásne oblečená!
Ono to vlastne platí stále. U nás v Kamienke máme folklórny súbor Barvinok (od kvetu Zimozeleň), ktorý pôsobí už okolo 70 rokov. Najmä ženské kroje boli a zostali nenapodobiteľne krásne. A samozrejme dievčatá a ženy v nich. Môžeme to vidieť na TV kanáloch Folklorika a Senzi. Podobné kroje majú v susednej Jarabinej, čo môžeme vidieť na ženách jarabinského súboru Poľana, ktorý pravidelne vystupuje okrem iného na spomínanej Folklorike. V tejto súvislosti sa uvádza, že na Slovensku je okolo 700 folklórnych súborov, v relácii Korene na Folklorike sa často pripomína, že mnohí členovia týchto súborov založili a zakladajú mladé rodiny. V prostredí folklóru sú ľudia najkrajší. Je prirodzené, že sa práve v týchto podmienkach najmä mladí ľudia zákonite zbližujú. Ide vlastne o národné tradície, ktoré pretrvávajú stáročia. Hoci naši predkovia boli vo väčšine chudobní, takmer vždy sa vedeli pekne poobliekať a opäť to platí osobitne o dievčatách a ženách. Dnes to takmer úplne chýba – reálne spodobená ženská krása. Keď vidím dievčatá ba aj niektoré ženy v deravých nohaviciach, tak mi je preveľmi smutno! Ešte relatívne nedávno to bolo nepredstaviteľné! Nám už na základnej škole učitelia pripomínali:
Hoci si chudobný, maj nohavice čisté a vyžehlené.
A naozaj aj my chlapci sme si občas vedeli vyžehliť nohavice, zaštopkať ponožky či iné deravé časti oblečenia. Na ZŠ za našich čias bola hodina – ručné práce. Deti a mladí ľudia stále boli vedení k tomu, aby sa vedeli slušne obliekať. Pravidelne sa mi v tomto kontexte oživujú vo vedomí slová Dostojevského:
Krasota spasjot mir – Krása zachráni svet.
A terajšia generácia akoby nechcela tento svet zachrániť. Zdá sa, že niekto vedome riadi rozvrat prirodzených ľudských spôsobov života dnešného sveta. Dokonca sa občas na obrazovkách TV objavia známe ženské osobnosti v deravých nohaviciach!
Vyššie uvádzam slová s koreňom –rod-, ktoré, tak ako celý jazykový systém, zobrazuje hlbokú podstatu národného spoločenstva. Veľký nemecký mysliteľ Humboldt – po ňom je nazvaná Berlínska univerzita – povedal veľmi múdre slová:
Jazyk je duša národa.
A teraz si pozrime ešte raz na základné slová s koreňom-rod-:
Rod, ná-rod, rod-ina, prí-rod-a.
Sú veľmi pevne prepojené. Uvádza sa, že na svete žije okolo 6 tisíc národných spoločenstiev. Každé z nich má v sebe ukotvené neopakovateľné ukazovatele, každý národ má svoje prírodné prostredie, ktoré po celé stáročie formuje jeho existenciu, zvyky, celý systém spôsobov života a to všetko sa prenáša a prepája s rodinou. Na veľkých medzinárodných folklórnych festivaloch, aký som videl v centre Prahy neďaleko Staromestského námestia, celý týždeň vystupovali súbory doslova z celého sveta. Organizátori to zorganizovali tak, že každý súbor predviedol za 20 minút svoj program, pričom sa striedali súbory zo vzdialených krajín. Napríklad po Polynézanoch vystupovali kolektívy zo severnej Európy, po nich z južnej Afriky, neskôr z Japonska, následne z Južnej Ameriky, z východnej Európy a pod. Ostal vo mne nezabudnuteľný zážitok! Vtedy som si plne uvedomil, čo presne znamená múdry pojem:
Krása národov.
Je to podobné ako v prírode. Vedci odhadujú, že na Zemi rastie niekoľko miliónov rastlín. Žijú vedľa seba, často na neveľkom priestranstve lúky vidíme na jar a v lete pestrú kvetenu, čo je svojim spôsobom analogické, ako národné spoločenstvá. Žiaľ, na rozdiel od prírodných kolektívov, tie ľudské sa celé dejiny napádajú, ničia, likvidujú, neustále pretrvávajú konflikty a v konečnom dôsledku dochádza k tragédiám. Práve človek dlhodobo narušuje prirodzené usporiadanie sveta. A pritom si neuvedomujeme, že život nám ponúka dokonalé zákony a práve príroda je nepredstaviteľne dokonalá, z čoho by sa mal poučiť človek, vraj homo sapiens. O nepredstaviteľnej dokonalosti prírody sa mi žiada uviesť jeden príklad. Ako je známe, 14. apríla v 1912-om roku havaroval najväčší parník na svete Titanic, obrovská pýcha ľudstva. Na pravom boku mal veľký nápis:
Ani Pánboh mňa nepotopí!
A práve na mieste tohto pyšného nápisu došlo k zrážke Titanicu s obrovským ľadovcom. Zahynulo okolo 1500, väčšinou chudobných cestujúcich. Okolo 700 bohatších sa zachránilo. Trup Titanicu skúmajú odborníci do našich dní. A práve výsledky týchto výskumov odborníkov z USA, Francúzska a Ruska sú mimoriadne pozoruhodné. Sústredím sa iba na tému príroda a život. Spomínaní odborníci našli na asi 270 metrov dlhom kovovom trupe lode obrovské množstvo útvarov, ktoré ničia zvyšky vo veľkej miere kovového Titanicu. Tieto likvidačné útvary sú vytvorené z baktérií, živých organizmov, ktoré likvidujú to, čo do morského prostredia nepatrí. Neviditeľné baktérie sú neporovnateľné silnejšie, ako ľudské dielo! Pritom ide o hĺbku mora okolo 3500 metrov, kde tieto živé organické bytosti fungujú! Odborníci sa domnievajú, že spomínané baktérie zlikvidujú za určité obdobie celý umelý ľudský výtvor kovového Titanicu. Uvedený príbeh je názorným príkladom naozajstnej a dokonalej sily živej prírody. Veď skutočný život začína v tých najmenších organizmoch. Z maličkých semien, často neviditeľných, vyrastú obrovské stromy, veľryby, slony a napokon aj človek. Pritom okrem človeka všetky systémy životodarnej prírody sa v plnej miere riadia večnými zákonmi. A človek? Jedna zo štatistík nášho sveta vypovedá o anomáliách ľudského spoločenstva. Pôsobí zarážajúco, keď historici hovoria:
V nám známej histórii zahynulo vo vojnách okolo 3,5 miliardy ľudí!
Poučili sme sa z tohto strašného čísla? Vôbec nie. V tej ďablovine pokračujeme stále, takisto v našich časoch. Čo všetko človek nevymyslel:
Plynové komory, jedovaté plyny, upaľovanie ľudí na hraniciach, masové vraždenie dokonca bezbranných – dokonca detí a žien, živé obete.
To všetko v prvom rade vytvorili vládnuce tupé elity. Napríklad v južnej Amerike vojnových zajatcov najprv vykŕmili a potom im kňazi zaživa vyrezávali srdcia, ktoré obetovali svojim bohom na špeciálne vybudovaných oltároch. Tieto ríše úplne zanikli. Katolícka inkvizícia upálila tisíce ľudí ako kacírov. Medzi nimi Jána Húsa, ktorého začiatkom 1990-tých rokov pápež Ján Pavol II. v Prahe na Strahove vyhlásil za svätého. Upálili Janu z Arku na základe rozsudku francúzskych biskupov v 1431-om roku, tiež ju ešte za života jej rodičov vyhlásili za svätú. Obvinili ju okrem iného z toho, že sa obliekala ako muž – viedla vojsko pri oslobodzovaní svojej vlasti. Giordano Bruno bol upálený v r. 1600 za to, že hľadal celý život pravdu. Na záver súdu inkvizičnému tribunálu povedal:
Vy sa viac bojíte tohto rozsudku ako ja.
Jeho poprava sa konala verejne pred veľkým zástupom, čo mala byť svojim spôsobom istá forma náboženskej oslavy. A podobné výkony tupých elít stále pokračujú. Ešte v Starom Grécku odsúdili na smrť Sokrata, veľkého mudrca, ktorý okrem iného vychoval ďalšieho veľkého mysliteľa Platóna. Obvinili ho, že kazí mládež, no on mladých ľudí učil hľadať pravdu.
Naše prebývanie na tomto svete má k dispozícii dokonalé pravidlá, večné zákony, ktoré vôbec nie je ťažko pochopiť. Opriem sa pritom o dojímavý a hlboko ľudský príbeh, predstavený v dokumente na STV2 8. apríla 2025 pod názvom Prebudenie. Vystúpili v ňom viacerí predstavitelia Rómov, ktorí porozprávali o tom, ako sa im v značnej miere podarilo zmeniť život v našom Prešovskom kraji. Ide o osady v dedinách Pavlovce, Jaromnice, Kendice a v Sabinove. Najprv zorganizovali zbierku na výstavbu modlitebných domov, následne v značnej miere svojpomocne tieto modlitebne vybudovali a do stavebných prác zapojili značné množstvo Rómov. Postupne sa títo ľudia začali meniť. Výrazne im pomohli dokončené objekty, v ktorých sa začali stretávať v čoraz väčších počtoch. V svojich radoch majú títo Rómovia duchovných a čo je mimoriadne pozoruhodné, dokázali preložiť časti Biblie do rómskeho jazyka! Hádam najviac zapôsobili na divákov, na mňa určite, príbehy jednotlivých Rómov, o živote ktorých toho dosť vieme, no zďaleka nie všetko. Jeden mladý Róm hovoril:
O rodinu som sa vôbec nestaral. Veľa som pil alkohol, mnoho som fajčil a podvádzal som svoju manželku s jej matkou (!). No keď sa u nás vybudoval modlitebný dom a ja som začal do neho chodiť, podarilo sa mi úplne zmeniť môj dovtedajší život.
Podobné príbehy prerozprávali viacerí Rómovia aj Rómky, najmä mladí ľudia. Podstata ich premeny spočíva v tom, že obnovili život v rodine, začali sa viac venovať najmä deťom, chodiť do práce, prestali vyvolávať konflikty. O všetkých týchto zásadných zmenách vypovedajú slová majiteľky jednej miestnej predajne:
Odkedy tu postavili modlitebňu, takmer nikto ku mne nechodí nakupovať alkohol a cigarety!
Navonok ide o nenápadný príbeh skupiny rómskych obyvateľov v našom kraji. No obsahuje v sebe hlbokú podstatu naozajstného pravého života, o ktorom nás učili a snáď ešte učia múdri a povolaní ľudia, no ktorí dostávajú veľmi malo priestoru, aby nás poučili – presne tak, ako to bolo mnohokrát v minulosti.
Zapáčila sa mi báseň českého autora M. Řezanka, ktorá vypovedá aj o dnešných súčasnosti:
Je zvláštní doba – což je prostě znát:
Do války velet se dnes jaksi nosí,
a kdo by mír chtěl, je hned ,,dezolát“,
jenž neklaní se před symbolem kosy.
Zubaté nechce vlastní děti dát
pro blaho hodnot obalených krví.
Kdo trochu myslí, ví, že rychlý mat,
dostane chudák vždycky jako prvý.
Nechtějme válku – to je jasný vzkaz.
Bojujme za mír.
Lidi, prosím vás:
Jak to vše začne – pak se hroby zmnoží.
Nechtějme tupě čekat na rozkaz.
Kdo slouží válce, tomu zlomí vaz:
VZDORUJME, PROSÍM, pro vší lásku boží…
Autor: Jozef Sipko
Ak vás článok obohatil o ďalší uhol pohľadu, podporte ľubovoľnou čiastkou slobodu slova. Ďakujeme.
Vyhlásenie: Názory autora sa nemusia zhodovať s názormi vydavateľstva Sofian, s.r.o. Zodpovednosť za obsah tohto článku nesie výhradne jeho autor. Vydavateľstvo Sofian, s.r.o. nie je zodpovedné za akékoľvek prípadné nepresné či nesprávne informácie v tomto článku. Sofian, s.r.o. dáva súhlas na zdieľanie našich pôvodných článkov na ďalších nekomerčných internetových stránkach, ak nebude zmenený ich text a názov. Pri zdieľanom článku musí byť uverejnený zdroj a autor. Ak chcete články z nášho webu publikovať v tlači či inými formami, vrátane komerčných internetových stránok, kontaktujte redakciu na [email protected].
UPOZORNENIE
Vážení čitatelia – diskutéri. Podľa zákonov Slovenskej republiky sme povinní na požiadanie orgánov činných v trestnom konaní poskytnúť im všetky informácie zozbierané o vás systémom (IP adresu, mail, vaše príspevky atď.) Prosíme vás preto, aby ste do diskusie na našej stránke nevkladali také komentáre, ktoré by mohli naplniť skutkovú podstatu niektorého trestného činu uvedeného v Trestnom zákone. Najmä, aby ste nezverejňovali príspevky rasistické, podnecujúce k násiliu alebo nenávisti na základe pohlavia, rasy, farby pleti, jazyka, viery a náboženstva, politického či iného zmýšľania, národného alebo sociálneho pôvodu, príslušnosti k národnosti alebo k etnickej skupine a podobne.