Neviem v koho hlave sa zrodil nápad, nazvať časť našej politickej garnitúry Progresívnym Slovenskom. K pojmu progresívny si totiž každý, čo len trochu sčítaný človek priradí slovenský ekvivalent – pokrokový. A v konaní tejto znôžky exotov, môže každý súdny človek vidieť všetko možné, len nie pokrokovosť. Pohŕdanie tradičnými hodnotami, ktoré sú v krajine medzi Dunajom a Tatrami, ako hanobenie Slovenska, Slovákov a všetkého, čo je len trochu slovenským, líznuté. No predovšetkým bezbrehá servilnosť voči donorom spoza hraníc, či dokonca Atlantiku. To sú hlavné atribúty každodennej činnosti progresívcov!
Akoby sme sa preniesli v čase sto rokov dozadu, keď za prvej republiky časť politickej scény razila zásadu ,,čím horšie, tým lepšie.“ Preložené do zrozumiteľnej reči, ,,čím horšie pre masy ľudí, tým lepšie pre vládnucu hŕstku.“ Ako vtedy, tak i dnes sa prostriedky deštrukčnej činnosti nevyberajú. Dôležitý je konečný konzultát. Podstatný rozdiel je len v tom, že kým vtedy proti sebe stáli príslušníci dvoch domácich protichodných názorových línií, dnešní progresívci konajú za ,,žold“, v prospech cudzích mocností! Dá sa to nazvať aj ako zrada vlastného národa, vlastnej krajiny. Pracujú ako piata kolóna. A to v mnohých prípadoch ide o poslancov parlamentu, ktorí zložili sľub, že budú pracovať v prospech slovenskej republiky?! Im nestačí, že za Kiskovho pontifikátu, cez samozvané ,,slušné Slovensko“, takmer vyvolali ,,slovenský majdan“.
Po predčasných parlamentných voľbách v septembri roku 2023 nedokázali stráviť porážku a vyvolali v spoločnosti hystériu, vedúcu k atentátu na predsedu vlády Roberta Fica! Podotýkam, že legitímneho víťaza volieb.
Pritom ,,hlavu progresívcov Michala Šimečku“ po jeho slovách z 18. 1. 2024 ,, pán Fico brzdite, ste opitý mocou“, už mala riešiť generálna prokuratúra a orgány činné v trestnom konaní! Čo sa toho týka, tieto inštitúcie mali po voľbách riešiť aj Matoviča s Hegerom, Mikulca s Hamranom, Korčoka, Naďa, Kolíkovú s Remišovou. Za to, že republiku za tri a pol roka zadĺžili viac, ako ostatné vlády takmer za tridsať rokov. Za to, že z ústavy urobili bezcenný materiál a Slovensko po právnej stránke stiahli na úroveň banánových republík. Za to, že z našej armády spravili útvar neschopný brániť republiku. Za vynášanie citlivých informácií zo živých súdnych prípadov. Za prekračovanie právomocí vyšetrovateľov, či sudcov, resp. pozametanie úmrtí v našich väzniciach pod koberec. Za uzatvorenie pre Slovensko nevýhodných zmlúv. A mohol by som pokračovať ďalej.
Vlani Slovensko oslavovalo tridsať rokov svojej samostatnosti. Väčšina politikov našu cestu hodnotila ako úspešnú. Ako úspech možno hodnotiť snáď len to, že rozdelenie Československej federatívnej republiky prebehlo pokojne. Stali sme sa však montážnou dielňou Európy a postupne smetiskom Európy. Čo sa týka potravinovej sebestačnosti – škoda hovoriť. Vybili sme stáda dobytka, pestujeme hlavne komerčné plodiny. Vyklčovali sme, alebo opustili sady. Zlikvidovali štátne majetky, resp. väčšinu roľníckych družstiev, ktoré predtým poskytovali prácu doma a mali tiež zásluhu na vybudovaní vidieka. Priemyselná výroba bola v rukách štátu a tak zisky z produkcie fabrík išli do štátneho rozpočtu. Odtiaľ išli vo forme lacného vzdelania, kultúry, zdravotníctva, späť tým, ktorí zisk vytvorili. / Každý občan z 15,5 milióna obyvateľov si tak za rok prilepšil o vyše 10. 600 Kčs. / Dnes tieto peniaze odchádzajú do materských krajín zahraničných firiem. Potom niet divu, že nie je na základné potreby štátu a ten sa potom / napríklad cez nevýhodné pôžičky resp. štátne dlhopisy / zadlžuje. Podľa posledných údajov dnes každý Slovák dlhuje najmä svetovým bankám cca 20. 000 eur. Pred pádom ,,železnej opony“ malo socialistické Československo vyrovnané saldo – 7 miliárd US dolárov tak dlhu ako aj pohľadávok. Je však tragédiou, že požičané peniaze neslúžia z veľkej časti rozvoju našej ekonomiky, ale pomáhame druhým ekonomikám. Dnes totiž nakupujeme tovary resp. produkty, ktoré sme si v minulosti vyrobili sami. Živíme tak vlastne pracujúcu silu mimo našich hraníc.
Niekto sa môže spýtať, prečo toto všetko spomínam v súvislosti s progresívcami. Nuž, jednoducho preto, lebo toto všetko je výsledok činnosti progresívcov po roku 1990. Nie tých dnešných, tí buď ešte neboli na svete, alebo ťahali kačičku za povrázok. Ide o ich rodičov, prípadne ich dnešných mentorov. Tí totálne rozložili našu ekonomiku. Mladý Šimečka a spol. teraz nastúpili, aby zapracovali na morálnom úpadku spoločnosti. Cez médiá, s pomocou umeleckej gerily vymývajú ľuďom mozgy, pričom im výdatne svojou nečinnosťou sekunduje naše školstvo. A tak sa pietne akty vzťahujúce sa k našim dejinám, robia akoby z povinnosti. Naopak zvýrazňujú sa zásluhy západných spojencov na porážke nacizmu. Ako prelomový akt sa prezentuje vylodenie spojencov v Normandii. To, že červená armáda ubránila Moskvu, Leningrad, že pri Stalingrade zvrátila priebeh vojny sa bagatelizuje. Taktiež dnes na západ od ruských hraníc nik ani necekne o tankovej bitke pri Kursku. Čo vedia dnešní školáci o Karpatsko – Duklianskej operácii a jej význame pri oslobodzovaní Československa? A mohol by som pokračovať.
Západné víťazné mocnosti až teraz odhaľujú svoju pravú tvár. Boli nútení akceptovať výsledky druhej svetovej vojny, ale nikdy sa s nimi nezmierili. Vidiac, že poslední pamätníci pomaly vymierajú, začínajú prepisovať históriu. A naši progresívci im ochotne asistujú. Nikomu nevadí, že spomienkovej ceremónie v Donouerkeu prizerá zástupca agresora – porazeného Nemecka, no zástupcu jednej z víťazných mocností – Ruska, akosi pozabudli pozvať. Nebola náhoda, že po 2. svetovej vojne štáty východného bloku odmietli plán povojnovej pomoci USA, ako niečo neakceptovateľné, nakoľko išlo o vytváranie závislosti na USA. Prešlo takmer 80. mierových rokov, keď ho kompetentní oprášili a prostredníctvom Európskej Únie sa ho snažia uviesť do života. A progresívci snívajúci o Spojených štátoch európskych, opäť asistujú. A keď nenájdu u väčšiny Slovákov pochopenie ostrakizujú, hanobia, znevažujú. Veď ako povedal Martin Šimečka, slovenčina je jeden ,,hnusný jazyk“ a Slovensko je ,,čierna diera“ podľa Madelaine Allbrightovej. Ich konanie nápadne pripomína činnosť Henleinovcov v Čechách a Karmazinovcov na Slovensku v druhej polovici tridsiatych rokov minulého storočia, keď keď jedni aj druhí rozbíjali mladú Československú republiku. Ďalšia podobnosť je v tom, že vtedy aj dnes štátna moc jednala, resp. jedná s ľudmi tohto rangu v rukavičkách. Vtedy prišiel Mníchov 1938 so všetkými následkami. Čo sa asi chystá dnes? Za Rakúska Uhorska sme sa zásluhou Štúrovcov a ďalších národovcov horko – ťažko ubránili asimilácii Maďarmi. Aké plány majú úradníci v Bruselu v dnešných časoch? Akú váhu pri tom zohrá hlas našich zástupcov v Európskom parlamente, keď väčšina z nich šesť je progresívcov?! V minulosti nie raz nás zastupovali v duchu štvorveršia z básne ,,Trináste prikázanie“: ,,On nemá problém si nabrýzgať na svoju hrudu rodnú. Pripravený je vždy opľuvať Slovákom zástavu štátnu.“ Liek na to ponúkajú štyri štvorveršia aj z inej básne: ,,Zmĺkol zvon slobody. ,, Raz navždy treba nám si agiášov chliev rázne poupratovať. Pri obrane vlasti a vlastnej kultúry, obetí neľutovať. Do sveta zvestovať, že mienime fungovať, jak rovný s rovným len. Od Tatier k Dunaju, už od čias Samových, je Slovákov zasľúbená zem.“
V kontexte s tým, si dovolím odcitovať myšlienky troch slovenských osobností z nedávnej i dávnejšej minulosti. Spisovateľ a istý čas predseda Matice slovenskej, Vladimír Mináč povedal, že ,,Slovensko nebude nikdy veľký a mocný štát. Zato môžeme byť štátom kultúrnym, demokratickým a spravodlivým.“ Aby sa tak stalo, musíme mať vždy na pamäti slová politika Vladimíra Klementisa: ,,Stráňte sa slovenského politika, ktorý ani nerecituje, ani necituje, ba ani nečíta slovenských básnikov.“ Ako tretieho spomeniem ostrihomského arcibiskupa Alexandra Rudnaya, ktorý už na sklonku 17. storočia priznal otvorene, pre koho, alebo prečo bije jeho srdce, slovami: ,,Som Slovák a hoc by som sedel aj na stolci Petrovom, Slovákom zostanem.“ Pre takýchto Slovákov treba robiť aj nemožné. Nemožné môžu robiť len takýto Slováci.
Ako bodku za svojim príspevkom použijem šesťveršie z básne ,,Chmáry apolakypsy:“ Ad jedna: Som vždy Záhorák. AD dve: pritom hrdý Slovák. Ad tri: predtým Čechoslovák. Z toho plynie, že som Slovan. Geograficky len Európan. Ale ani za mak svetoobčan.
Ľubomír Ryčovský, Senica.
Ak vás článok obohatil o ďalší uhol pohľadu, podporte ľubovoľnou čiastkou slobodu slova. Ďakujeme.
Vyhlásenie: Názory autora sa nemusia zhodovať s názormi vydavateľstva Sofian, s.r.o. Zodpovednosť za obsah tohto článku nesie výhradne jeho autor. Vydavateľstvo Sofian, s.r.o. nie je zodpovedné za akékoľvek prípadné nepresné či nesprávne informácie v tomto článku. Sofian, s.r.o. dáva súhlas na zdieľanie našich pôvodných článkov na ďalších nekomerčných internetových stránkach, ak nebude zmenený ich text a názov. Pri zdieľanom článku musí byť uverejnený zdroj a autor. Ak chcete články z nášho webu publikovať v tlači či inými formami, vrátane komerčných internetových stránok, kontaktujte redakciu na [email protected].
UPOZORNENIE
Vážení čitatelia – diskutéri. Podľa zákonov Slovenskej republiky sme povinní na požiadanie orgánov činných v trestnom konaní poskytnúť im všetky informácie zozbierané o vás systémom (IP adresu, mail, vaše príspevky atď.) Prosíme vás preto, aby ste do diskusie na našej stránke nevkladali také komentáre, ktoré by mohli naplniť skutkovú podstatu niektorého trestného činu uvedeného v Trestnom zákone. Najmä, aby ste nezverejňovali príspevky rasistické, podnecujúce k násiliu alebo nenávisti na základe pohlavia, rasy, farby pleti, jazyka, viery a náboženstva, politického či iného zmýšľania, národného alebo sociálneho pôvodu, príslušnosti k národnosti alebo k etnickej skupine a podobne.