Po návrate z ročného pobytu v zahraničí som sa rozhodoval, kam budem v živote smerovať ďalej. Vrátil som sa na rodnú hrudu plný zážitkov, úplne vyliečený z doterajšieho obdivu k bohatým európskym krajinám. Akosi mi tam došlo, že všetky tie honosné katedrály, perfektne vybudovaná infraštruktúra a životný štýl nad všetky pomery nie je výplodom tvrdej práce z rúk ich obyvateľov. Ale že sa skôr jedná o bohatstvo ukradnuté z „čierneho kontinentu“. Už mesiac pred návratom som dostal ponuku vrátiť sa naspäť do predchádzajúceho zamestnania. To som považoval za potenciálnu voľbu istoty v prípade, že by neprišlo niečo zaujímavejšie. Cítil som, že predsalen ešte potrebujem vyskúšať niečo iné. V inzertných novinách som našiel inzerát, že novo vznikajúca regionálna TV hľadá reportéra pre svoje spravodajstvo. Na druhý deň som sa ozval na uvedené telefónne číslo, ešte v poobedie toho istého dňa som bol na pohovore a ten bol na moje prekvapenie úspešný. Prijali ma s tým, že počas dvoch mesiacov budem pracovať ako dobrovoľník dvakrát týždenne. Budem sa zaškolovať tým, že si podľa vlastného uváženia pripravím niekoľko reportáží do archívu. Tieto by sa mali dookola vysielať počas následnej trojmesačnej spúšťacej periódy. V našom novom spravodajskom time sme sa ocitli traja:
- Šéfredaktor – Jediný z nás regulárne vyštudovaný žurnalista. Mimo iného to bola osoba blízka vysoko postavenému funkcionárovi nášho mesta.
- Kameraman – Šikovný, mladý muž ktorý od detstva nahrával cez víkendy so svojim otcom svadobné hostiny.
- Redaktor spravodajstva – Ja.
Hneď na začiatku som pochopil jednu vec: “Všetci bežní ľudia majú strach z kamery a s týmto strachom sa dá narábať”. Ak robíte anketu na ulici a kameru je vidno, každý vás radšej obíde širokým oblúkom. Preto pred natáčaním kráčate s mikrofónom skrytým, kamera je zvesená z pleca kameramana. V dave sa zacieli naoko vhodná obeť a na tú sa vytasí kamera s mikrofónom, až keď nemá úniku. Ak potrebujete získať požadovanú odpoveď, nahrávanie sa zvyčajne hneď nespustí. Len málokto vie v takejto situácii ihneď zformulovať zmysluplnú odpoveď. Obyčajne redaktor opraví dotazovaného: “Aha, asi ste chceli povedať niečo takto a takto. Veď skúsme to jednoduchšie v jednej vete ešte raz”. Týmto spôsobom sa vie dosiahnuť požadovanej odpovede pomerne rýchlo na viacerých vzorkách respondentov, Ak chceme naopak natočiť hlúpo vyzerajúcu vzorku (napríklad na otázky ohľadom liberalizácie zásadných spoločenských zvykov atď), nahrávanie kamery beží okamžite a obeť sa zasype otázkami.
Strach z kamery majú často aj “veľkí muži”. To sa prejavilo, keď som si naplánoval reportáž o vybudovaní prvej kruhovej križovatky v našom meste. Pozval som primátora, šéfa technických služieb a ešte niekoho cez investície. Nemal som z toho dobrý pocit. Ako som sa však blížil na miesto stretnutia, k môjmu prekvapeniu už desať minút pred dohodnutým termínom na chodníku stáli všetci traja. A zo všetkých sršala očividná neistota. Povzbudený ich neistotou som im sebavedomo dával otázky jednu za druhou.
Druhé “hlboké poznanie” ktoré som si odniesol po svojom pôsobení v tomto “zázračnom médiu” uvediem až na konci. Ale týkalo sa nasledovného: Skončil sa prvý mesiac môjho „prestížneho džobu“. Doteraz som si všetky reportáže plánoval aj organizoval sám. V jeden štvrtok mi však šéfredaktor nečakane navrhol tip na reportáž. Hneď ma to zaujalo, lebo sa jednalo o natáčanie na lokálnom hudobnom festivale, ktorý sa mal začať zajtra. Predstavil som si sám seba s VIP páskou na ramene a všetkým, čo k tomu patrí. Už som pred dvoma týždňami absolvoval niečo podobné, avšak v menšom. Jednalo o jednodennú charitatívnu akciu. Tam som robil rozhovory s kapelou Hex a Robom Pappom. Šéfko ma však tentokrát vyviedol z omylu, vraj to tentokrát nebude v tomto štýle. Musíme si zakúpiť vstupenky aj s kameramanom sami a byť tam „inkognito“. Hovorí: “Vieš potrebujem zábery nejakej opitej mládeže. Ideálne, keby sa tam fajčila marihuana a takéto vecičky.” Chvíľu mi to trvalo kým som spracoval o čo mu ide. Po pár sekundách som však videl v jasných farbách, že sa idú vybavovať staré účty. Poznal som osobne organizátora toho festivalu. Bol to môj rovesník, zanietený ekologický aktivista a poslanec mestského zastupiteľstva. Vybavila sa mi spomienka, ako sa pred pár rokmi dostal do otvoreného sporu s otcom šéfredaktora. Obvinil pána otca z nefunkčnosti jeho úradu (čo bola čistá pravda). No a preto som ja mal teraz poslúžiť v akejsi vendette a zdiskreditovať ho pred očami celého mesta. Moja reflexívna odpoveď bola: „nie“. Pri odchode z miestnosti som si ešte zobral zo stola svoje pero. Podvedomie vedelo, že už sa do televízie nikdy nevrátim.
Bolo to pre mňa, mladého človeka, trpké zistenie. Ešte len začínajúce, lokálne mini-medium a od samého začiatku ide vyrábať spravodajské reportáže na zakázku… Ako to potom funguje v tých ozajstných, korporátnych? Úplný informačný “Matrix”…
Dnes si predstavujem sám seba, ak by som sa vtedy rozhodol inak. Možno by som to “dotiahol” do TV Markíza a pod tlakom úpisu v banke, by som za judášske groše špinil na kadekoho.
Česť všetkým poctivým, „strážnym psom demokracie“!!!
Vyhlásenie: Názory autora sa nemusia zhodovať s názormi vydavateľstva Sofian, s.r.o. Zodpovednosť za obsah tohto článku nesie výhradne jeho autor. Vydavateľstvo Sofian, s.r.o. nie je zodpovedné za akékoľvek prípadné nepresné či nesprávne informácie v tomto článku. Sofian, s.r.o. dáva súhlas na zdieľanie našich pôvodných článkov na ďalších nekomerčných internetových stránkach, ak nebude zmenený ich text a názov. Pri zdieľanom článku musí byť uverejnený zdroj a autor. Ak chcete články z nášho webu publikovať v tlači či inými formami, vrátane komerčných internetových stránok, kontaktujte redakciu na [email protected].
UPOZORNENIE
Vážení čitatelia – diskutéri. Podľa zákonov Slovenskej republiky sme povinní na požiadanie orgánov činných v trestnom konaní poskytnúť im všetky informácie zozbierané o vás systémom (IP adresu, mail, vaše príspevky atď.) Prosíme vás preto, aby ste do diskusie na našej stránke nevkladali také komentáre, ktoré by mohli naplniť skutkovú podstatu niektorého trestného činu uvedeného v Trestnom zákone. Najmä, aby ste nezverejňovali príspevky rasistické, podnecujúce k násiliu alebo nenávisti na základe pohlavia, rasy, farby pleti, jazyka, viery a náboženstva, politického či iného zmýšľania, národného alebo sociálneho pôvodu, príslušnosti k národnosti alebo k etnickej skupine a podobne.