Text dolu je šiestou poviedkou zo zbierky Hlava XIX. Kniha je zmesou mojich spomienok na rok strávený na základnej vojenskej službe. Vrátiť sa k týmto spomienkam ma mimo iného donútili aj naši volení zástupcovia, ktorí sa počas posledného roka rozhodli ostentatívne podstúpiť dvojtýždňovú vojenskú prípravu. Každý večer sme ich následne mohli uvidieť usmiatych, ako zdieľali na sociálnchy sieťach svoje „hlboké zážitky“ z prežitého dňa.
Pre mňa to bola čistá, vojnová propaganda… Nech sa páči trocha reality:
Celé dni iba pochodovanie honosne nazvané “poradová príprava”. Neviem, koľko kilometrov sme po kasárňach za posledných pár dní napochodovali. Jedno však viem a myslím, že by to okamžite vedel aj hocijaký cudzí človek, keby ma z blízka stretol. A nemusel by pritom byť vôbec telepat. Od kedy som tu, ešte som sa nesprchoval. Je pri tom vrchol leta, deodoranty v prepotených syntetických handrch strácajú funkčnosť. Každý večer po vyhlásení večierky nás k tomu slobodník včetkých príde skontrolovať, či sme riadne zapnutí v spacákoch riadne až po bradu. A stále platí, že musíme ležať poctivo na bruchu, aby sme si „krídla nepolámali„…
Včera podvečer sme pochodovali okolo učebne, kde počas krátkych prestávok v pochodovaní dookola rozoberáme svoj samopal vzor 58. A tu sa nám naskytol provokatívny pohľad. Mazáci si napustili do nefunkčnej fontány vodu až po okraj a veselo sa na nás z improvizovaného bazéna usmievajú. So žiarivými tvárami, s výrazom egyptských bohov. Prechádzame okolo nich snáď tridsaťkrát a ich úsmevy sa stále zväčšujú.
Dnešný podvečer bude nečakane „vrchol blahobytu“ dopriaty aj mne. Bude to takto: O siedmej večer dostáva naša čata, ako štvrtá v poradí, príkaz “Pohov, do ubytovne rozchod!” Neviem, čo sa bude vo vnútri diať. Prechádzame cez úzku chodbu baraku hnaní pokrikmi Šavalca. “Rýchlo vybrať uterák a mydlo! Rýchlo, makaj, rýchlo hraj na tie nohy!” Zoraďujeme sa pred umyvárňou. Prví štyria sú nahnaní do vnútra. O chvíľu už sú opäť vonku obliekajúci si prepotené veci naspäť na ešte stále mokré telá. Ja idem v druhej štvorke. Vo vnútri umyvárne tečú z jednej trubky na strope štyri biedne cicerky vody. Rýchlo zo seba strhávam prilepené oblečenie, vyzúvam presmradnuté kanady. Vbehnem pod prúdik padajúcej vlažnej vody. Mydlím sa ostošesť. Skôr než začnem zo seba oplachovať penu, už hučí Šavalec: “Von, von! Myši okamžite von!” Šmýkam sa na mydlovej pene pri tom, ako si navliekam ľavú nohu do nohavice. Padám do peny, ktorá nestihla vtiecť do odpadu v podlahe a poctivo si udieram koleno. A už som na chodbe a naťahujem na seba zase tie syntetické handry za výdatnej verbálnej podpory Šavalca a zaraz už aj Macechu. Do vnútra je hnaná ďalšia štvorica.
Vybehnem celý vlhký pred budovu, handry nalepené na tele, aby som sa znova “pohodlne” postavil na slnečnom úpeku do pozoru. Zajtra sa mi celý chrbát pokryje obrovským akné. Vyrážky jedna vedľa druhej. Presnejšie povedané jedna cez druhú. Pošlú ma za lekárom a ten mi dá zdravotnú výnimku. Budem mať dovolené dvakrát denne umyť si chrbát mydlom a natrieť si ho vodou po holení. Som voči tejto medicíne skeptický. Ale skutočne to zaberie a o pár dní to ustúpi. No úplne sa toho nezbavím už nikdy.
Pochodovanie, pochodovanie a pochodovanie. Počas pochodovania uvažujem mimo iného aj nad zmyslom samotného pochodovania. Čoskoro na to prichádzam. Okrem okázalého spôsodu pešej prepravy veľkej masy ľudí sa jedná hlavne o psychologickú záležitosť. Individualita sa v dave rozplynie a človek si až rutinne zvykne na akceptovanie príkazov. Biorobot… Hlavne o toto ide počas toho šialeného prvého mesiaca.
O niekoľko ďalších dní mám pocit, že už nám to celkom pekne ide. Dokonca už funguje aj “čelom vzad” počas neprerušeného pochodu. Na druhý deň prídem na to, ako som sa veľmi mýlil. Slobodník si nás nechá nastúpiť a zavelí “Pochóóó-dom vchod! A slovenské mamičky pekne do rytmu, tééé-raz! Raz, dva, tri, štyri”.
Tak začneme začneme spievať “Slo-vén-ské má-mič-ký, pek-ných sy-nov má-té”. A v tom sa zvuk pravidelného pochodu zmení na zvuky, ktorý vydávajú zemiaky vysypané z vriec na drevenú podlahu. Behom chvíle rozpačito stojíme. Slobodník šalie. Behá okolo a nadáva všetkým na koho narazí. Toto mi aktuálne pripadá veľmi smiešne. No o pár hodín strácam úsmev a som oduševnene nahnevaný. Nechápem, že sú medzi nami až takýto hudobní anaflfabeti, ktorí nedokážu spojiť pochodovanie s primitívnym ľudovým šlágrom. Naozaj je to také zložité? Stále dookola celý deň. Večer má slobodník vykričané hlasivky. Keď už to vzdá, vbehne do baraku, vyzúva si kanady a tlčie jednou z nich v amoku asi pol minúty o plechovú skrinku. Zlyhal…
Ráno sme nemilo prekvapení. Pri nástupe sa objaví vedúci prijímača podplukovník Pilák. Šepká sa o ňom, že štyri roky slúžil vo francúzskej, cudzineckej légii. Výzorom vôbec nebudí rešpekt. Veľmi sa podobá na herca Juraja Kukuru. Má však širšie ramená, je neprirodzene prihrbený s pavúčimi nohami. Jeho prikrčený postoj a ostrý pohľad cez prižmúrené oči pripomíňa kobru. A takú aj má prezývku, ako sa čoskoro dozvedám. Oznamuje nám. “Chlapi dnes Vás naučím pochodovať ako skutočných Slovákov.” A zaraz aj zavelí velí “pochodom vchod” za spevu celonárodnej hitovice. Je dosť trpezlivý. Vydrží to hrdinsky až do obeda. Velí dookola, behá okolo nás a snaží sa identifikovať sabotérov jeho spevo-pochodovej misie. Mám obavu, aby z nejakého dôvodu nespočinul lúč jeho pozornosti na mne. To sa na šťastie nestane. Ale to čo sa stane je to, že vo večerných hodinách biely od hnevu, zlomený v páse na sedemdesiat stupňov ako vzduchovka kričí “Kur-r-r-vá!!! Chlapi ja Vám spravím taký Sajgon, že sa z toho po-se-rie-tééé!!!”. Je tma a my sme zahnaní do baráku aby sme sa uložili k nepokojnému “nespánku”.
Ďalšie ráno prichádzam na to, že pochodovanie nie je vôbec tá najhoršia vec na svete. Nafasujeme samopaly a nechajú nás nastúpiť k východnému plotu kasární. Tu sme ešte neboli. Pred sebou vidím asi dvanásť metrov široký, šesťdesiat metrov dlhý, zelený pás sviežeho trávniku. Zhruba v polovici je priekopa hlboká dva metre za ňou dve drevené prekážky. Jedna asi dva metre vysoká určená na preliezanie a jedna na podliezanie.
Kobra sa objaví s vyladeným škodoradostným úsmevom pod fúzom a spýta sa z plna hrdla banálnu otázku:”Vojaci. Vidíte tú trávu pred Vami?!” My: “Áno pán veliteľ!” On: “Tak si ju ešte dobre obzriete, lebo už za hodinu tam nebude!” A zavelí “Prvé tri rady zástupu plazením vpred!!!” O chvíľu sa plazím aj ja, v ľavej ruke mám popruh samopalu, na pravom boku o opasok prichytená vsuvka (púzdro) na štyri samopalové zásobníky. Neuveriteľne nepohodlný “šport”. Už po prvom raze som celý zablatený, ľavé zápästie mi ide od ťahania samopalu po zemi vybuchnúť od bolesti. Za hodinu už skutočne trávnik neexistuje a my sa plazíme v čistej hline. Za ďalšiu hodinu už som prekonal tretiu úroveň svojich fyzických možností a chce sa mi skutočne plakať. Takto to má ísť až do večera.
Od tejto chvíle uplynulo už 35 rokov. Nepamätám si všetky jej detaily. Ale na jedno si jasne spomínam. Plazenie je jeden z najhorších spôsobov prepravy na svete. No i napriek všetkému nám to pochodovanie za spevu „slovenských mamičiek“ nešlo a rezignoval aj sám veľký Kobra.
Predsalen medzi nami musel byť nejaký neodhalený, hudobný antitalent a ako všade aj tu platí okrídlená pravidlo, že “silu kolektívu určuje jeho najslabší článok”…
Vyhlásenie: Názory autora sa nemusia zhodovať s názormi vydavateľstva Sofian, s.r.o. Zodpovednosť za obsah tohto článku nesie výhradne jeho autor. Vydavateľstvo Sofian, s.r.o. nie je zodpovedné za akékoľvek prípadné nepresné či nesprávne informácie v tomto článku. Sofian, s.r.o. dáva súhlas na zdieľanie našich pôvodných článkov na ďalších nekomerčných internetových stránkach, ak nebude zmenený ich text a názov. Pri zdieľanom článku musí byť uverejnený zdroj a autor. Ak chcete články z nášho webu publikovať v tlači či inými formami, vrátane komerčných internetových stránok, kontaktujte redakciu na [email protected].
UPOZORNENIE
Vážení čitatelia – diskutéri. Podľa zákonov Slovenskej republiky sme povinní na požiadanie orgánov činných v trestnom konaní poskytnúť im všetky informácie zozbierané o vás systémom (IP adresu, mail, vaše príspevky atď.) Prosíme vás preto, aby ste do diskusie na našej stránke nevkladali také komentáre, ktoré by mohli naplniť skutkovú podstatu niektorého trestného činu uvedeného v Trestnom zákone. Najmä, aby ste nezverejňovali príspevky rasistické, podnecujúce k násiliu alebo nenávisti na základe pohlavia, rasy, farby pleti, jazyka, viery a náboženstva, politického či iného zmýšľania, národného alebo sociálneho pôvodu, príslušnosti k národnosti alebo k etnickej skupine a podobne.