S týmto citátom, ktorého slovenský ekvivalent znie „História je učiteľkou života“, som sa prvýkrát stretol približne pred desiatimi rokmi, keď nám ho ako malým piatakom na základnej škole, s patričným entuziazmom a iskrou v očiach na úvodnej hodine dejepisu prepísala na tabuľu pani učiteľka. V danej dobe mal pre mňa, ako človeka, ktorého v detstve „trápia“ úplne iné problémy, takmer nulovú výpovednú hodnotu. Bola to len holá, bezobsažná veta, ktorú, zrejme len tak z dlhej chvíle vyslovil neviem kto, neviem kde a neviem prečo. Aspoň tak som uvažoval v danej životnej etape. Ospravedlniť sa to však dá mojim vekom, no otázne je, akú výhovorku si nájdu tí, ktorí určujú chod spoločnosti či obyčajní „smrteľníci“, vo svete dospelých, ktorí si z tejto obrovskej životnej múdrosti nevedia a z rôznych dôvodov nechcú vziať príklad a nie sú schopní poučiť sa z histórie. Pripomeniem, že autorstvo tohto citátu sa pripisuje známemu Cicerovi (celým menom Marcus Tullius Cicero), rímskemu právnikovi, rečníkovi, filozofovi, politikovi a politickému teoretikovi žijúcemu v 1. a 2. storočí pred Kristom.
Dôvod, prečo tejto myšlienke pripisujem takú obrovskú váhu je prostý, myslím si totiž, že v situácii, kedy stojí ľudstvo tvárou v tvár najväčšej vojenskej kríze od pádu „železnej opony“, ktorá začína pomaly ale isto nadobúdať globálne kontúry, je viac než aktuálna a dôvody, prečo by mala byť pre nás mementom, pribúdajú ako huby po daždi, spolu s každým zbytočne vyhasnutým nevinným životom. Faktom totiž je, že ukrajinská kríza, ktorú mám pochopiteľne na mysli, nie je v podstate ničím novým. Jedná sa o „divadelné predstavenie“ z dielne globálnych stratégov, s rovnakým scenárom, rovnakými činiteľmi, častokrát aj hercami či kompozíciou, ktorého sme boli veľakrát v minulosti svedkami a aj napriek tomu, sme jeho devastačným následkom neboli schopní zabrániť. Mocenské hry, propaganda, očierňovanie iného, ako skutočného nepriateľa, mediálna manipulácia, dvojaký meter, účelové rozoštvávanie a fragmentácia spoločnosti, neschopnosť odlíšiť príčinu od následku, slepá dôvera voči pseudoautoritám, absencia kritického myslenia, zjednodušovanie a zosmiešňovanie konšpiračných teórií, ktoré sa často stávajú nebezpečnou konšpiračnou praxou atď. To všetko, sú atribúty, ktoré sprevádzali konflikty od nepamäti, svedkami ich uplatňovania v praxi sme boli už stokrát, no predsa nie sme schopní poučiť sa. Paradoxne, naďalej budeme žiť v ilúzii slobodného a demokratického sveta, ktorý je, až na menšie odchýlky dokonalý, naďalej budeme kozmeticky reformovať od základu zlý systém alebo dúfať, že raz, bez nášho pričinenia zasiahne akási vis maior (vyššia moc) a šibnutím čarovného prútika všetko zmení. Natíska sa otázka, prečo to tak je? Čo je dôvodom našej pasivity či v tomto konkrétnom prípade nezáujmu o životy druhých ľudí, ktoré po stovkách vyhasínajú pod explóziami rakiet vládnych stíhačiek rovno za našimi hranicami?
Odpoveď, som už vyššie naznačil. Človek, nie len na individuálnej, ale aj na kolektívnej úrovni, je v podstate tvor neschopný poučiť sa z chýb druhých, zdá sa to byť geneticky dané. Človek sám, tak ako spoločnosť celá, prinajhoršom degraduje, prinajlepšom stáročia prešľapuje na mieste po duchovnej stránke a túto skutočnosť prekrýva, hoci len „na oko“, technologický progres, ktorý nás, apropo, celkom nešťastne predbehol. Tento proces a faktory, ktoré ho riadia, sa zdá byť cyklický. Tak, ako ľudia pred tisícročiami medzi sebou bojovali oštepmi, dnes bojujú tankami. Tak, ako človek v dávnych dobách bezvýhradne dôveroval kmeňovému vodcovi, tak dnes dôveruje prezidentovi a robí z neho modlu. Tak, ako davy pred stáročiami burácali v koloseách na gladiátorských zápasoch, tak dnes burácajú rozvášnení fanúšikovia na futbalových zápasoch a to všetko v duchu hesla „chlieb a hry“, teda odklonenia pozornosti od vecí, na ktorých skutočne záleží.
Ľuďom chýba akási zdravá rebélia. Nie rebélia z princípu, kedy vyjdem na ulicu a rozmlátim najbližší odpadkový kôš a netuším prečo, ale kultivovaná rebélia prameniaca z úprimného presvedčenia po zmene, ktorá zabezpečí prospech aj iným, či mne, nie len hŕstke vyvolených na vrchu pyramídy žijúcej na úkor zotročovanej masy. Obzvlášť v slovenskej spoločnosti tento druh správania absentuje. Náš povestný pohár trpezlivosti, zrejme ani nie je pohárom, ale ako sa zdá, sudom, do ktorého kvapká už celé dekády a kým pretečie, zabudne sa na to, prečo sa tak stalo a začne sa napĺňať druhý.
Preto aj dnes, nie len my, ale aj drvivá väčšia globálnej spoločnosti akceptuje krivdu na nej páchanú. Ba čo je najhoršie, akceptuje občiansku vojnu proti samej sebe a to najmä pre to, že tá je zabalená v hábe utkanom zo vznešených ideálov a boja za nikdy neexistujúcu demokraciu. V hábe, ktorý sa dá však ľahko odkryť vzdelaním, nezaujatosťou a kritickým myslením. No ani to málo, nie sme schopní urobiť pre druhých. Pre tých na Ukrajine, ktorých by sme z pozície nás Slovanov mohli nazvať bratmi. Tak, ako pred 80 rokmi v Nemecku dovolili bežní občania, tak aj dnes dovolíme, aby sa takmer rovno pod našimi oknami rozmáhala totalitná ideológia „se vším všudy“ a či ju nazveme fašizmom, nacizmom, alebo iným pojmom, je zrejme jedno. Podstata ostáva nemenná.
Podstata krytá a zahrabávaná takmer všetkými, ktorí to s nami vraj myslia dobre. Zrejme netreba pripomínať početné historické paralely kedy sa to ukázalo ako lož. Kedy sa konšpirácia ukázala ako pravda a podobne. Veď aj Hitler uskutočnenie svojich vízii prezentoval ako nevyhnutnosť pre dosiahnutie všeobecného blaha. Ale kto sú v skutočnosti tí vlci v rúchu baránka? Všetci, počnúc jednoliatou obcou politológov, pokračujúc drvivou väčšinou politikov euroatlantických štruktúr, či žoldniermi tretieho sektora sediacimi na dobre platených miestečkach z milosti západného kapitálu, končiac. Zdá sa to byť príliš neuveriteľné na to, aby to bola pravda? Áno, zdá. Veď ako môžu všetci vládni predstavitelia a zložky s nimi kooperujúce podporovať také svinstvo? Nuž, tak, ako mohli mnohokrát predtým. Je však zrejme ilúziou a reálnou konšpiračnou teóriou myslieť si, že sú všetci priamo niekym riadení, doslova každý ich krok. Nie, v tomto prípade sa dokonale uplatňuje akási davová psychóza na najvyšších postoch, či fenomén zvaný „group think“, v tomto prípade ho môžeme nazvať negatívny „group think“ , kedy sa čím ďalej tým väčšia časť skupiny utvrdzuje v nejakom poznatku, bez ohľadu na jeho pravdivosť. Zvyšok už zabezpečí vidina materiálneho prospechu či úspešnej kariéry a skupina psychopatov (budem sa opakovať), tak ako mnohokrát predtým v histórii, schopná zapredať svoju vlastnú dušu, je na svete.
Či nie? Vlády predsa nie sú až také zlé? Nemôžu byť? Kde potom hľadať príčinu skutočnosti, že svet sa zmieta v permanentných bojoch a bez mieru (ne)funguje už celú existenciu histórie ľudstva? Odpoveď samozrejme nie je taká jasná, ako sa zdá byť. Vlády sú, aj napriek fenoménu iracionálneho voliča, či práve vďaka nemu, zrkadlom nás samých, či sa nám to páči alebo nie. Nie sú súčasťou iného sveta. Príčina žalostného stavu spoločnosti a odpoveď naň leží v každom u nás a z dôvodov, ktoré možno vyčítať z tohto článku, som toho názoru, že jedinou účinnou hybnou pákou zmeny v globále, je zmena človeka ako takého. Od jeho základov. Na bytosť cnostnú a duchovne prosperujúcu. Na bytosť existujúcu na akomsi vyššom leveli, ktorá plne využíva svoje možnosti, danosti a mozgovú kapacitu, ktorá bude tvoriť rovnako plnohodnotný celok. Je to utópia? Je to sci-fi? Zdá sa byť. Človek bude väčšinou predsa vždy len ovcou, ktorá bude bez pastiera stratená. Ostáva len dúfať, že pastier bude konečne ten „dobrý“ a že sa oprát chopí „osvietená“ minorita vedúca stádovitú väčšinu.
To je jeden z možných scenárov. Aj napriek svojim početným výhodám, je tým negatívnejším. Idealisti a veční optimisti, ku ktorým sa väčšmi prikláňam, by mohli protiargumentovať tým, že ako civilizácia stojíme na prahu obrovských zmien, ktoré iniciuje napríklad aj internet, so stále slobodným prístupom k informáciam a tým dáva ľudom priestor na uvažovanie a zapĺňanie dovtedy existujúceho informačného vákua. Poskytuje im aj istú mieru sebarealizácie, empatie s druhými na opačnom konci sveta, spoznávanie dovtedy neznámych alternatív svojho správania či priestor pre združovanie sa za spoločným cieľom. A možno práve posledná výhoda nesúca sa v duchu hesla „v jednote je sila“, bude tou kľúčovou pre zmenu. Možno sa raz podarí zjednotiť dostatočne veľkú masu, nad ktorou stratí 1% vyvolených kontrolu. A potom, snáď, budeme žiť v spoločnosti, kde čierna bude všeobecne akceptovaná ako čierna, a nebude sa z nej 100 krát opakovanou lžou stávať biela, kde budeme vedieť ukázať prstom na skutočného nepriateľa a eliminovať jeho vplyv a v spoločnosti, kde bude 8 miliónov ľudí, ako aktuálne v ukrajinskom Donbase požívať dostatočný rešpekt, nebude sa na nich hľadieť ako na druhoradých občanov a teroristov a napokon v spoločnosti, kde bude právom zavrhnutá partia „hajlujúcich“ grázlov na armádnom vozidle, pred ktorou si dnes svet zatvára oči, tak ako pred masívnou dezerciou ukrajinskej armády, ktorá odmieta zabíjať vlastných občanov v mene zvrátenej ideológie ľudí, na druhom konci sveta.
Pre pozitívnejšie zakončenie mojej úvahy dodám, že zrejme existuje dôvod, na aspoň čiastočný úsmev. Propagandistická mašina mocných sa po početných a verejnosťou akceptovaných inváziach v krajinách neschopný obrany, zdá sa zasekla. Ukrajinská kríza, ktorá je skôr Rusko-Americkou/Euroúnijnou (keďže Ukrajina je len nástroj,) je v istom zmysle zlomovým bodom v racionalizácii spoločenskej mienky, ktorá, dúfajme, skôr či neskôr odrazí nástup Nového Svetového Poriadku, o ktorom s takým zápalom hovoria sami jeho iniciátori.