Mark Solonin, ruský publicista a historik, hlavný predstaviteľ tzv. novej vlny v ruskej vojenskej historiografii. Narodil sa v roku 1958 v niekdajšom sovietskom meste Kujbyšev (dnešný názov Samara). Vyštudoval letecké inžinierstvo a istý čas pracoval v leteckej vývojovej konštrukčnej kancelárii. Neskôr v období perestrojky sa pripojil k demokratickému hnutiu a v 90. rokoch sa začal venovať historickému výskumu. Od roku 2004 publikoval šesť kníh, ktoré sa venujú udalostiam sovietsko-nemeckej vojny a analyzujú príčiny a pozadie tohto konfliktu, najmä prvé mesiace bojov na východnom fronte v roku 1941. Doteraz sa ich predalo len na ruskom trhu vyše 180 000, boli preložené a vyšli už v Poľsku, Estónsku, Lotyšsku, Litve a Českej republike (na našom trhu nájdete: 23. červen aneb Opravdový den „M“ a Vymývání mozků – zfalšované dějiny sovětsko-německé války). Chystá sa aj prvý slovenský preklad (22. jún 1941 – Anatómia katastrofy).
Cieľom rozhovoru je priblížiť čitateľom zistenia a argumenty p. Solonina, týkajúce sa vojnových útočných plánov Sovietskeho zväzu na Nemecko z jari 1941, teda približne v rovnakom čase ako Nemecko pripravovalo svoj vlastný útok, známy pod názvom Operácia Barbarossa. Rovnako sa tiež budeme venovať údajným mýtom o nepripravenosti Červenej armády, domnelej technickej a početnej prevahe nemeckých vojsk. Rozhovor sme Vám priniesli v októbrovom čísle časopisu ZEM & VEK, tu je jeho neskrátená verzia:
Môžete nám na úvod priblížiť situáciu na začiatku 2. svetovej vojny?
Plánovanie ofenzívnej operácie Červenou armádou na západných hraniciach Sovietskeho zväzu prebiehalo mnoho rokov. Konkrétne, podarilo sa mi nájsť v archíve plán ofenzívnej operácie, podpísaný 1. novembra 1936 maršalom Jegorovom (veliteľ generálneho štábu, následne popravený počas tzv. stalinských čistiek). Vtedy, v roku 1936, to bol plán na vpád do Poľska. Avšak v skutočnosti bolo Poľsko zničené silami nemeckej armády a 28. septembra 1939 bola v Moskve podpísaná sovietsko-nemecká dohoda o priateľstve a hranici. Vznikla spoločná hranica medzi Sovietskym zväzom a Nemeckou ríšou a začalo sa plánovanie novej ofenzívnej operácie, ktorá sa tentokrát mala rozvinúť na území západného Poľska, Slovenska, Maďarska a Nemecka.
Spolu bolo objavených 13 základných dokumentov, zostavených v priebehu roku 1940 do mája 1941, ktoré jednoznačne poukazujú na detailné spracovanie plánov útočných operácií Červenou armádou. Ide o päť verzií súhrnného operatívneho plánu Červenej armády, zostavených priebežne od augusta 1940 do mája 1941 a dva súbory dokumentov popisujúce rozvinutie vojsk štyroch západných vojenských okruhov.
Viete autenticitu týchto dokumentov nejako podložiť?
Všetky tieto vojnové plány reálne existujú a ich archívne originály som držal vo svojich rukách. Odtajnené a dostupné sú okrem dokumentov Generálneho štábu Červenej armády tiež desiatky dokumentov pre plánovanie mobilizácie a rozvinutie vojsk pohraničných vojenských okruhov. V podstate každý historik sa môže s týmito dokumentmi oboznámiť. Chcel by som zdôrazniť, že 6 z 13-tich dokumentov predstavuje po formálnej aj obsahovej stránke príkazy ministra obrany ZSSR, nie sú to iba plány budúcich operácií, ale záväzné príkazy vyššieho vojenského velenia štátu. Pri najmenšom od septembra 1940 do mája 1941 všetky známe listiny predstavujú samo o sebe popis plánov na prípravu a realizáciu grandióznej ofenzívnej operácie, ktorá sa mala uskutočniť na západných hraniciach ZSSR. O strategickej obrane na vlastnom území, ako jednej z možných verzií úkonov, sa v nich nepojednáva.
Objavené boli aj doklady veliteľsko-štábnych hier, realizovaných v Leningradskom, Pobaltskom a Západnom zvláštnom vojenskom okruhu. Okrem toho sa mi podarilo nájsť v archíve niekoľko zväzkov dokumentov vzťahujúcich sa k predtým neznámej vojensko-strategickej hre realizovanej Generálnym štábom v máji 1941.
Sovietsky vojnový plán z marca 1941. Červená čiara predstavuje sovietsko-nemeckú štátnu hranicu, šípky sú smery plánovaných útočných výpadov Červenej armády a modrá prerušovaná čiara je línia, na ktorú sa sovietske vojská mali prebojovať do 30 dní od začiatku operácie. Po dosiahnutí línie Breslau (Vroclav) – Lodž – Varšava sovietske velenie zvažovalo tri možné varianty ďalšieho smerovania svojej ofenzívy: útok na sever k Baltskému moru na Danzig (Gdaňsk), útok na západ na Berlín, útok na juhozápad na Prahu a Viedeň.
Je možné nájsť nejaký odkaz na tieto plány aj v iných dokumentoch?
Okrem týchto piatich dokumentov Generálneho štábu Červenej armády boli odtajnené ďalšie dva významné plánovacie dokumenty vypracované na nižšom stupni velenia – plán bojovej činnosti Západného frontu z decembra 1940 a direktíva ľudového komisára obrany z apríla 1941, obe týkajúce sa Západného zvláštneho vojenského okruhu.
Je tiež zdokumentované štábne cvičenie najvyššieho velenia Červenej armády z januára 1941, ktorého sa zúčastnilo 61 najvyšších maršalov a generálov, počas ktorých sa precvičoval útok v západnom strategickom smere a juhozápadnom strategickom smere.
Mapa veliteľsko-štábnej hry z januára 1941, počas ktorej sa nacvičoval útok na juhozápad cez Karpaty, výsledkom ktorého mal byť prienik sovietskych vojsk na vyznačenú líniu po 35-tich dňoch bojov a obsadenie južného Poľska, väčšinu územia Slovenska, Budapešti a takmer celého územia Rumunska. Sú tu tiež nacvičené masívne protiútoky protivníka, ktoré boli obkľúčené a eliminované.
Nemohli byť však tieto plány súčasťou obrany proti očakávanému útoku Nemecka na Sovietsky zväz?
O strategickej obrane na vlastnom území sa v ani jednom z týchto plánov nepočíta. Ak sa pozrieme bližšie na zverejnené mapy a jednotlivé bojové línie je jasne vidieť, že výpady Červenej armády sú vedené hlboko na nepriateľskom území, pričom plánovala zasadiť prvý úder, prekročiť hranicu a postúpiť na západ až po líniu, z ktorej následne mala spustiť svoju hlavnú ofenzívu. Počas týchto štábnych cvičení ani vo vojnových plánoch Generálneho štábu Červenej armády sa nikde nespomína odrazenie nemeckého útoku a nijaká obrana sa nenacvičovala.
Ďalším významným faktorom je načasovanie sústreďovania sovietskych vojsk pri hraniciach, ktoré začalo až v máji a malo byť dokončené v júli. Pri príprave na obranu by na základe klimatických podmienok začali s rozvinovaním už v marci a dokončili by ho najneskôr v máji, nakoľko vtedy by bolo možné objektívne očakávať útok zo strany Nemecka (pôvodný útok mal skutočne začať už 15.mája), keďže po roztopení ľadu a vyschnutí pôdy sú ideálne podmienky na presun vojsk, cesty sa stávajú zjazdnými pre vtedajšiu techniku. To, že rozvinovanie sovietskych vojsk začalo až v máji potvrdzuje útočný charakter plánovaných operácií.
V poriadku, ale aj tak išlo stále len o plány a vojenské cvičenia na papieri, či?
V prvom rade si treba uvedomiť, že veliteľsko-štábne hry neboli nijakou zábavkou dospelých chlapov, ale bola to seriózna súčasť prípravy veliteľských kádrov. Sovietske najvyššie velenie za účasti 61 maršalov a generálov počas nich nacvičovalo útoky na Nemecko, Rumunsko, Slovensko a Maďarsko. Táto príprava bola s jediným účelom a tým bolo vedenie vojny.
Ďalej si treba uvedomiť, že v máji 1941 skutočne začalo masívne rozvinovanie Červenej armády na hraniciach s Nemeckom. Z vnútrozemia Sovietskeho zväzu sa na západ presúvali tisícky vlakových súprav s vojakmi, výzbrojou a vojenským materiálom. V blízkosti hraníc prebiehalo skryté sústreďovanie veľkých operačných zoskupení sovietskych vojsk. Tieto dislokácie teda potvrdzujú nielen samotné plány, ale aj ich útočný charakter, nakoľko dochádza k sústreďovaniu najmä v hraničných výbežkoch, ktoré predstavujú ideálny odrazový mostík na útok do hĺbky nepriateľského územia.
Reálna dislokácia sovietskych mechanizovaných zborov v predvečer 22. júna 1941. Vidieť sústreďovanie najmä vo výbežkoch okolo Ľvova a Bialystoku. Podobná dislokácia bola realizovaná aj pri vojenskom letectve.
Aký zásadný pohľad tieto informácie teda prinášajú?
Historikmi sme desaťročia kŕmení stále tými istými tvrdeniami: Červená armáda nebola v júni 1941 vôbec pripravená na vojnu s Nemeckom, navyše útok Nemecka bol prekvapivý a zaskočil najvyššie velenie aj samotného Stalina. Výsledkom tejto nepripravenosti a prekvapivého útoku mal byť rýchly postup nemeckých vojsk, ktorý, treba priznať, bol objektívne realizovaný. Jeho príčinou však v žiadnom prípade nemohla byť nepripravenosť alebo obrovské zaostávanie v porovnaní s nemeckou armádou, o čom svedčia aj nasledujúce fakty:
Červená armáda – Nemecká armáda. Počet vojakov 2 700000 – 3 000000 Divízie celkom 174 118 Z toho tankové divízie 60 17 Počet tankov 12500 4000 Počet bojových lietadiel 8300 – 2300.
Tabuľka 1 – Porovnanie vojenskej sily Sovietskeho zväzu a Nemecka počas tzv. operácie Barbarossa z 22. júna 1941
Ďalším analýzam týchto počtov, vrátane technických špecifikácií použitej techniky, sa venujem podrobne v mojich knihách. Tu je tiež potrebné upozorniť, že tabuľka predstavuje akúsi momentovú fotografiu počtu vojsk oboch strán, ale vôbec nepremieta dynamiku. V skutočnosti Sovietsky zväz spustil 23. júna otvorenú mobilizáciu, počas ktorej sa za prvých 10 dní zmobilizovalo 5 miliónov záložníkov a ku koncu dosiahla mobilizácia až 10 miliónov osôb. Okrem toho prebiehali mohutné premiestňovania vojsk do západných vojenských okruhov.
Údaje, ktoré uvádzate vyvolávajú logickú otázku: mali samotní Nemci informácie o takejto vysokej úrovni vybavenia Červenej armády, a ak áno, tak prečo použili menšie počty vojakov a techniky v porovnaní s útokom na Francúzsko v roku 1940? A napriek tomu očakávali pomerne hladké víťazstvo nad Sovietskym zväzom už koncom roka 1941? V čom spočíval ich prehnaný optimizmus?
Na túto otázku môžem odpovedať autentickým príhovorom A.Hitlera, ktorý adresoval 3. októbra 1941 nemeckému ľudu, citujem: „V jednej veci sme sa zmýlili. Nemali sme tušenie nakoľko grandiózne bol nepriateľ (Sovietsky zväz) pripravený na vojnu proti Nemecku a Európe, a ako bol v skutočnosti neuveriteľne veľmi nebezpečný.“ A toto nebola súčasť propagandy – ak sa pozrieme na prvotné odhady vrchného velenia Wermachtu z júna-júla 1941, tak je zreteľné úplné nepochopenie vojenskej pripravenosti Sovietskeho zväzu.
A po druhé, Hitler sa spoliehal na to, že Sovietsky zväz sa po náhlom útoku začne rýchle rozpadávať ako „hlinený kolos“. A keby nebolo jeho krátkozrakej politiky spojenej s brutálnymi represiami realizovaných na zajatých vojakoch a domácom obyvateľstve, vývoj operácie Barbarossa mohol byť celkom odlišný.
Avšak napriek zjavnej početnej prevahe sovietskych vojsk, nemecké vojska postupovali doslova raketovo, v súlade s ich taktikou Blitzkriegu…
Na lepšie pochopenie situácie je potrebné si priblížiť štruktúru vojenských strát, ktoré utrpela Červená armáda na vojakoch a výzbroji v prvých mesiacoch vojny. Základné princípy vojenskej teórie i praxe dokladujú, že útočiaca armáda má vždy väčšie straty než armáda, ktorá sa bráni. Avšak v roku 1941 sa stalo čosi úplne opačné. K 10. júlu 1941 boli celkové straty Wermachtu 77 000 mužov (zabití, nezvestní a zajatí), čo predstavovalo 2,3% z celkového počtu vojakov. Na druhej strane nenávratné straty Červenej armády k tomu istému dňu predstavovali cca. 900 000 až 1 milión vojakov, pomer strát je neuveriteľných 1:35! Za celý rok 1941 predstavoval pomer nenávratných strát 1:28. Brániace sovietske vojská stratili mesiac po začiatku operácie 11 700 tankov, zatiaľ čo nemecké vojská len 616 tankov. Pomer strát predstavoval 1:19. Tento historický fakt sa dá iba veľmi ťažko predstaviť. Vojenská história pozná len niekoľko príkladov, keď dochádzalo k takej obrovskej disproporcii v stratách bojujúcich strán, možno azda len pri stretnutí vyspelých kolonizátorov vyzbrojených puškami a delami útočiacich na domorodcov v Afrike s kopijami a mačetami.
Čo bolo teda podľa Vás príčinou tak obrovských porážok?
Toto je hlavná otázka, ktorej sa venujem na niekoľko tisíc stranách mojich kníh. Mohli by sme to v skratke zhrnúť nasledovne: hlavnou príčinou rozsiahlych porážok Červenej armády v prvých mesiacoch vojny sa stalo hromadné neplnenie príkazov, hromadná dezercia a vzdávanie sa do zajatia. V rozpore s tým, o čom nás celé desaťročia presviedčala sovietska vojenská propaganda, Červená armáda nezaostávala v počte zbraní, tankov a vojakov, ale v odhodlanosti a ochote vojakov plniť svoje rozkazy. Pri strete s odhodlaným protivníkom nerozhodla početná prevaha, ale nedostatočná motivácia pre ozbrojený boj.
Môžete tieto tvrdenia aj nejako dokázať?
Áno, samozrejme odmerať „bojového ducha“ je omnoho zložitejšie, ako spočítať jednotlivé divízie, pušky a tanky. Vieme však objektívne zhodnotiť štruktúru strát Červenej armády, ak sa pozrieme na pomer celkovo zabitých, zranených, dezertérov a zajatcov. A ten nám dáva veľmi vypovedajúci ukazovateľ – v „normálne“ bojujúcej armáde predstavujú zajatci a dezertéri len niekoľko percent z celkového počtu strát. Avšak v lete 1941 len počet dezertérov vyhýbajúcich sa boju mnohokrát prevyšoval počet zabitých (v niektorých častiach frontu až desaťnásobne)!
Odtajnenie veľkého množstva dokumentov (vrátane archívov NKVD a získaných dokumentov Wermachtu) umožnilo presné zhodnotenie počtu dezertérov a zajatcov. Výsledok týchto zistení je ohromujúci – celkový počet dezertérov Červenej armády za celý rok 1941 takmer dvojnásobne prevyšoval počiatočný počet frontových vojakov. Podrobné preštudovanie tisícov strán dokumentov odhalilo obdobné straty bojovej techniky (tanky, delá, lietadlá…) z leta 1941 v rozsahu, ktorý nebol pozorovaný nikdy predtým ani potom v žiadnom inom konflikte. Jediným možným vysvetlením týchto strát je ponechanie techniky napospas nepriateľovi pri panickom úteku z miesta bojiska.
Ako je však možné, že v učebniciach dejepisu nič podobné nenájdeme?
A Vás to prekvapuje? Stačí sa pozrieť kto píše tieto učebnice. V súčasnom Rusku celá „stará garnitúra“ bývalých sovietskych komunistických propagandistov zostala na svojich miestach, vedecko-historické ústavy riadia bývalí zástancovia tzv. „ideologickej línie strany“ vo veku 70-80 alebo aj 90 rokov. Všetci zostali na svojich miestach, zmenil sa im len štítok na dverách: namiesto katedry „vedeckého komunizmu“ vznikla katedra „politológie a sociológie“. Hrdinský mýtus Veľkej vlasteneckej vojny – tento základ, na ktorej sa drží ideológia stalinizmu, politickí dediči Stalina len tak neopustia.