Už niekoľko rokov sa médiami prepierajú informácie, že deti nemajú základnú finančnú gramotnosť. Tú vraj treba v dnešnej dobe stále viac a viac. Táto premisa však obsahuje dva zásadné omyly. Prvým omylom je, že finančnú gramotnosť deti potrebujú a druhým, že žiadnu nemajú.
Potrebujú deti vo veku sedem, osem, či desať rokov finančnú gramotnosť sprostredkovávanú finančnými spoločnosťami? Aké majú množstvo finančných prostriedkov? Z akých zdrojov? Potrebujú ich? Na čo a prečo? V škole učitelia neučia žiakov počítať aj na praktických príkladoch? Nie sú často lepšie obrazné, ako doslovné príklady? Čo poučné príbehy, rozprávky? Deti nemajú rodičov a príbuzných? Nehrajú sa na obchod, či továreň? Nemajú starších kamarátov?
Deti získajú toľko finančných prostriedkov, koľko im ich dajú rodičia a príbuzní. Ak im tí dávajú príliš veľa peňazí, koledujú si tak o vážny problém do budúcnosti. Tovar a služby, ktoré potrebujú ich ratolesti, by im mali kúpiť oni sami a nie len previesť peniaze, aby sa tak zbavili tejto často otravnej povinnosti v súčasnej nervóznej a uponáhľanej dobe. Deti môžu využiť darované peniaze na úplne iný účel a môžu sa naučiť (aj sa väčšinou naučia) na určité množstvo peňazí a budú ich prirodzene žiadať stále viac a viac.
Problém je vo filozofii, ktorá stavia deti na úroveň dospelých. Následne je celá spoločnosť ovládaná čoraz infantilnejšími predstavami a hodnotami. Máme kultúru čoraz viac opantanú detskými hviezdami v hudbe, talentových súťažiach, v móde, literatúre, fan-fiction, rôznymi videami, obrázkami, produkty sú zamerané čoraz viac na detského zákazníka, reklamy sú zamerané čoraz viac na detského zákazníka, atď. Je ťažké dnes už vôbec opísať všetky formy, metódy a prostriedky ako aj samotné dopady. Tvrdí sa, že deti potrebujú sexuálnu výchovu už od prvého ročníka, že potrebujú ovládať finančnú matematiku už od prvého ročníka, že nemôžu byť žiadnym spôsobom fyzicky trestané, môžu sa sami rozhodovať dokonca až o vlastnej eutanázii, legitimizuje sa ich predčasný sexuálny život, atď.
Deti predsa nemajú byť zákazníkmi. Keď som bol osemročné decko, tak som mal peniaze akurát tak na čokoládu a malinovku. Aj to iba občas. Nechýbali mi. Všetko potrebné predsa nakupovali rodičia, ktorí boli finančne veľmi gramotní.
Tato a prečo nedáme peniaze do Drukosu, veď by sme si krásne zarobili? Lebo je to blbosť, také niečo nemôže fungovať, never reklamám. Hmm.
Problém vyriešený? Nie, vyššie načrtnutá filozofia, ktorá hovorí o deťoch ako rovnocenných s dospelými, len aby nedošlo k nejakej diskriminácii (akoby tá bola vždy niečo rýdzo negatívne), nedovolí aby existovali a boli uvádzané v prax jednoduché riešenia. Prečo? Proste už len preto, že systém potrebuje pre svoje udržanie čoraz mladších a mladších zákazníkov, aby tí nakupovali, aby tí utrácali, dokonca sa zadlžovali. Je to nový trh, ktorý sa neustále rozširuje. Možno je dnes u nás na hranici etiky a kedysi by bol absolútne nemysliteľný, ale za desať rokov bude pravdepodobne bežne akceptovaný. Klasická salámová metóda, tak ako je tomu vždy. Samozrejme za predpokladu, že nebudeme nič robiť, iba pasívne akceptovať udalosti rozbehnuté v zákulisí. Deje sa opäť cez kopírak len to, čo sa už udialo v mnohých iných krajinách, „vyspelejších“. V USA napríklad už koncom 70-tych rokov. Rodičia tam časom napriek sympatickej snahe a odvahe nakoniec viac-menej prehrali svoj boj.
Denník Pravda píše:
„Najväčšia spoločnosť v oblasti finančného sprostredkovania OVB Allfinanz Slovensko pomáha učiteľom základných škôl zaujímavým spôsobom učiť deti finančnej gramotnosti. Projekt Moja Família má dve časti: sériu učebných materiálov pripravenú pre učiteľov a interaktívnu internetovú hru, v ktorej si žiaci zábavnou formu vyskúšajú úlohu rodičov v hospodárení s rodinným rozpočtom.
Výučbovú časť dopĺňa internetová hra, ktorá je interaktívnym simulátorom rodinného hospodárenia. Dieťa v úlohe manažéra rodiny plní potreby jednotlivých členov 4-člennej domácnosti a snaží sa ekonomicky „zmanažovať“ rodinu tak, aby všetci boli zdraví a šťastní a rodina dokázala vyjsť s platom.
Konkrétne deti musia riešiť životné etapy človeka z pohľadu financií, pravidelné a variabilné výdavky a snažiť sa počas hry (ktorá imituje 5 mesiacov života rodiny) ušetriť rodine peniaze na vysnívanú dovolenku. Hra prebieha v piatich kolách a žiak musí v každom z nich robiť množstvo rozhodnutí od výberu potravín cez nákup oblečenia až po rozhodnutia, ako rodina strávi víkend. Zároveň v priebehu hry čelí nečakaným udalostiam, ako je pokazená práčka či auto.
Projekt je pripravený pre 2. stupeň základných škôl a najčastejšie sa doň zapájajú 5. a 6. ročníky, ale (ako dokazujú štatistiky účasti) hra je zaujímavá aj pre ôsmakov a deviatakov.“
Keď už opomenieme výraz família, ktorý by mal byť nahradený výrazom rodina, akú majú deti vlastnú „famíliu“? Aký majú rodinný rozpočet? Prirodzene, že spoločnosť akou je napr. OVB Allfinanz Slovensko „nepomáha“ školám zadarmo, ale to nie je jediný účel tohto projektu. Účelom je aj „troška zmanipulovať“ mladé deti, aby si pýtali čoraz viac peňazí a utrácali ich. Deti budú „bankovať“, aby si mohli dovoliť lepší smartfón, ktorý beztak absolútne nepotrebujú. Aby si mohli kúpiť značkové topánky, či šiltovku, aby si mohli dovoliť mladé dievčatká kozmetiku a mladí chlapci bojových robotov. Ani nehovoriac o tom, že následne nerozvíjajú svoje manuálne zručnosti, ani fantáziu. Netvoria, iba konzumujú a ak sa to naučia od malička, budú iste skvelými zákazníkmi, ktorých ani nenapadne si niečo opraviť, ale vždy radšej zavolajú odborníka, či si proste kúpia nový produkt. Áno, iste je to dnes troška katastrofický scenár, ale ide iba o začiatok a veľmi dobre vieme, ako to s tou nohou do dverí býva.
Budem možno staromódny, ale deťom nepatria do rúk peniaze, už vôbec kreditky a nemajú mať bankové účty. Finančnej gramotnosti sa naučia postupne od rodičov, učiteľov, kamarátov a nakoniec samé od seba po čiastkach tak, ako budú mať stále viac a viac peňazí. Neskočia predsa z 10 eur na 1000 eur mesačne, pôjdu pomaličky a postupne. Základná vec, ktorú každý rozumný rodič svoje deti naučí ako prvú je nerobiť si dlhy a silne pochybujem, že tak spravia finančné spoločnosti na školách. Prečo by aj mali? Ich motivácia bude presne opačná.