Po rokoch udržiavacieho režimu a niekoľkých spochybnených nákupov, ktoré vrhli tieň na transparentnosť verejného obstarávania, sa slovenský rezort obrany začína zviditeľňovať krokmi, ktoré vyvolávajú pochvalné reakcie na strane vojenských aj politických štruktúr nášho veľkého zaoceánskeho „spojenca“, a tým aj domácej opozície. Predkladá jeden modernizačný plán za druhým, konkrétne opatrenia zasahujú postupne viaceré vojenské segmenty a vysielajú jasný signál, že obdobie prešľapovania na jednom mieste sa skončilo.
Dosiaľ najväčšia modernizácia pozemných síl
Nebývalá aktivizácia Ministerstva obrany SR (MO) sa v posledných mesiacoch uberá rôznymi smermi. Do modernizácie troch špičkových zariadení v Centre výcviku Lešť, ktoré pripravuje vojakov, policajtov a záchranárov, investovalo už 5 miliónov eur. Ďalšou zbrojnou zákazkou, ktorá má ovplyvniť budúcu podobu slovenskej armády, je dohoda o spolupráci na výrobe obrnených transportérov, ktorú počas návštevy Poľska (3. 7.) podpísal slovenský premiér Robert Fico s tamojšou predsedníčkou Rady ministrov Ewou Kopaczowou. Podľa tohto dokumentu vyrobia poľské zbrojovky pre našu armádu 31 obrnených 8-kolesových transportérov typu Rosomak a Slováci ich následne vybavia streleckou vežou s kanónom, ktorú dodá podnik EVPÚ Nová Dubnica. Podľa MO projekt s názvom Rosomak – Scipio 8 x 8 predstavuje najväčšiu modernizáciu pozemných síl a druhú najväčšiu modernizáciu Ozbrojených síl SR vôbec.
Na tom všetkom by vlastne nemuselo byť nič zlé. Nepripravenosť vo sfére obrany sa ani v mierových podmienkach nevypláca, spolupráca medzi susedmi je nevyhnutná práve teraz, keď západný civilizačný systém, do ktorého sa nechalo začleniť aj Slovensko, čelí viacerým výzvam naraz. V politickej deklarácii o obrannej spolupráci medzi Poľskom a Slovenskom je však predsa len jeden háčik. Poľská premiérka sa totiž, na rozdiel od jej slovenského kolegu, pravidelne zviditeľňuje konfrontačnou antiruskou rétorikou a spolu s ďalšími ústavnými činiteľmi svojej krajiny podporuje jej militaristický kurz s výraznou účasťou USA. Zdá sa teda, že záujmy vyššej moci sú relevantnejšie ako postoje šéfa výkonnej moci malej krajiny.
Nevyslovených pochybností nie je málo
Spojené štáty americké vnímajú pozitívne modernizačné kroky slovenského rezortu obrany a sú pripravené poskytnúť nám v tomto smere ďalšiu pomoc, uviedol na nedávnom stretnutí so slovenským ministrom obrany Jánom Glváčom americký chargé d’affaires Rudolf Perina. Zároveň ocenil nákup vrtuľníkov Sikorsky UH-60 Black Hawk cez americký vládny program Foreign Military Sales (FMS)a označil ho za „veľmi dobrý krok, pretože ide skutočne o transparentný spôsob nákupu“. O nevypísanom medzinárodnom tendri zrejme nepadla ani zmienka…
Prejavy vzájomnej náklonnosti pokračovali. Minister Glváč zdôraznil, že by rád v spolupráci s USA pokračoval aj na ďalších projektoch, pretože v oblasti modernizácie stoja podľa neho pred nami ďalšie výzvy, a to sa týka najmä pozemných síl SR. „Samozrejme budeme vám nápomocní, ako to len bude možné,“ ubezpečil Perina. Povzbudzujúce slová, ktoré by nás za iných okolností (napríklad keby sa písal skorší letopočet) napĺňali azda aj hrdosťou. Dnes však skôr pochybnosťami, občas premiešanými s obavami.
Po slovách Glváčovho predchodcu Ľubomíra Galka o potrebe medzinárodného tendra pri tejto akvizícii iniciovala totiž americká strana stretnutie s oficiálnym cieľom „zistiť“ jeho postoj. Exminister obrany po ňom vyhlásil: „Veľmi vítam túto iniciatívu a mám na to hneď niekoľko dôvodov. Nákupy cez FMS v tomto prípade moje obavy z hľadiska transparentnosti minimalizujú.“
Hoci nevyslovených pochybností nie je málo a nie sú vôbec zanedbateľné, slovenskí novinári, v iných oblastiach takí dôslední a nekompromisní, sa odrazu prestali pýtať. Tlačové besedy rezortu obrany či armády už nejaký čas pripomínajú školskú triedu so zakríknutými žiakmi počúvajúcimi monológ učiteľa. A ak sa k niečomu nakoniec predsa len odhodlajú, adresujú mu otázky, ktoré svojou servilnosťou priam vyrážajú dych. Pritom námetov na kladenie takých, čo by so sebou priniesli vysoko aktuálne, naliehavé podnety, sa núka viac než dosť.
Napríklad či vrtuľníkový kontrakt medzi Pentagonom a Ministerstvom obrany SR prináša nielen cenovú výhodu, ktorou vraj má byť 300 miliónov eur za prvých 9 vrtuľníkov, ale tiež strategickú pridanú hodnotu. Alebo či nestojí za povšimnutie, prečo Američanom práve teraz tak bytostne záleží na modernizácii armády dosiaľ bezvýznamného stredoeurópskeho štátika, odhliadnuc od kritických hlasov, že ide údajne o stroje, ktorých čas vyradenia sa neúprosne blíži. Prípadne či je v súlade s bezpečnostnými aj diplomatickými konvenciami, aby do takej informačne citlivej vnútoroštátnej záležitosti, akou je vyzbrojovanie armády, vstupovalo veľvyslanectvo cudzej krajiny.
EÚ dáva separátnemu vyzbrojovaniu členov voľnú ruku
Pomerne veľkým tabu je aj absencia principiálneho postoja Roberta Fica k obrannej doktríne štátu. Chvíľami sa dokonca zdá, ako keby tu zohrával nanajvýš rolu štatistu. Zatiaľ čo premiér venuje v ostatnom čase nadštandardnú pozornosť sociálnej alebo školskej agende (napríklad zvyšovaniu kapacít materských škôl), časť jeho kabinetu prestáva v ústretových gestách voči USA vnímať zdravú mieru, čo by mohlo signalizovať zmenu zahranično- a vojenskopolitického kurzu SR.
Nezamlčujme ani podiel Európskej únie na udržiavaní absurdnej situácie, keď namiesto vytvárania jednotnej obrannej politiky dáva svojim členom voľnú ruku, aby si vo vojenskej sfére separátne dohodli v podstate čokoľvek a – s výnimkou Ruska a Číny – s kýmkoľvek. Dlhodobé ignorovanie tohto stavu protirečí nielen slovenským, ale i európskym záujmom.
Moderná armádna výzbroj si vyžaduje stopercentných profesionálov, či už vojenských alebo civilných, pridržiavajúcich sa odbornej podstaty veci. Dištanc od spolitizovaných ústavných činiteľov či ideológiou zatuchnutých „bezpečnostných expertov“ by tomuto špecifickému rezortu v princípe iba prospel. Nezakrývajme si však oči pred realitou, a síce že investície do zbrojenia spravidla nebývajú návratné a že peniaze, ktoré nám pohltí vnútený militaristický ošiaľ, budú raz chýbať tam, kde sú naozaj potrebné.
Ak ponecháme tentoraz bokom legitímnu otázku, či je v zrkadle nedávnych škandálov NSA (sledovanie a odpočúvanie „spojencov“) a CIA (mučenie unesených väzňov v medzinárodne nezákonnej väznici na Guantanáme) vojenské obchodovanie s krajinou nerešpektujúcou medzinárodné právo vôbec morálne, ostáva už len rečnícka otázka: Ide naozaj len o tie vrtuľníky? Zbaviť sa ruskej techniky, po ktorej je vo svete veľký dopyt, sa totiž zďaleka neponáhľajú všetci. Paradoxne, práve Poľsko podľa tlačovej agentúry Sputnik oznámilo, že ešte najmenej desať rokov mieni (na rozdiel od Slovenska a Česka) využívať stroje MiG-29. Mimochodom, zákazníkom jedného z najväčších kontraktov na dodávku vrtuľníkov Mi-17-V5 do Afganistanu bolo údajne Ministerstvo obrany USA.