Šesť mesiacov po tom, čo 2 000-kilometrová „Dragúnska jazda“ 120 armádnych vozidiel a vojakov USA z Estónska do bavorského Vilsecku cez územie ČR vyprovokovala koncom marca medzi jeho stúpencami a odporcami rozporuplné reakcie, sa niečo podobné môže zopakovať. Ako je už známe, Spojené štáty uskutočnia v septembri a októbri 2015 spoločné cvičenie s Maďarskom, ktorého súčasťou má byť aj tranzit konvoja obrnených vozidiel z Nemecka po európskych cestách.
Český server Lidovky.cz sa domnieva, že 700-kilometrová trasa, ktorej detaily zatiaľ nie sú známe, pravdepodobne povedie po diaľnici D1 cez Brno a Bratislavu. Hovorca amerických síl Joe Buccino sa o prejazde územím SR v rozhovore pre armádny portál Military.com síce výslovne nezmieňuje, pozemný presun po trase Nemecko-Česko-Maďarsko s vynechaním Slovenska je však ťažko predstaviteľný.
„Je to príležitosť ako posilniť naše spojenectvo s partnermi v regióne. Krajiny, s ktorými cvičíme, sú znepokojené Ruskom ako hrozbou pre stabilitu kontinentu. My chceme silnú Európu,“ zdôvodňuje Buccino jesenné manévre, ktoré majú okrem „posilnenia americko-maďarského spojenectva“ uistiť aliančných partnerov, že americké jednotky im budú v prípade potreby nablízku.
„Aj keď jazda a cvičenie nie sú myslené ako odkaz Rusom vo svetle pokračujúceho napätia, majú demonštrovať mobilitu a odhodlanie USA a ich spojencov,“ nechal sa počuť veliteľ 2. motorizovaného pluku vo Vilsecku John Meyer. Medzi prednosti transportérov typu Stryker, ktorých po naznačenej trase prejdú desiatky, zaradil ich „schopnosť manévrovať po celej aliancii“. Dôvodom veľkého dvojmesačného cvičenia s hollywoodskym názvom „Brave Warrior“ (Statočný bojovník) je podľa jeho slov „znepokojenie európskych spojencov USA nedávnymi ruskými aktivitami“.
Viaceré okolnosti teda nasvedčujú tomu, že tak ako už x-krát v minulosti (pozri najnovšie plán vytvorenia nárazníkovej zóny na zvrchovanom sýrskom území), zrealizované ani chystané spojenecké akcie, oficiálne označované ako aliančné, nie sú v skutočnosti pôvodnou iniciatívou NATO, kolektívnym rozhodnutím jeho členov, ale bilaterálnou záležitosťou stredoeurópskych krajín a Spojených štátov. Keďže navyše spomínané „znepokojenie“ nie je podložené prieskumom verejnej mienky, natíska sa otázka, na základe čej potreby jednotlivé štáty Európskej únie legitimizujú pravidelné demonštrácie sily (a čoskoro možno i trvalú prítomnosť) US-Army na svojej pôde. Možno by nebolo od veci nasmerovať ju rovno do Bruselu – epicentra fráz o tzv. silnej Európe.