Tradičný opozičný rituál by už nebol mysliteľný bez rečí o izolácii a poškodzovaní dobrého mena či národno-štátneho záujmu SR. Ani sme doteraz netušili, koľko je tu odrazu expertov na migrantskú problematiku. Mudrovať spoza rohu a len tak, bez štipky zodpovednosti, to vieme azda všetci. Ťažšie je už riadiť chod štátu a prijímať závažné, občas dokonca historické rozhodnutia. Vlastné, slobodné, na prospech obyvateľov tejto krajiny, nie cudzie, vnútené, pre kohosi samoľúbosť, neschopnosť či obmedzenosť.
Bolo len otázkou času, kedy sa v otázke prerozdelenia migrantov na základe povinných kvót vyfarbia exponenti domácej opozičnej scény. Spúšťačom sa tento týždeň stalo vyhlásenie premiéra Roberta Fica, že Slovensko prijatý právny akt do svojej legislatívy neimplementuje, čím dobrovoľne podstúpi infringement. „Nemôžeme si dovoliť, aby Európa fungovala na princípe väčšiny proti menšine. Potom sme skončili,“ zdôraznil premiér s tým, že spomínané rozhodnutie napadne podaním žaloby na luxemburský súd.
Zákonodarcovia z opozičných radov naraz akoby zabudli, že sú chvíle, keď musí nad spormi, ktoré nie sú zásadné, prevážiť vyšší záujem. Najprv, ako už býva dobrým zvykom, nezaprel svoj eurokomisársky pôvod líder KDH Ján Figeľ, ktorý povinné kvóty síce formálne odmieta, no premiérovu neochotu podriadiť sa väčšinovému verdiktu ministrov vnútra EÚ považuje za krok proti našim záväzkom, ktorým „nadraďuje svoj volebný záujem nad národnoštátny záujem Slovenska“. Spomínaná žaloba podľa neho nemá šancu na úspech, pretože „zúži naše manévrovacie schopnosti, veci nepomôže a poškodí Slovensku“.
„Fico systém schvaľovania odobril už v roku 2008 prijatím Lisabonskej zmluvy, ba dokonca sa vyhrážal podaním demisie, ak zmluva neprejde,“ upozornil na historický fakt poslanec Daniel Lipšic (nezaradený). Keďže spomínaný dokument je v tejto oblasti napísaný jednoznačne, so súdnou žalobou proti záväznému aktu o kvótach nemá podľa neho veľké šance uspieť. „V roku 2008 súhlasil s pravidlami, ktoré umožňujú diktát Európskej únie a dnes na ten istý diktát ukazuje prstom,“ doplnil ho Igor Matovič (OĽaNO). Napriek týmto výhradám obaja politici dnes nakoniec deklarovali ochotu opozičných hnutí OĽaNO a NOVA podporiť Ficov zámer podať žalobu.
Prijať, ubytovať a postarať sa o stovky migrantov nepredstavuje pre Slovensko naozaj až taký nezdolateľný problém. Vedia to Figeľ s Lipšicom, vie to rovnako Fico. Nie je však isté, či si prví dvaja uvedomujú, čo tvorí podstatu sporu – že tu nejde o počet, ale o princíp. A to princíp nielen v pohľade na ďalší vývoj krízy (ak nám nerobí problém bez štandardných zákonných procedúr legitimizovať a zvládnuť prvú vlnu prisťahovalcov, určite to dokážeme aj s ďalšími a početnejšími, ktoré budú nasledovať), ale aj na celkové fungovanie EÚ, ktorá sa začína odkláňať od svojich pôvodných ideálov a s mlčanlivou podporou svojich členov zavádza nedemokratické pravidlá hry.
V tejto chvíli nie je vôbec jasné, či Ficova revolta voči despotickej euromašinérii, riadiacej sa diktátom dvoch najsilnejších krajín Európy, prinesie nejaký praktický výsledok, ktorý bude možné považovať za užitočný, alebo zostane iba bezmocným výkrikom do tmy. Ani v druhom prípade by však nebola samoúčelná či nebodaj márna. Do EÚ sme predsa nevstupovali s tým, že sa vzdávame svojprávnosti a práva na slobodné rozhodnutia, ktoré žiadna „dobrá vizitka“ nevyváži. O to viac teraz. Pretože ak sa správa nezodpovedne celok, ešte nezodpovednejšie je ho v tom hlúpo a slepo nasledovať. Vzdor je legitímny dokonca i v prípade, že k takémuto absurdnému konaniu zaväzuje zmluvný akt, ktorého dôsledky pred siedmimi rokmi nebolo možné predvídať.