O funkčnosti, nefunkčnosti, dôležitosti či zbytočnosti OSN sa v posledných rokoch debatuje čím ďalej, tým vášnivejšie. Nikto však nemá odvahu nahlas pomenovať stav pravým menom a nastoliť požiadavku hlbokej reformy tejto najvýznamnejšej svetovej organizácie. Keby k nej došlo už aspoň pred 20 rokmi, medzinárodné spoločenstvo by si dozaista ušetrilo celú kopu dnes pomaly neriešiteľných problémov, kríz či vojen.
Jubilejné 70. zasadanie Valného zhromaždenia OSN sa popri svojom hlavnom programe stalo príležitosťou na viaceré bilaterálne a multilaterálne stretnutia či podujatia, ktorých účastníci využili prítomnosť mnohých významných politikov sveta. Medzi takých sa zaradil aj slovenský minister zahraničných vecí a európskych záležitostí Miroslav Lajčák, ktorého včerajší deň v New Yorku bol pracovnými povinnosťami doslova nabitý. Diskutabilné akurát ostáva, či naozaj všetky mali svoj praktický zmysel a potenciál priniesť Slovensku osoh.
Ak odhliadneme od harmonogramu „povinných jázd“, medzi ktoré patrila konferencia OSN o nadobudnutí účinnosti Zmluvy o všeobecnom zákaze jadrových skúšok, podujatie „Jadran-Baltik-Čierne more: energetika, dopravná infraštruktúra a telekomunikácie“ či ministerská večera Medzinárodného mierového inštitútu k mierotvorným operáciám OSN, pragmatický úžitok pre SR sľubovali skôr bilaterálne rokovania s kirgizským rezortným kolegom Jerlanom Abdyldajevom či s nórskym ministrom pre Európsky hospodársky priestor a Európsku úniu Vidarom Helgesenom, ktorému Lajčák tlmočil uznanie za prístup nórskej vlády k posilňovaniu vzťahov s EÚ a za nedávnu dohodu medzi Oslom a Bruselom o príspevkoch do tzv. Nórskych fondov.
Celý zvyšok dňa zabral nášmu ministrovi bod, ktorý možno právom označiť za ukrajinský. V spravodajskom výstupe sa zaskvel takmer konšpiračným názvom „pracovné stretnutie v úzkom kruhu k Ukrajine“. V akom duchu prebiehalo a čo mohlo mať za cieľ, naznačuje aj zloženie jeho účastníkov: ukrajinskému šéfovi zahraničnej diplomacie Pavlovi Klimkinovi tvorili spriatelený náprotivok jeho rezortní partneri z viacerých krajín EÚ a komisár EÚ pre susedskú politiku a rozširovanie Johannes Hahn. Prikázaný leitmotív odznel v mediálnej postprodukcii nasledovne: „Ministri podčiarkli, že pokračovanie reforiem je kľúčové pre úspešnú modernizáciu ukrajinskej ekonomiky a zopakovali odhodlanie EÚ pokračovať v podpore Ukrajiny v jej transformačnom úsilí.“ S troškou predstavivosti sa môžeme preniesť o 35 – 40 rokov v čase, trebárs na zasadnutie politického výboru RVHP.
Dá sa usudzovať že „odhodlanie Slovenska pomáhať Ukrajine s posilňovaním jej energetickej bezpečnosti“, ktoré minister Lajčák formálne adresoval svojmu ukrajinskému rezortnému kolegovi, by v úprimnejšom podaní nevyzeralo ako odhodlanie, ale skôr vnútená povinnosť. Nasvedčuje tomu aj jeho následné rokovanie s osobitným vyslancom vlády USA pre otázky energetiky Amosom Hochsteinom. Čo iné než tranzit plynu s dôrazom na pokračovanie jeho reverzného toku zo SR na Ukrajinu mohla konverzácia týchto dvoch pánov obsahovať? Už ani neprekvapuje, že v ďalšom kole sa najvyšší predstaviteľ našej diplomacie podrobil vzájomnej „výmene názorov“ s koordinátorom sankčnej politiky USA Danom Friedom na voľby chystané na územiach kontrolovaných „separatistami“, ich vplyv na ďalší vývoj krízy či na uplatňovanie sankčného režimu EÚ a USA proti Rusku.
Je teda otázne, aký bol prínos slovenskej účasti na rozhovoroch konajúcich sa pod dohľadom rigidnej západoeurópskej diplomacie, ktorá aktívny záujem o definovanie vlastných záujmov nahrádza reprodukovaním a šírením americkej propagandy. Z pomerne obsiahlej, no málo výpovednej správy TASR sme sa takisto nedozvedeli, či šéf slovenskej diplomacie prezentoval oficiálnu pozíciu Slovenska s istým podielom vlastného názoru, alebo len obligátne zavedené frázy o potrebe pokračovania reforiem na Ukrajine, ktorými sa podľa dostupných informácií prostredie muselo len tak hmýriť.
Už len fakt, že najinteligentnejší člen Ficovej vlády je nútený prezentovať voči Ukrajine cudzie názory, ktoré mu pravdepodobne ani nie sú vlastné, musí každú súdnu myseľ prinajmenšom iritovať. Výmena názorov na „aktuálne zahraničnopolitické problémy a ich možné riešenia“ s kontroverznou exministerkou americkej diplomacie Madelaine Albrightovou musela byť pre Miroslava Lajčáka ozajstnou „čerešničkou na torte“ jeho newyorského programu. A zároveň nedobrovoľným poukazom na vazalský status Slovenska voči USA.