Súčasne s prípravou Slovenska na prevzatie predsedníckej funkcie v Rade Európskej únie (1. 7. 2016) rastie tlak na stiahnutie jeho žaloby na spôsob schválenia povinných utečeneckých kvót. Precedens, ktorý tu hrozí, je vo viacerých ohľadoch unikátny: SR a Rada EÚ, ktorej bude predsedať, sa dostanú z hľadiska aktuálneho kontextu do viac než kuriózneho vzťahu žalobca – odporca. Presadzovanie jednotnej pozície vo väčšine ostatných zložiek európskej agendy sa tak pre Bratislavu stane jej vnútornou kontroverziou.
Národná rada SR vo svojom vyhlásení z júna 2015 prakticky jednohlasne odmietla zavedenie povinných kvót v súvislosti s presídľovaním či premiestňovaním utečencov ako nesystémové riešenie migračnej krízy. No nievšetci, ktorí zaň hlasovali, majú na vec rovnaký názor a hlásia sa k nemu aj po marcových voľbách 2016. Podľa člena parlamentného zahraničného výboru Martina Klusa (SaS) „inštitúty ako azyl, doplnková ochrana a dočasné útočisko nemôžu byť presunuté do absolútnej právomoci orgánov únie, pretože by to znamenalo stratu kontroly členského štátu nad svojím územím a bezpečnosťou.“
Týmto by, ako upozorňuje, vznikla absurdná situácia, že členský štát by musel bez ohľadu na svoje kapacity a proti vôli svojich obyvateľov prijať taký počet migrantov, o ktorom rozhodli európske orgány, čo je podľa neho názoru „najlepší spôsob, ako poslať občanov do náruče extrémistov“. Definitívne vyjasnenie kompetenčných sporov v oblasti azylového práva medzi orgánmi EÚ a jej členskými štátmi nie je teda pri neprestajne rastúcej koncentrácii moci v Bruseli v dohľadnom čase reálne.
Historicky prvé slovenské predsedníctvo Rady EÚ absolvuje v priebehu pol roka akiste celý rad diplomaticky chúlostivých situácií, keď sa od neho bude očakávať jasný postoj. Či bude principiálny alebo oportunistický, nepotrebuje prognózu. Doterajšie skúsenosti s pôsobením našich zástupcov na európskej úrovni totiž priveľkú nádej na priechodnosť prvej alternatívy nedávajú. Zatvárať si oči pred dilemou však neznamená, že ona prestane existovať. Hra na dve strany je technicky aj morálne náročná, a preto dlhodobo neudržateľná. Miroslav Lajčák to už pochopil a rozhodol sa pre svoju jedinú – konečnú farbu. Bude ho nasledovať aj Robert Fico?