Aj keď odchod Británie – jedného z trojice najvýznamnejších členov EÚ – z tejto nadnárodnej inštitúcie je momentálne vďaka rozbúrenej vnútropolitickej atmosfére predmetom ďalších bojov, štvrtkové referendum uskutočnené v konštitučnej monarchii znamená pre Európu ako celok výstrahu, no súčasne výzvu. Idea nerozbornej jednoty je síce mŕtva, kľúčovým odkazom Brexitu je však nakoniec niečo iné: nevyhnutnosť radikálnej reformy Únie, ktorá obojsmerne – navonok i dovnútra – na celej čiare zlyhala.
Ani ujatie sa ktoréhokoľvek z uvažovaných modelov budúcich vzťahov Spojeného kráľovstva a EÚ, o ktorých sa po plebiscite začalo vzápätí špekulovať, nezmení nič na jadre veci. Je ním jej kritická nefunkčnosť a neefektívnosť. Brexit len obnažil hlboké vnútorné problémy Únie, ktoré eurofunkcionári dlhodobo ignorovali, aby neprišli o svoje luxusné privilégiá (napríklad pracovné cesty, ktorých užitočnosť pre Európanov býva väčšinou veľmi otázna). Najčistejším riešením by bolo nepochybne rozpustenie celej organizácie. Američania by však jej zánikom stratili jeden z najúčinnejších nástrojov na držanie Európy v poslušnosti a napĺňanie svojich geopolitických, ekonomických a vojenských plánov. Možno preto očakávať, že Washington urobí pre zastavenie deštrukcie tohto nástroja čokoľvek a dezintegráciu EÚ nepripustí.
Odchod Británie z EÚ zároveň vystavuje kruté, ale pravdivé vysvedčenie o fatálnom zlyhaní jej najvyšších predstaviteľov, a to najmä Jeana-Claude Junckera (na čele Európskej komisie), Martina Schulza (na čele Európskeho parlamentu), Donalda Tuska (na čele Európskej rady) či Federicy Mogheriniovej (na čele diplomacie EÚ). Akýkoľvek pokus o reparát bez vyvodenia personálnej zodpovednosti je nemysliteľný. Na odvolanie z ich lukratívnych postov by totiž stačili nedemokratické spôsoby vedenia Únie alebo budovanie samoúčelných byrokratických štruktúr s čoraz tesnejšími väzbami a na úkor suverenity svojich členov. Ak k tomu pridáme osobný podiel týchto ľudí na ohrození Európy absolútnym nezvládnutím migračnej krízy a konfrontačnou sankčnou politikou voči Moskve, nebolo by nepatričné hovoriť dokonca o ich trestnoprávnej zodpovednosti.
V neposlednom rade majú menované osoby zásluhu na tom, že sa Európska únia postupne transformovala na abstraktný pojem, ktorý nemá vo svete adekvátnu politickú ani vojenskú vážnosť a ktorý sa čoraz viac stáva objektom vydierania, ponižovania, ba pohŕdania. A to už nielen zo strany veľmocí, ako sú USA či Rusko, ale, paradoxne, najnovšie aj Turecka, od roku 1999 kandidáta na členstvo, o ktoré medzičasom prestalo stáť. Je toho prosto priveľa na to, aby spoločenstvo pod hlavičkou EÚ naďalej existovalo tak ako doteraz a tvárilo sa, že sa nič nestalo.
Briti ukázali Slovákom jednu z možných ciest, akou sa môžu aj oni vydať, pokiaľ sa nezľaknú vlastnej zodpovednosti a odhodlania zavrhnúť to, čo sa neosvedčilo. Nemusia ich nasledovať hneď. Ako krajina, ktorá bude nadchádzajúcich šesť mesiacov z pozície predsedu usmerňovať celoeurópsky proces, by mala SR využiť to, čo sa stalo, minimálne na otvorenie diskusie o uplatňovaní princípov slobody a demokracie voči jednotlivým členským krajinám, bez ktorých by nebolo ani EÚ. Hlasovanie o povinných utečeneckých kvótach a o ustavičnom predlžovaní protiruských sankcií, pri ktorom sa ich zástupcovia bez výnimky premieňajú na bezduché bábky, je presne príkladom toho, ako to fungovať nemôže. Pokiaľ prevládne zhoda na tom, že to má ešte vôbec nejaký zmysel, Slovensko môže cez mikrofón, ktorý dostáva na pol roka, podať „Správu o stave Únie“, poukázať na najkrikľavejšie nedostatky, a týmto dať jej zachovaniu šancu.