Na zásadné hodnotenie horúcej top informácie zo včerajšieho večera si bude treba ešte istý čas počkať. Už teraz je však jasné, čo z ďalšieho masakru v krajine galského kohúta – tentoraz spáchaného už nie v Paríži, ale na nábrežnej promenáde juhofrancúzskeho mesta Nice, kde vodič tuniského pôvodu Mohamed L. Bouhlel (31) vletel s kamiónom do davu a pozabíjal 84 účastníkov osláv Dňa pádu Bastily – pre jej vedenie vyplýva. Aktuálna formulácia otázky by vlastne mala vyzerať takto: Koľko nevinných civilných obetí teroristických útokov bude ešte potrebných na to, aby sa prezident s vládou v Paríži konečne spamätali a vzali si z tragických udalostí ponaučenie?
Nie je podstatné, že útočník v tomto prípade nepochádzal z poslednej migračnej vlny, ktorej iniciátormi sa okrem objektívnych okolností stali kancelárka Angela Merkelová s prezidentom Françoisom Hollandom. Dlhoročná transformácia pôvodného obyvateľstva na kozmopolitný mix, kde spolu s černochmi z bývalých afrických kolónií po „bielych Francúzoch“ jednoznačne dominujú arabskí prisťahovalci, si môže kedykoľvek vyžiadať svoju daň v nečakanej podobe. V novo vzniknutej situácii, keď sa moslimské komunity na celom svete spájajú, organizujú a radikalizujú, nemusí ich najextrémistickejších jednotlivcov hroziaca strata francúzskeho občianstva od plánovania svojich činov odradiť. Potenciálne bunky bojovníkov Islamského štátu sú totiž schopné zaktivizovať sa nielen z latentného, ale prakticky z nulového stavu a prejsť do fázy rozmanitých operačných režimov, ktorých rozlúštenie nebude bezpečnostným zložkám na strane legitímnej štátnej moci súdené.
Je preto najvyšší čas uznať si fatálnu omylnosť migračnej politiky tak na úrovni národných vlád najväčších členských krajín, ako aj samotnej Európskej únie. Pozostalí po obetiach majú (na rozdiel príbuzných redakcie Charlie Hebdo, ktorej členovia si svoje vyvraždenie v istom zmysle „predplatili“) plné právo ukázať na svojho prezidenta prstom a označiť ho za vinníka zmarenia už stoviek ľudských životov. Paríž sa musí konečne preorientovať zo svojej spasiteľskej pózy na konštruktívny subjekt európskej geopolitiky a upriamiť svoj záujem na východné časti kontinentu, ktoré doň neodmysliteľne patria. Je vôbec zarážajúce, že to v roku 2016 ešte stále nespravil!
Z toho vyplýva pre Francúzsko ďalšia naliehavá úloha: čo najskôr zanechať rétoriku nátlaku, zastrašovania a vydierania Ruska, čo okrem iného predpokladá okamžite skončiť s agendou predlžovania ekonomických sankcií. Aby mohol ďalší rozvoj eurokontinentu prebiehať v priaznivom medzinárodnom ovzduší a mať aj svoju spoľahlivú bezpečnostnú architektúru, sa musí Paríž usilovať o politické, ekonomické aj vojenské premostenie jeho západnej časti s východnou a konečne zaviesť do ich vzťahu partnerského ducha. Balancovanie významnej veľmoci, akou je Rusko, medzi Európou a Áziou, vystavuje vodcom EÚ certifikát ich totálnej nespôsobilosti definovať a presadzovať najvyšší záujem jej občanov. Jedine v spojenectve, nie v nepriateľstve s dnes už moderným, silným a obnoveným Ruskom je možné dospieť na poli boja proti svetovému terorizmu k víťazstvám.
Po sérii vlaňajších i tohtoročných teroristických útokov, následnom nevyvodzovaní záverov a trestuhodnom neprijímaní adekvátnych opatrení prestáva byť Francúzska republika nielen bezpečnou, ale tiež dôveryhodnou krajinou. Neustále predlžovanie výnimočného stavu nie je ničím iným, než pasívnym spôsobom riešenia kritickej situácie a okrem toho, že ďalej vydáva svojich občanov napospas rôzne načasovaným náložiam, vyvoláva rastúci tlak na postupné okliešťovanie ich elementárnych práv a slobôd, s vyústením do novej spoločnosti fungujúcej na princípe moderného otroctva. Či nie je v dnešnom svete, kde fakticky nič nie je nemožné, práve toto konečným cieľom anonymných strojcov nového globálneho poriadku? Je najvyšší čas, aby sa ich služobníci na čele jednotlivých štátov (či už konajúci dobrovoľne alebo proti svojej vôli) ihneď prebrali z tranzu a všetkými silami zabránili jeho dokonaniu.