Domáci aj zahraniční komentátori majú s hodnotením neformálneho bratislavského summitu očividne problém. Bleskové jednodňové a tak trochu zmätočné podujatie (napriek perfektnej organizácii slovenského hostiteľa), ktorého nejasný účel sa rozpustil v obligátnej deklarácii jednoty, prinieslo toľko protirečení, že zhrnúť ich do konzistentného výstupu napĺňajúceho parametre novinárskeho mainstreamu je odrazu ťažké. Občania hlavného mesta SR, ktorí svojím rozhodnutím v piatok 16. 9. prispeli k jeho vyľudneniu, si svoj príslušný záver spravili už sami.
Pre Orbána bol summit EÚ v „Požoni“ neúspešný
Čo o neformálnom bratislavskom summite 2016 povedali európski lídri a čo z množiny ich rôznorodých výrokov možno dedukovať? Tu je výber tých najrelevantnejších, hoci nie vždy najinvenčnejších.
Robert Fico (slovenský premiér): „Summit splnil svoj účel, pretože 27 lídrov, premiérov a hláv štátov bez Veľkej Británie veľmi jasne povedalo, že v tomto jedinečnom európskom projekte chceme ísť ďalej, lebo neexistuje iná alternatíva.“
Andrej Kiska (prezident SR): „Politici zabudli povedať o Európskej únii a jej inštitúciách pekné slovo a Brusel sa stal nadávkou.“
Angela Merkelová (kancelárka NSR): „Atmosféra sa niesla v duchu konštruktívnej spolupráce. V súčasnosti potrebujeme kompromisy a solidaritu. Práve Bratislava je mesto, ktoré bude symbolizovať začiatok užšej spolupráce.“
François Hollande (francúzsky prezident): „Ochrana hraníc, bezpečnosť, ekonomický rozvoj a budúcnosť mladých, to sú priority, ktorým sa musí EÚ venovať. Toto volám bratislavský plán. Treba k nemu ešte cestovný plán a agendu. Francúzsko vo veci európskej obrany vyvinulo veľké úsilie, ale nemôže a nechce zostať osamotené. Každý si musí uvedomiť, že ak sa USA rozhodnú stiahnuť, Európa musí byť schopná ubrániť sa vlastnými silami.“
Jean-Claude Juncker (predseda EK): „To, že sa Európska rada odvoláva na Správu o stave Únie, nás ubezpečuje v tom, že sme povedali to, čo je správne a že smerovanie, ktoré sme nastavili, je správne.“
Donald Tusk (predseda ER): „Ľudia majú obavy z toho, čo sa deje, z nedostatočnej kontroly. Obávajú sa migrácie, terorizmu, aj o svoju ekonomickú budúcnosť. Musíme odstrániť nedostatky z minulosti, nebudeme pokračovať tak ako doteraz.“
Matteo Renzi (taliansky premiér): „Jeden krok vpred, ale piccolo, piccolo. (…) Nemôžem sa zúčastniť na spoločnej tlačovej konferencii s Merkelovou a Hollandom, ak nezdieľam ich závery ohľadom ekonomiky a migrácie.“
Viktor Orbán (maďarský premiér): „Z hľadiska toho, že sa nepodarilo zmeniť prisťahovaleckú politiku Bruselu, považujem summit EÚ v Požoni (ako jediný zo štátnikov na summite použil historický, v medzinárodnom styku už 98 rokov neplatný názov hlavného mesta SR, na čo by si mala slovenská diplomacia žiadať vysvetlenie – pozn. autora) za neúspešný. V Únii naďalej panuje sebazničujúca a naivná prisťahovalecká politika. Aj teraz sa hovorilo viac o urýchlení prerozdeľovania migrantov, ako o ich zastavení na hraniciach Schengenu.“
Riešením nie rekonštrukcia, ale asanácia a postavenie nanovo
A čo médiá? Priznať otvorene a bez okolkov, že za najvážnejšou krízou v doterajšej 23-ročnej existencii EÚ je zlyhanie európskych elít, sa predbežne nedá, na druhej strane prezentovať pobrexitovú atmosféru ako idylku plnú porozumenia a k hlbokým systémovým omylom sa obracať chrbtom by bolo asi detinské. Nálada, ktorej dominuje bezradnosť a skepsa, však neprišla sama od seba. Je prirodzeným dôsledkom od samého začiatku nedemokratického – oligarchického modelu Únie, kde malá skupina zastupiteľov získala neprimeranú moc a kompetencie prijímať osudové rozhodnutia v mene pol miliardy zastupovaných bez toho, aby sa zaujímala o ich názor na to, čo sú ich skutočné potreby. Ekonomická konfrontácia s Ruskom a otvorenie schengenskej brány miliónom etnických nájazdníkov s neznámou až pochybnou totožnosťou a s nie priveľmi transparentnými úmyslami sa svojimi dôsledkami stali rovnocenné spáchaniu kriminálneho činu nadnárodného rozsahu.
A je možno symptomatické, že s obsahovo bezcenným „bratislavským plánom“ vyrukoval práve francúzsky prezident, ktorý nesie spolu s nemeckou kancelárkou a neodvolateľnými bruselskými eurofunkcionármi najväčší diel viny na tom, že „babylonská euroveža“ sa ocitla na pokraji svojho zrútenia. Každému je jasné, že výmena projektanta či stavbyvedúceho, ba ani generálna rekonštrukcia jej ohrozenú statiku nezachráni. Len málokto však v sebe nachádza dostatok odvahy nehovoriť o tom potichu.
Pokiaľ má renesancia idey zjednotenej Európy ešte nejakú nádej a nejaký zmysel, tak jedine cestou bezpodmienečnej a kompletnej asanácie jestvujúcej budovy, ktorá drží pokope už len silou vôle, a jej opätovného postavenia úplne nanovo. A to nielen na odlišných materiálnych aj duchovných základoch, ale najmä na čele s ľuďmi, ktorí už nemajú s dedičstvom studenej vojny pranič spoločné.