Azda všetci sa zhodneme na tom, že hovoriť na smútočnom obrade o zosnulom len v dobrom a vyzdvihovať výlučne jeho zásluhy (dokonca i tie ťažšie preukázateľné) neprekáža. Patrí už k prirodzenosti človeka, že rešpekt voči smrti ho zaväzuje k pozitívnemu zhodnoteniu toho, čo počas svojho života vykonal. Pohrebný ceremoniál v takomto chápaní však prestáva byť dôstojný vtedy, keď ho časť pozvaných účastníkov zneužije na propagandu spojenú s vyrovnávaním si osobných účtov. Hoci aj so žijúcim politikom s rozporuplnou minulosťou.
Nepozvať bývalého premiéra Vladimíra Mečiara na štátny pohreb prvého prezidenta druhej Slovenskej republiky bolo zo strany jeho organizátorov poľutovaniahodné a úbohé. Nech už ich profesionálne či ľudské vzťahy v exponovanom období 90. rokov zdeformovalo čokoľvek, faktom ostáva, že obaja patrili ku kľúčovým zakladateľom samostatného štátu, ktorý si úctu k svojej takmer 24-ročnej histórii dozaista zaslúži. Možno by to bola zároveň príležitosť na ich vzájomné vnútorné zmierenie, odpustenie. Akési posmrtné gesto, na ktoré nie je nikdy neskoro a ktoré nie je nikdy márne. Ak totiž niekto označí expremiéra za „muža, s ktorým si exprezident prežil najviac trápenia“, nemal by tendenčne zamlčať, že to isté platilo aj obrátene.
Zdá sa však, že niektorí politici a s nimi sympatizujúci politológovia odmietli akceptovať pohreb exprezidenta ako pietny akt, kde by mal byť všetkému nadradený princíp pokoja a úcty ku skončenému životu. Jednoducho si z neho spravili platformu na prezentáciu svojej politickej agendy a rozdúchavanie negatívnej energie, nenávisti a zloby. Trebárs oživovaním tradičnej skazky O dobrom Kováčovi a zlom Mečiarovi. Jej interpreti – stavajúc sa do pózy Božích sudcov – otravujú spoločenské vedomie karmickou záťažou z minulosti, ktorá nemá riešenie spočívajúce v šírení ďalšieho hriechu. Treba však uznať, že sa im to veľmi efektívne darí.
A čo je na tom všetkom kuriózne? Že na „zločiny mečiarizmu“ a obdobie „zápasu o charakter štátu“ poukazujú najviac tí, čo o ňom kedysi nechceli ani počuť a po jeho vzniku (1993) mu doma i v zahraničí systematicky škodili a všetok svoj duševný potenciál zasvätili jedinému cieľu: aby na medzinárodnej scéne morálne aj fyzicky skolaboval. Možno im teda právom položiť otázku, či v ovzduší falošných emócií sprevádzajúcich odchod jedného z tvorcov slovenskej samostatnosti na onen svet sú ich kondolencie úprimné. Navyše, nie je vôbec isté, či by sám Michal Kováč až s takouto glorifikáciou svojej osoby post mortem súhlasil.