Prológ:
Ľudia mi vyčítajú, že glorifikujem Mečiara. Dokonca už aj v redakcii. Mýlia sa. Bola som to ja, ktorá Mečiara v minulosti objektívne kritizovala za množstvo vecí. Nezmenila som sa. Stále píšem to, čo maimstream zamlčiava. A dnes mainstream zamlčiava najviac pravdy o Mečiarovi.
Čítala som reakcie Slovákov na sociálnej sieti pod zverejnenými fotografiami Tibora Eliota Rostasa z jeho stretnutia s Vladimírom Mečiarom. Jedna veta sa v pomerne búrlivej diskusii opakovala veľakrát: „Mečiar je slizký had!” Rešpektujem názory ľudí a nie je to iba lacná fráza, ale… koľkí z vás držali v rukách skutočného hada? Pýtam sa, pretože had nie je slizký. Dokonca ani keď ho zdvihnete z rannej rosy. Zato jedovaté žaby často zabíjajú práve slizom, ktorým majú pokryté telo. Tie ale ľudia slizkými už obvykle nenazývajú, pretože sú pekné a farebné. Sú to pre ľudí iba žaby, o ktorých mnohí z vás ani nevedia, že sú nebezpečné. Mimochodom, viete ktorý politik z doby Mečiara mal medzi známymi prezývku „žaba”? Bol to minister viacerých vlád a do roku 2006 aj riaditeľ SIS Ladislav Pitner. Nikoho z vás sa dnes ale nenapadne spýtať, ako ten istý človek mohol byť ministrom najskôr vlády toho „zlého” a slizkého Mečiara a len o sedem rokov neskôr už sedel ako minister a člen vlády u toho „dobrého” Dzurindu. A možno sa iba vyspovedal – to KDH-ci vtedy robili. Boh mu odpustil hriechy a vo vláde s Dzurindom už hriechy viacej nepáchal.
My ľudia sme často presvedčení, že slovám, ktoré vyslovujeme, rozumieme. A potom veľakrát v živote zistíme, že sme sa mýlili. Je dôležité viesť z ľuďmi dialóg, pretože iba tak môžeme zistiť, či to, čo si myslíme alebo konáme, je správne. Ak to nerobíme a cudzie názory an blok odmietame, napríklad ako dnešní „demokrati”, potom sa nám stáva, že ideme slepou uličkou a na jej konci obvykle narazíme na stenu pravdy. Napíšem to inak – jednoduchšie. Mnohých ľudí, ktorí sa mi v mladosti zdali čudní, mám dnes rada, pretože som ich spoznala. Ale na to, aby sa človek pustil do dialógu s čudným človekom, musí mať odvahu a nesmie ľudí podraďovať iba preto, že sa nám zdajú iní ako si predstavujeme. Tá ľudská vlastnosť sa volá rešpekt. A tu ma dej článku „katapultuje” na začiatok, kde som písala, že ľudia slovám, ktoré hovoria, nerozumejú. Rešpektovať človeka totiž neznamená iba ho uznávať za to, aký je skvelý alebo čo dokázal, ako vám to hovorí dnešná spoločnosť. Ľudský rešpekt je prejav základnej úcty k podstate ľudskosti – tomu, že tvor stojaci predo mnou je človekom. Tomu, kto sa naučil vnímať slovné spojenie „ľudský rešpekt” takto, sa potom nezdá neobvyklé si vážiť principiálne hocikoho – napríklad zanedbaného postaršieho muža z ulice bez toho, aby som ho súdila či ľutovala.
Bola som v roku 1998 ako mladé dievča na sneme HZDS. Išla som okolo a zvedavo sa na chvíľu zastavila. Bol to miliónkrát novinármi hanobený snem v Trnave, o ktorom sa popísali už tony novinového papiera – obvykle klamstiev. Štadión v Trnave, kde sa snem konal, bol preplnený a nebolo tam hádam voľného miesta.
Ten, kto štadión Spartaka pozná, vie, že keď sa naplní, často sfanatizovanými fanúšikmi trnavského futbalu, hučí ako obrovský ľudský kotol. Vtedy to však bolo iné. Títo ľudia nehučali ako najatí. Chovali sa s úctu a štadión iba bzučal ako obrovský úľ. Zaburácal ako obrovský vodopád až vtedy, keď na scénu prišiel Mečiar. Obišiel dookola celý štadión a mával ľudom – a nech vás ani nenapadne si teraz pomyslieť, že to boli iba akési babky demokratky, ktoré ničomu nerozumeli. Boli to totiž naše matky a staré matky, ktoré by sme si mali vážiť za ich šediny a múdrosť. Nie odsudzovať za to, že si dovolili slobodne prejaviť svoje názory a nebáli sa to urobiť. Tiež za to, že sa pre rodinu a základné ľudské hodnoty dokázali obetovať oveľa viac, ako to robíme dnes my. Nesiahame im v tom ani po členky!
Snem HZDS nebol taký, ako keď dnes Fico vystúpi na sneme SMER-u a verejne vyhlási, že politická korektnosť v tomto štáte končí. Nebol o arogancii moci. Bol o všeobecnom ľudskom rešpekte patriacom mužovi, ktorý nám dal po tisíc rokoch našu krajinu. A áno, bola to eufória! Nadšenie s pocitom subjektívnej spokojnosti, blaženosti, veľmi dobrej nálady a prehnanej aktivity. Ale ľudia boli všeobecne šťastnejší. Oveľa šťastnejší ako sú dnes.
Vtedy som tiež nevedela, čo si mám o tom myslieť, lebo tá silná atmosféra vo mne vyvolávala strach z nepoznaného. O Mečiarovi ste totiž v tej dobe nepočuli z mainstreamu jediné dobré slovo a alternatíva, až na pár politických plátkov, ktoré ľudia odmietali čítať, neexistovala. Dnes už ale viem, prečo sa o ňom písalo iba v zlom.
Ja neviem, aký bol Mečiar v skutočnosti, rovnako ako to nevie 99,9% z vás. Nikdy som nebola jeho priateľ ani známy, aby som ho mohla hodnotiť. Čo však hodnotiť dokážem, dokonca analyticky, je politika, jej súvislosti a výsledky – vtedy a dnes. Viem tiež z odstupom času zhodnotiť kvalitu života, aký ľudia žili za Mečiara a aký žijeme dnes. A som presvedčená, že práve to je rozhodujúce.
Neviem, či sa Mečiar podieľal na vražde Dubčeka a Remiáša, rovnako ako to nevie majorita spoločnosti. Viem však, že Dzurinda a jeho vláda, ktorá to o Mečiarovi rozšírila, sa neskôr podieľala na vraždení tisícok ľudí v Srbsku a že je preto správne dzurindovcom neveriť. Sú totiž slizkí a nebezpeční ako jedovaté žaby. Tiež neviem, či Mečiar dal, či nedal uniesť Kováča ml., ale viem s určitosťou, že Kováč ml. mal vtedy opodstatnené dôvody súhlasiť s tým, aby ho uniesla samostatná skupina z SIS, pracujúca pre americkú vládnu organizáciu USAID, sídliacu na Slovensku od roku 1992, ktorá Mečiara chcela zlikvidovať. Slovenský prezidentský palác bol totiž namočený do podvodu storočia (Technopol), a preto korumpovateľný a vydierateľný. Tiež s určitosťou viem, že nie je normálne, aby prezident krajiny platil vtedy podozrivému zločincovi Fegyveresovi na úteku milión vtedajších rakúskych šilingov, čo bolo v tej dobe približne tri milióny korún. Nie je tiež normálne, že advokát Havlát, ktorý dnes sedí v súdnej rade a tvári sa ako svätá Johanka z Arku, pašoval v kufri auta Fegyveresa do prezidentského paláca. Nie je bežné, že ľudia ako Milan Kňažko riskovali v tej dobe celú svoju politickú kariéru a nosili Fegyveresovi, na ktorého bol vydaný medzinárodný zatykač, peniaze do Švajčiarska – iba ak by mal Fegyveres na nich také kompromitujúce materiály, ktoré by ich naveky politicky odrovnali. Vtedy by to logiku dávalo. Tiež ďalšia vec, ktorej chýba akákoľvek logika je tvrdenie, že pre Mečiara malo zmysel uniesť Kováča ml. Všetky mainstreamové média mal v rukách tretí sektor, ktorý už vtedy do nich lial milióny dolárov. Mečiar vedel, že sa to môže otočiť iba proti nemu. Vedel, že pred verejnou mienkou ho nikto neochráni. Pravdu vtedy písať nemal kto, lebo ako vravím, alternatíva neexistovala. A pár naivných Slovákov tejto propagande uverilo natoľko, že Mečiara nenávidia dodnes. Ale keď im položíte otázku prečo, tak nevedia nájsť jediný racionálny dôvod. Vedia iba, že ho nenávidia. Ale to je skôr pud rotvajlera, ako ľudsky správny prístup.
Iba „slepý a hluchý” na Slovensku nevidí jasné prepojenia medzi vtedajšími čechoslovakistami, ktorým Mečiar rozdelením republík vzal ich svet so zahraničným vplyvom zo Západu. Vyfúkol im privatizáciu a majetky doslova rozdal Slovákom. A že to bola chyba? Áno, bola, ale nie preto, že rozdal majetok Slovákom, ale že ho rozdal tým nesprávnym. To bola jeho najväčšia chyba. Potreboval totiž budovať vlastnú oligarchiu, keď chcel bojovať s tou americkou a veľa ľudí, ktorí sa po Mečiarovom chrbte dostali k bohatstvu, ho neskôr, keď mali záujmy Slovenska chrániť (nato boli Mečiarom stvorení), zradili. Táto oligarchia si nakoniec po politickom odrovnaní Mečiara v roku 1998 začala postupne budovať stranu SMER a po čase zradila nás všetkých a pridala sa na stranu zahraničných záujmov. Preto Mečiarovi vyčítam privatizáciu. Nedostatočne vyselektoval charakterných ľudí. Ale za to, že privatizoval, ho neodsudzujem. Koniec koncov, Dzurinda neskôr privatizoval a za pár drobných rozdal pol slovenského majetku zahraničiu. A aký profit to Slovensku prinieslo? Kde je tá pridaná hodnota, ktorú všetci pociťujeme? Že sme v EÚ a NATO?
Pamätám si tváre ľudí, ktorí na sneme HZDS stáli spolu s Mečiarom. Božena Martinková – zomrela za záhadných okolností. Vraj sa zabila sama. Alexander Rezeš – mŕtvy a jeho rodina spoločensky kompletne zlikvidovaná. Ducký – zavraždený. Alebo iní, ktorí tam aj neboli a sú spájaní s Mečiarom. Svěchota a jeho právnik Lelkeš – obaja mŕtvi za záhadných okolností. Možno zomreli prirodzene – ja to naozaj neviem! Iba sa pýtam: Keby to tak nebolo, kto by to vtedy objektívne na verejnosti dokazoval? Dzurindovci? Alebo mainstreamové médiá? Veď Mečiara považovali za svojho úhlavného nepriateľa! Ale poďme ďalej.
Ivan Lexa, politicky dlhodobo lynčovaný, no všetkými súdmi, dokonca tým v Štrasburgu považovaný za nevinného. Privatizér Jozef Majský, dlhodobo systémom prenasledovaný a zatvorený do basy. Viliam Fischer, odsúdený za korupciu, ako jediný profesor medicíny na Slovensku. Ale možno sa iba mýlim a iní – známi profesori medicíny úplatky nebrali. Napadá mi napríklad profesor Traubner, ktorý sa teší skvelému životu a popularite verejnosti. Ten asi úplatky nebral.
Všetci, čo stáli okolo Mečiara a nepridali sa neskôr na opačnú stranu barikády, boli politicky viac alebo menej prenasledovaní. Pozerajme preto na veci viac objektívne! Ešte aj dnes alternatívci, ktorí s Mečiarom nikdy nič nemali, sú spoločensky automaticky nepohodlní – a to mu iba dávajú priestor na vyjadrovanie sa. Zdá sa vám normálne, že všetci, čo sme o Mečiara v spoločnosti iba zavadili, sme tí zlí a všetci čo Mečiara a národ hanobia, sú tí dobrí? Ak áno, potom ani nepokračujte v čítaní. Zbytočne vás rozčúli.
Máte na spoločenskom stole kauzu Bašternáka už takmer rok, ale nikto nemá skutočnú snahu ju vyšetriť – ani opozícia, mainstream či treťosektorový Kiska. Tí už vôbec nie a iba to politicky zneužívajú. Keby mali, už dávno by zabojovali za zmenu trestného poriadku a zaviedli do neho súkromnú obžalobu, ktorá by Bašternáka poslala do basy, pravdepodobne na veľa rokov. Na Slovensku sú tisíce svedkov, ktorí by radi hovorili, ako to v minulosti bolo, ale na súd sa nikdy nedostanú, pretože kde niet žalobcu, niet ani sudcu. Nikdy to neurobia, lebo prvých, koho by ľudia žalovali, sú skorumpovaní politici sami a skončili by v base všetci. Viac nekomentujem, názor si urobte sami. Mám ale otázku. Viete, čo by sa stalo Mečiarovmu politikovi z jeho doby, keby rozkrádal štát cez vratky DPH, ako dnešní vládni „gangstri”? Spoločensky by ho odpísali, pretože rozkrádanie štátu cez vratky DPH je také úbohé a plytké, že by ho vrcholní predstavitelia odmietali akceptovať medzi sebou.
Mečiar sa nechce vrátiť do politiky. Zažil toľko podrazov a ľudskej špiny, že jeho ovce sa mu oproti povahám niektorých Slovákov zdajú oveľa ľudskejšie. Dal občanom to najvzácnejšie, čo mohol – vlastnú republiku a napriek tomu o ňom propagandou nainfikovaní ľudia hovoria, že je slizký ako had. Kto je potom Kiska pri objímaní sa s Porošenkom, keď Mečiar je slizký had za to, že máme vlastný štát? Kto je Dzurinda a ďalších sedemnásť členov jeho vlády, priamo asistujúci pri vraždení Slovanov v Srbsku, keď Mečiar je len obviňovaný z únosu jedného rozmaznaného fracka s kolosálnym podvodom na krku?
Mečiar je slovenská politická dogma, ktorej sa veľmi boja všetci protislovensky orientovaní náckovia. Všetci sa boja, že Mečiar sa postaví a začne hovoriť pravdu o tom, kto je kto v skutočnosti a čo v minulosti urobil. Je totiž na ťahu, pretože dodnes hovorili o Mečiarovi iba oni a on mlčal. Majú obrovský strach z Mečiara a garantujem vám, že všetci do jedného budú stáť pred novinovým stánkom a kupovať si nové číslo Zem&Vek, aby si prečítali, čo Mečiar o nich povedal.
Toto Mečiar znamená v slovenskej spoločnosti, priatelia. Je symbolom rešpektu a doby, kedy si ľudia politikov ešte mali za čo vážiť.
Vyhlásenie: Názory autora sa nemusia zhodovať s názormi vydavateľstva Sofian, s.r.o. Zodpovednosť za obsah tohto článku nesie výhradne jeho autor. Vydavateľstvo Sofian, s.r.o. nie je zodpovedné za akékoľvek prípadné nepresné či nesprávne informácie v tomto článku. Sofian, s.r.o. dáva súhlas na zdieľanie našich pôvodných článkov na ďalších nekomerčných internetových stránkach, ak nebude zmenený ich text a názov. Pri zdieľanom článku musí byť uverejnený zdroj a autor. Ak chcete články z nášho webu publikovať v tlači či inými formami, vrátane komerčných internetových stránok, kontaktujte redakciu na [email protected].
UPOZORNENIE
Vážení čitatelia – diskutéri. Podľa zákonov Slovenskej republiky sme povinní na požiadanie orgánov činných v trestnom konaní poskytnúť im všetky informácie zozbierané o vás systémom (IP adresu, mail, vaše príspevky atď.) Prosíme vás preto, aby ste do diskusie na našej stránke nevkladali také komentáre, ktoré by mohli naplniť skutkovú podstatu niektorého trestného činu uvedeného v Trestnom zákone. Najmä, aby ste nezverejňovali príspevky rasistické, podnecujúce k násiliu alebo nenávisti na základe pohlavia, rasy, farby pleti, jazyka, viery a náboženstva, politického či iného zmýšľania, národného alebo sociálneho pôvodu, príslušnosti k národnosti alebo k etnickej skupine a podobne.