Žiadna krajina okrem USA neuplatňuje v súčasnosti embargo proti Kube. Spojené štáty uvalili po kubánskej revolúcii v roku 1959 prvú ekonomickú blokádu na ostrov a v ďalších rokoch stupňovali ekonomický nátlak na Havanu. Argumentom bola hrozba komunizmu, nedemokratická vláda jednej strany (keby aspoň dvoch, aj to na jedno kopyto, ako v USA) a porušovanie ľudských práv. V Uruguaji, Paraguaji alebo v Chile mohli vládnuť diktátori a plniť väznice a mučiarne politickými odporcami, no plnili trhovodemokratické kritériá – otvorili sa americkému kapitálu, umožnili drancovanie zdrojov nadnárodnými koncernami a uznávali vedúcu úlohu Bieleho domu od Aljašky po Ohňovú zem. Kuba bola iný oriešok – komunistickí revolucionári sa tiež nehrali v rukavičkách s odporcami revolučných ideí, ale hlavne zatrhli bačovanie americkej mafie na ostrove a zvrhli diktátora Fulgencia Batistu, ktorý uskutočnil prevrat, zrušil voľby, no v prvom rade skackal, ako americká píšťalka pískala. Niečo neodpustiteľné – prítulného diktátora vystriedali Castrovi revolucionári bez zmyslu pre slobodnú hru trhových síl, takže vojenské pokusy o intervenciu a provokácie sprevádzalo nekonečné embargo.
Americká vláda dovolila v roku 2009 finančné prevody Kubáncov žijúcich v USA ich rodinám na ostrove a cestovanie na dovolenku. Ekonomické embargo však prezident Barack Obama teraz predĺžil o ďalší rok.
http://www.youtube.com/watch?v=Q7hZjNO3I-Q
Kubánska vláda vyčíslila hospodárske škody spôsobené ekonomike ostrova v dôsledku embarga ešte z minulého storočia na sumu vo výške 1,1 bilióna dolárov. Námestník kubánskeho šéfa diplomacie Abelardo Moreno o americkom embargu povedal: „Blokáda sa stala finančnou vojnou, ktorá bráni hospodárskemu rozvoju krajiny. Neexistuje žiadna oblasť života kubánskeho ľudu, ktorú nezasiahli ničivé a destabilizačné dopady embarga.“
Do hry, podobne ako v minulosti, vstúpila Moskva. Rusko oznámilo, že odpúšťa Kube dlhy vo výške 31 miliárd dolárov. Suma predstavuje viac ako polovicu kubánskeho hrubého domáceho produktu. Rusko teraz neprichádza s raketami ako v šesťdesiatych rokoch, ale predovšetkým s investíciami. Ani desať rokov opustená tunajšia vojenská základňa však nezostane mimo ruského záujmu, keďže sa Američania tlačia až k ruským hraniciam, takže prichádza odveta Moskvy cez pozície v Latinskej Amerike.
Rusko bude sponzorovať aj vytvorenie veľkého dopravného uzla na Kube. V pláne sú modernizácia prístavu Mariel a vybudovanie veľkého medzinárodného letiska pre uľahčenie nákladnej dopravy. Ruské firmy majú záujem o vstup do týchto projektov.
Kubánska vláda prijala nový zákon o zahraničných investíciách, ktorý má do krajiny prilákať peniaze na oživenie ekonomiky. Nemá však dostatočnú „úctu“ k zahraničným spasiteľom ako to býva v našich stredoeurópskych končinách, kde je zahraničný investor takmer ekonomickým a nedotknuteľným božstvom. Kubánci im dokážu klepnúť po prstoch, keď úplatkami rozširujú svoj podnikateľský priestor. Kubánsky súd odsúdil pre korupciu na pätnásť rokov väzenia kanadského podnikateľa, prezidenta dopravnej spoločnosti Tokmakjian Group. Úrady zároveň zabavili 100 miliónov dolárov z účtov spoločnosti na Kube. Podľa kubánskych predstaviteľov je prípad súčasťou nového rozsiahleho ťaženia kubánskej vlády proti korupcii. Vláda prezidenta Raúla Castra v súvislosti s týmto prípadom vyhlásila, že korupcia nemá na Kube miesto.
Kanadský podnikateľ Cy Tokmakjian čelil obvineniam z využívania korupčných praktík, ktorými chcel dosiahnuť výhodné zákazky z nelegálneho vyvážania peňazí z krajiny, či z falšovania účtovníctva. Spolu s ním boli obvinení ďalší dvaja Kanaďania a štrnásti Kubánci, medzi nimi zamestnanci firmy i štátni úradníci. Najvyššie postaveným z nich bol bývalý námestník ministra cukrovarníctva Nelson Labrada. Súd poslal dvoch Tokmakjianových poradcov za mreže na osem a dvanásť rokov. Kanadská spoločnosť tvrdí, že obvinenia sú vymyslené s cieľom získať milióny dolárov z jej kasy. Podľa Tokmakjian Group je celý prípad absurdný a ide o paródiu na spravodlivosť. Západní podnikatelia i diplomati označili poskytovanie úplatkov zle plateným štátnym úradníkom za bežnú prax. Netreba mať ilúzie o nepredajnosti štátnych zamestnancov, ale ani o nezištných a čistých praktikách zahraničných investorov. Neoliberálna ekonomická propaganda nás presviedča, ako je štát katastrofálny vlastník, no súkromný nadnárodný koncern je nositeľ perspektívy, prosperity a nových obzorov. Realita je taká, že v jednom i druhom pôsobia ľudia so všetkými svojimi prednosťami i negatívami, záujmami a ambíciami a sú schopní čohokoľvek v akomkoľvek smere.
Zdroj: Die Presse, ČTK, DPA