25 rokov dozadu sa medzníkom v rýchlokvasenej historiografii po páde komunizmu stala práca Francisa Fukuyamu Koniec dejín, v ktorej autor predstavil pozitívnu víziu budúceho sveta, ako sveta unitárnej liberálnej demokracie, čo v podstate vyjadrovalo očakávania ľudí po skončení studenej vojny a po páde Berlínskeho múru. Čakalo sa, že postkomunistický svet sa stane svetom, kde jednoznačne zvíťazí liberálna demokracia. Ľudia mali pocit, že v dejinách už nie je čo riešiť a že svet sa postupne prirodzene stane dobrým.
Bolo to čiastočne spôsobené tým, že takmer polovici sveta dovtedy po mnoho desaťročí vládla ideológia komunizmu, ktorá bola silným zjednocujúcim učením, poskytujúcim dostatočne podloženú a fundovanú víziu sveta budúcnosti. V procese studenej vojny sa ale západný demokratický svet sústredil na porazenie komunistov a ich ideológie ako ideológie zla, čo sa historicky potvrdilo ako správne, ale Západ si zároveň neuvedomil, že v dobe, ktorá nastane po páde Železnej opony sa svet nestane zo dňa na deň dobrým a bude treba novú ideológiu a novú víziu sveta, ktorá by mala byť rovnako silná alebo silnejšia ako komunizmus.
Moderní analytici sa znova a znova vracajú k Fukuyamovi, pretože logika hovorí, že svet by predsa nemal pokračovať v konfrontácii, pretože v historickej stupnici konfliktov od jednotlivca, cez klany, kmene, spoločnosti, národy, a nakoniec ideologické bloky sa ten najväčší a posledný konflikt v dejinách, konflikt medzi komunizmom a demokraciou už skončil víťazstvom spravodlivosti a dobra. Žiaľbohu sa ukázalo, že napriek všeobecnému optimizmu konfrontácia po páde Berlínskej steny pokračuje, ale ľuďom trvalo nejaký čas, kým pochopili, že je to tak a začali sa zamýšľať nad tým o čo ide…
Očakávanie ľudí po skončení studenej vojny, že postkomunistický svet sa pretransformuje do sveta liberálnej demokracie vzniklo okrem iného preto, lebo na Západe sa nepracovalo nad vytvorením novej sociálnej koncepcie.
A zánikom komunizmu vzniklo ideologické vákuum. Ale vákuum je vákuum, aj keď je iba ideologické, a to automaticky ako také priťahuje novú alternatívu.
Nikto nie je doma prorokom a toto pravidlo platí o to viac pre prvého a posledného prezidenta ZSSR, Michaila Gorbačova. Keď som v rozhovore s jedným nemenovaným vysokopostaveným ruským predstaviteľom tu na Slovensku zaviedol reč na rôzne vnímanie historických faktov v rôznych národoch, dostal som pri diskusii o páde ZSSR ako odpoveď repliku: „Gorbačov je zradca, ktorý rozvalil ZSSR. Vy mu možno chcete postaviť pamätník za to, že vám dal slobodu a možnosť otvoriť sa Západu, ale pre nás je to iba obyčaný zradca, ktorý zradil svojich spoluobčanov a doviedol ZSSR k rozpadu.“
Gorbačov vie, čo o ňom doma v Rusku ľudia hovoria. A napriek tomu, keď bol pozvaný do Berlína na 25. výročie pádu Berlínskeho múru, povedal Západu posolstvo, ktoré nikto nečakal.
„Svet sa nachádza na prahu novej studenej vojny a niektorí z nás si myslia, že sa už začala,“ varoval účastníkov podujatia z celého sveta Gorbačov. Podľa jeho slov Západ a najmä USA neodolali pokušeniu triumfalizmu po rozpade Sovietskeho zväzu v roku 1991. To bola aj príčina, prečo svetové veľmoci nezvládli konflikty v Juhoslávii, na Blízkom východe a teraz na Ukrajine.
Ako to, že také osobnosti svetovej histórie ako Gorbačov varujú svet pred novou konfrontáciou a novou studenou vojnou? Je naozaj situácia taká vážna?
Gorbačov dokonca hovorí: „V rámci fóra a počas besied s politickými a spoločenskými predstaviteľmi plánujem tvrdo obhajovať Rusko a teda budem hájiť aj jeho prezidenta, Vladimíra Putina. Som si absolútne istý, že Putin je osobnosť, ktorá najlepšie zo všetkých háji záujmy Ruska. Samozrejme, že aj v jeho politike sa vyskytujú momenty, ktoré, ako sa hovorí, by sa dali kritizovať, ale ja ich kritizovať nebudem a nechcem ani, aby ich kritizovali ostatní.“
Hovoriac o triumfalizme po páde Železnej opony Gorbačov tvrdí, že USA a Západ po páde Sovietskeho zväzu uverili v existenciu jednopolárneho sveta, kde ako jediný hegemón vystupuje USA a krajiny, ktoré boli počas studenej vojny zomknuté okolo nich, ako ich spojenci. Vedomé si svojho exkluzívneho postavenia po rozpade ZSSR, Spojené štáty a ich politici začali vo svojej rétorike používať pojem Nový svetový poriadok (NWO). Človeka, ktorý po prvý krát počuje tento výraz, ihneď napadne súvis tohto pojmu s konšpiračnými teóriami.
Je ale zaujímavé, že napríklad v dejepise Spojených štátov „American Nation“ pre stredné školy existuje kapitola „Amerika v Novom svetovom poriadku.“ Iná učebnica pre americké stredné školy hovorí , že „po tom, ako Bush vyhlásil Nový svetový poriadok, sa OSN stane globálnym policajným orgánom a bude používať vojenskú silu na udržiavanie mieru a bezpečnosti vo svete pod vedením USA“. Tiež sa tam hovorí o tom, ako Kanaďania spochybnili úlohu NWO, NATO a NORAD (spoločná protiletecká obrana Severnej Ameriky), najmä po tom ako tieto organizácie zbombardovali Juhosláviu.
Je asi odvážne v dnešnej dobe tvrdiť, že Západ vyhlásil ako alternatívu padnutému komunizmu tzv. Nový svetový poriadok, oznámený prezidentom Bushom. Tento je v skutočnosti určitou difúznou koncepciou, ktorá je mixom vízie Kissingera a Brzezinského plus niekoľkých ďalších neokonzervatívcov, a pravdepodobne aj viacerých „šedých eminencií“ v pozadí politiky USA, ale skôr ide o vágnu neoliberalistickú víziu sveta, ktorá sa adaptuje k dianiu vo svete amatérskymi zásahmi takých lídrov ako je prezident Obama, resp. jeho poradcovia, či prípadne H. Clintonová, ktorí túto „koncepciu“ modifikujú podľa svojich aktuálnych volebných preferencií. Ale stále to nie je koncepcia, ktorá by predstavovala s takou razanciou, ako to bolo v prípade ideológie komunizmu, jasnú víziu pre medzinárodné spoločenstvo.
Druhú časť článku nájdete tu: Svetový poriadok verzus svetová anarchia, 2. časť
Tretiu časť článku nájdete tu: Svetový poriadok verzus svetová anarchia, 3. časť