Koronavírusová hystéria zimnej sezóny 2021/2022 stavia verejnosť – tak ako pred rokom – do priamej konfrontácie s vládnymi garnitúrami ich domovských štátov. Európska únia stojí zdanlivo bokom, pretože základné práva a slobody občanom upiera na základe odporúčaní a smerníc biomedicínskeho komplexu a nie priamo bruselských eurokomisárov.
Tí však po skončení klimatického samitu OSN COP26 v Glasgowe dostávajú príležitosť zapojiť sa do plánov na dlhodobé oklieštenie voľnosti podriadeného obyvateľstva pod zámienkou boja proti klimatickým zmenám. Ak by sa im podarilo vybičovať paniku a koordinovať vyhlasovanie stavu klimatickej núdze, mohli by sa občania členských štátov dočkať čohosi, čo v nedávnej minulosti zažili: nadvlády komisárov.
Európanov zvierala v uplynulom storočí v dvoch podobách: sovietskej a veľkonemeckej. Obe boli ambiciózne, mesianistické a siahali i na ďalšie svetadiely. Centralisticky riadený sovietsky režim počas štyroch dekád 1917 – 1946 nenazýval svoju výkonnú zložku moci vládou, ale Radou ľudových komisárov. V ruštine niesla názov, od ktorého si odvodila skráteninu, v latinke Sovnarkom. Jej prvým predsedom nebol nik iný ako duchovný otec ruskej boľševickej revolúcie a realizátor štátnosti sovietskeho Ruska a následne Sovietskeho zväzu Vladimir Iľjič Lenin. Ak pre lepšiu zrozumiteľnosť pridelíme inštitúcii Sovnarkom funkčné označenie vlády a jej členom postavenie ministrov, nedopustíme sa príliš netaktného europeizmu. Radu ľudových komisárov totiž v marci 1946 premenovali práve na Radu ministrov. Viedol ju predseda Rady ministrov, čo bol aj na Západe zrozumiteľný post premiéra. Na jednej strane Západ rozpútal proti mladému porevolučnému Rusku horúcu, a potom proti Sovietskemu zväzu studenú vojnu. Na druhej strane sa oprávnene obával šírenia proletárskej revolúcie do európskych krajín, obzvlášť kým zastával funkciu ľudového komisára zahraničných vecí a ľudového komisára armády a námorníctva revolučný internacionalista s rozsiahlymi stykmi v zahraničí Lev Davidovič Trockij. Ostatní ľudoví komisári si plnili povinnosti členov vlády a do plánov na rozvrátenie Západu sa nepúšťali. Starosti mu robila kategória sovietskych politických komisárov.
Po vypuknutí občianskej vojny koncom roku 1917 ju začali tvoriť ideologicky preverení pracovníci poverení dozorom nad dôstojníckym zborom cárskych ozbrojených síl, ktorý prešiel do služieb Červenej armády. Mnohí neboli dôstojníkmi, a preto sa pre nich zaužívalo pomenovanie politický vedúci. V skrátenej podobe politruk pretrvalo desaťročia a po skončení druhej svetovej vojny sa udomácnilo v armádach krajín sovietskeho bloku. Ako približuje Wikipédia, funkcia existovala po roku 1945 i v tzv. ľudových demokraciách (sovietizovaných štátoch strednej a východnej Európy) a v Číne. V armáde ČSSR sa funkcia volala zástupca veliteľa pre veci politické. V praxi to znamenalo, že kasta politických komisárov podliehajúcich direktívam z Moskvy – alebo po roku 1956 i z Pekingu, držala pod palcom silové zložky spadajúce pod ministerstvá obrany a vnútra v širokom pásme takzvaných krajín svetového socialistického tábora. Kremeľské vedenie si poisťovalo súdržnosť európskych krajín sovietskeho bloku nasadzovaním svojich de facto politických komisárov ako „poradcov“ i do mnohých ich ministerstiev.
Moskva prehrávala studenú vojnu s Washingtonom na poli, ktoré bolo od polovice 50. rokov najviditeľnejšie: v súťaži o zvyšovanie životnej úrovne pracujúcej triedy. Hospodárska integrácia v zoskupení Rady vzájomnej hospodárskej pomoci si vyžadovala štrukturalizovať a dimenzovať priemyselné kapacity členských krajín pre potreby celého bloku. Ten si ich v moskovskom ústredí RVHP centrálne plánoval. Svetový obchod však prebiehal podľa pravidiel stanovených nadnárodným kapitálom, a ten zvýhodňoval hospodársky blok Európskeho spoločenstva a Európskeho združenia voľného obchodu.
AUTOR: Patrik Sloboda
