Moskva v uplynulých rokoch opakovane varovala Washington, že rozširovanie SEVEROATLANTICKEJ ALIANCIE ďalej k hraniciam Ruskej federácie neostane bez primeranej odpovede.
S blížiacim sa 60. výročím kubánskej jadrovej krízy sa na oboch brehoch Atlantiku množili úvahy, že Rusko sa opätovne vojensky nasťahuje Američanom na výmenok. Tentokrát by to nemuselo byť znovu len na Kubu, ale aj inam v oblasti Karibského mora. V blízkom časovom horizonte spadali do úvahy tri krajiny, ktoré USA už i tak nejakým spôsobom trestajú: Kuba, Nikaragua a Venezuela. V dlhodobejšom pri troche šťastia i Argentína. Označovať tieto tri štáty za vyvrheľov, s ktorými svetové spoločenstvo nechce mať nič spoločné, pretože majú autoritárske a nedemokratické režimy, by bolo nielen pokrytecké, ale i smiešne. V súčasnosti despoticky nakladajú so svojimi občanmi pod zámienkou ich ochrany pred vírusovou, ako aj ideologickou nákazou viac-menej všetky takzvané vyspelé západné demokracie. Americké vládne rezorty financií, obchodu a zahraničných vecí postihujú embargom a/alebo sankciami bezmála dve desiatky krajín a územných celkov: Afganistan, Bielorusko, Bolívia, Kambodža, Čína, Krym, Kuba, Eritrea, Irán, Laos, Nikaragua, KĽDR, Palestína, Ruská federácia, Sýria, Venezuela, Jemen a Zimbabwe. Viaceré z nich sú členmi Svetovej obchodnej organizácie, ktorá povoľuje reštrikcie z iných ako obchodných dôvodov. Je pochopiteľné, že medzi takto ostrakizovanými krajinami sa rodí solidarita, ktorá pretrváva, aj keď strýko Sam obojok uvoľní.
Ťažko by sme našli medzi štátmi Latinskej Ameriky taký, ktorý si neuchováva v historickej pamäti, dedenej z generáciu na generáciu, spomienky na neprávosti a príkoria páchané za posledných dvesto rokov severoamerickým hegemónom. Presnejšie za takmer 200 rokov od vyhlásenia Monroovej doktríny 2. decembra 1823. Táto doktrína hovorí, že západná pologuľa (t. j. americký kontinent) sa pokladá za sféru vplyvu jedine USA. USA má zabrániť kolonizácii alebo ovplyvňovaniu západnej hemisféry európskou alebo inou krajinou. Každý takýto pokus budú USA pokladať za ohrozenie vlastného mieru a bezpečnosti. Inými slovami, jedine USA majú právo rozhodovať o osude latinskoamerických krajín. Takéto povýšenecké imperiálne postoje nevymizli z prejavov amerických politikov ani po dvoch storočiach. Stačí nahliadnuť do úradných textových prepisov prejavov prezidenta Joa Bidena. Len náhodne vyberme jeho vystúpenie v OSN zo dňa 21. septembra 2021, kde nabádal na ostražitosť pred hrozbami terorizmu, či už vo vzdialených kútoch sveta alebo vo vlastnom susedstve. Pre tých, ktorí by namietli, že starý pán v Bielom dome sa už nedokáže vyvarovať zaužívaných urážlivých pojmov, zacitujme ukážku myslenia 46-ročného člena Snemovne reprezentantov Traceyho Manna. Na jeho oficiálnej webovej stránky na doméne snemovne nájdeme výrok z 10. marca: „Je najvyšší čas, aby Amerika využívala energetické zdroje z nášho vlastného dvora.“ Tento prostoreký republikán, ktorý bol pred zvolením do Kongresu viceguvernérom štátu Kansasu, pri predkladaní návrhu zákona o zákaze dovozu ruských ropných produktov použil urážlivú frázu „náš vlastný dvor“. Vyriekol ju tak ako prezident Biden – vo vystupňovanej vlastníckej podobe „náš vlastný dvor“.
AUTOR: Patrik Sloboda
