Po uzurpovaní moci komunistami – boľševikmi, v Rusku v roku 1917 a následnej občianskej vojne vodca boľševikov Vladimír Iľjič Lenin osobne zostavil zoznam necelých dvesto vzdelancov z Moskvy a Petrohradu, ktorým pod vedením Leva Trockého vystrojil „kráľovský dar“ v podobe deportácie na „parníku filozofov“. Dve lode Haken a Preussen na jeseň 1922 opustili prístav Petrohradu, aby sa jeho pasažieri len s hŕstkou osobných vecí na vlastné náklady a pod hrozbou zastrelenia už nikdy nemohli vrátiť do svojej vlasti. Lode smerovali do Štetína.
Koryfejom elitných vyhnancov bol Nikolaj Berďajev – geniálny predstaviteľ náboženskej filozofie, ako ho označil spravodajca The Times z Rigy. „Berďajev bol najaktívnejší a najúspešnejší z ruských akademikov, a dokonca i desať rokov po jeho príchode ukazuje denník jeho manželky, že ich život bol vzorom striedmosti. Do ich rozpočtu urobila dieru iba štedrosť, ktorú prejavovali ruským priateľom, ktorí boli na tom ešte horšie ako oni.“ Hoci pre politické aktivity univerzitu nikdy nedokončil, zbierka jeho čestných doktorátov sa rok pred jeho smrťou rozrástla aj o čestný doktorát z teológie na Univerzite v Cambridge. Rektor ho pred preplnenou aulou v promočnej reči nazval novým Sokratom, chladnokrvným duchom. Keď Berďajev dostal príkaz Hlavnej politickej správy (GPU), aby opustil sovietske Rusko, v stave ťažkej skľúčenosti navštívil svojho moskovského spovedníka otca Alexeja Mečova, ktorý mu povedal: „Neznepokojujte sa, choďte, vaše meno musia počuť na Západe.“ Filozof pochopil, že je potrebné svedčiť nielen o zle a duchovnej podstate boľševizmu, ale aj hodnotách ruského náboženského myslenia, ktoré bolo na Západe celkom neznáme. Slovo spovedníka bolo Božím hlasom. Stal sa tretím najprekladanejším ruským autorom a najvýznamnejším ruským filozofom na Západe.
Čím bol Berďajev taký príťažlivý pre západného čitateľa, hoci nepísal romány ako Dostojevskij či Tolstoj alebo divadelné hry ako Gogoľ či Čechov? Tým, že filozofiu podložil osobným svedectvom. Polemický štýl a absencia prázdnych abstrakcií, zakorenenosť v životných reáliách, znalosť západnej kultúry činila jeho diela dostupné aj pre kriticky mysliacu neakademickú verejnosť. Ľudia, ktorí cítili, že s Európou sa niečo deje, ideologické „izmy“ a vízie pokroku v technike a vede nielenže nepriniesli deklarovanú slobodu, ale naopak, úpadok až otroctvo, mali v Berďajevovi svojho skutočne osvieteného zástupcu. Desaťročie dopredu predpovedal komunistickú revolúciu v Rusku, hoci sa mu vysmievali, a jej ničivé dôsledky, násilný vývoz revolúcie a nástup „požiaru hodnôt“ skrze kultúrny marxizmus: ničenie sexuálnej, národnej a kultúrnej identity, deštrukciu osoby stratou zmyslu a askézy. Voči tomu súmraku západnej civilizácie vypracoval víziu návratu ku konceptu človeka ako osoby stvorenej na Boží obraz a podobu. Berďajeva trápilo každé ponižovanie, inštrumentalizácia človeka, znásilňovanie jeho svedomia, preto bol obrancom prenasledovaných, vykorisťovaných, oklamaných voči mocným sveta i potentátom cirkvi – a ostáva aj dnes. Toto mu dalo vážnosť prevyšujúcu iných mysliteľov. Je skutočným filozofom existenciálneho personalizmu.
Hľadanie Boha viedlo Berďajeva – podobne ako mnohých jeho spolupútnikov„strieborného veku ruskej renesancie“ – od nadchnutia sa pre úpadkové smery anglosaskej filozofie až k zlomu, keď zakotvil v pravde vteleného Božieho Syna. Z marxizmu, ktorého sa stal veľkým kritikom, mu „zostala“ len zásada, že filozofia sa má snažiť svet nielen poznávať, ale aj zmeniť. Prízrak väzenia ho sprevádzal celý život. Mladý Berďajev stihol zakúsiť za svoju pochybnú revolučnú činnosť v cárskom Rusku vyhnanstvo. Neskoršie mu hrozilo aj doživotné vyhnanstvo, keď sa už ako programový autor epochálneho zborníka kresťanskej inteligencie Míľniky v roku 1913 postavil na obhajobu mníchov z vrchu Athos v teologickom spore o Božie mená. Hoci k nim nemal žiaden vzťah, v článku Ničitelia ducha kritizoval zásah tzv. Posvätného synodu – orgánu dozoru štátu nad cirkvou. Rehoľníkov umlčala štátna moc vyslaním bojového plavidla k svätej hore. Berďajeva zachránilo pred Sibírou vypuknutie svetovej vojny. Pochopiteľne, filozof celý život kritizoval ducha „veľkého inkvizítora“, prispôsobovanie kresťanstva sociálnej všednosti a servilnosť cirkevnej moci štátu.
Berďajevove prednášky v rámci Slobodnej akadémie duchovnej kultúry počas revolúcie a v čase občianskej vojny sa stali nebezpečnými pre komunistický režim. Pri prvom zatýkaní a domovej prehliadke v roku 1920 policajtom prehlásil: „Som proti boľševizmu, pretože som kresťanom. Všetko, čo som verejne hlásal, je aj v mojich spisoch, nič nové u mňa nenájdete.“ V obávanej Lubianke ho ako prominentného hosťa štátnej polície (Čeky) vypočúval sám jej zakladateľ Felix Dzeržinskij. Jemu podal bravúrnu obhajobu kresťanstva, podobnú prvokresťanským apologétom, a vysvetlil mu nemorálnosť boľševizmu. Berďajev podľa vlastných slov nečakal prepustenie, ale smrť. Vo filozofickej autobiografii Sebapoznanie píše, že svojou odvahou urobil na Dzeržinského silný dojem. Po druhom zatknutí mu „navrhli“ exil. Alexander Solženicyn v Súostroví Gulag uvádza Berďajevovu statočnosť ako jeden z nespočetných príkladov pevnosti a odhodlanosti tvárou v tvár smrti a záhube, keď duch a svedomie zostávajú jedinou hodnotou. V okupovanom Paríži navštevovali jeho prednášky aj potentáti nacistickej okupačnej moci a on rovnako odvážne poukazoval aj na neprijateľnosť nacizmu. Hoci čakal zatknutie, nejaký jeho obdivovateľ z vysokých miest gestapa držal nad ním svoju ochrannú ruku.
AUTOR: Peter Grečo
