Medzinárodné viackolové ekonomické sankcie západných štátov voči Rusku za to, že uskutočňuje voči bývalému štátnemu spolupútnikovi len špeciálnu vojenskú operáciu, ktorá vykazuje znaky porušenia medzinárodného práva, sa týka dvoch oblastí: a síce zavedenia energetického embarga a zmrazenia devízových rezerv jej centrálnej banky, deponované v iných zahraničných centrálnych bankách, vrátane odpojenia niektorých ruských bánk z medzinárodného platobného styku SWIFT.
Čo sa týka prvej oblasti, západné krajiny tvrdia, že dodávky predovšetkým zemného plynu a ropy ich „nepriateľ“ zabezpečuje podľa zmlúv a podľa všetkého za primerané ceny. Problémom, prečo treba dodávky „odstrihnúť“ od ich domácej ekonomiky, spočíva v tom, že za získané peniaze Rusi financujú „nepriateľskú vojnu“ voči Ukrajine, čo je určite pravda. V tejto súvislosti však treba povedať, že pôvodná eufória väčšiny európskych vrcholových politikov sa po ochladení horúcich hláv okamžitého odpojenia ropovodov a plynovodov od domácich prívodov čiastočne znormalizovala. Podľa všetkého si vraj dali spočítať ekonomické dopady nielen na životnú úroveň chudobnejších, ale aj ich zamestnávateľov – s výsledkom, po ktorom nechceli riskovať politickú budúcnosť. A podľa všetkého urobili dobre.
Keď sa pozrieme predovšetkým na závislosť jednotlivých členských štátoch EÚ od percentuálneho krytia ich potreby ropy a zemného plynu, vidíme, že spolu s Nemeckom sú najzávislejšie štáty V4, na ktoré najviac dopadá aj niekoľkostotisícové postaranie sa o migrantov z Ukrajiny. Ak sa teda na poslednom marcovom samite najvyšších európskych vrcholových politikov EÚ za prítomnosti amerického prezidenta Joa Bidena dohodlo uprednostniť energetický mix potrieb jednotlivých štátov EÚ, tento záver treba pokladať za kompromisne prijateľné riešenie počas prebiehajúceho vojenského konfliktu. Zabezpečenie diverzifikácie energetických dodávok z Ruska, spoločných nákupov energií pre všetkých členov EÚ, zavedenie povinnosť naplnenia zásobníkov plynu na 80 % už pred zimnou sezónou a vzájomná pomoc vytvárať zásoby v členských krajinách EÚ, ktoré nemajú dostatok kapacít, malo byť zo strany vrcholových európskych inštitúcií vyriešené už dávno. Keď k tomu pridáme, že potrebujeme obnoviť ekonomiku po koronavírusovej pandémii, reštrukturalizovať energetické zdroje tak, aby sa znížili emisie skleníkových plynov, európski daňoví poplatníci si veru budú musieť poriadne vysúkať rukávy, aby tieto úlohy zvládli.
AUTOR: Róbert Holcz
