„Ak pšeničné zrno nepadne do zeme a neodumrie, ostane samo. Ale ak odumrie, prinesie veľkú úrodu.“ Ján 12, 24
Každý človek už počas života získava skúsenosť so smrťou. Udalosti posledných dvoch rokov akoby mávnutím čarovného prútika zrazu premenili spoločnosť na mentálny koncentračný tábor. Jeho väzni sú ľudia s neriadeným, chorobným strachom o svoje zdravie a trpia panickou úzkosťou zo smrti, akoby ona bola jedinou a poslednou inštanciou myslenia. Títo väzni podvyživenej mysle a ducha sa prostredníctvom nadiktovaných predpisov holej moci – moci bez autority – úpenlivo držia ochrany zdravia. Nezaujatému pozorovateľovi sa môže zdať, že našli spôsob na predĺženie života, ktorý sa blíži veku biblického Matuzalema alebo získali akýsi „elixír večnosti“.
Aj navonok veriaci ľudia sa dali nachytať zámenou hodnôt, kde už neplatí: „Ja som Pán, tvoj Boh, nebudeš mať iných bohov okrem mňa, aby si sa im klaňal,“ a spokojne sa pripravujú o zdravý rozum a ľudskosť a tých druhých zasa o Boží sviatostný život. Strach zo smrti, ktorej ontológia a kozmológia je vytrhnutá z kontextu stvoriteľského a vykupiteľského plánu s človekom, nás robí naozaj neslobodnými a neľudskými. Kde sa stala chyba, že človek – podľa osvietencov, ktorý dospel v dejinnom progrese, je taký ustráchaný a zadubený, že si necháva spravovať totalitnými nárokmi štátu aj dych života?
Smrť ako ničota podľa ateizmu
Toto prílišné lipnutie na pozemskom živote usvedčuje týchto oklamaných ľudí, že ateizmus – popieranie Boha, je svetonázor, ktorý je vnútorne nekonzistentný. Ateizmus ovládol novoveké myslenie, vyznáva, že smrť je ničota a anihilácia osoby. Títo filozofi, ktorých reprezentuje Friedrich Nietzsche a Jean-Paul Sartre, o tejto veci nič nevedia a predkladajú svoje slová chrlené do vetra ako hotovú objektívnu vec. Sartre vytušil, že existencia sveta nie je mysliteľná v ateistickej perspektíve, ak nechceme vesmír zbožštiť, ako sa to pokúšali klasickí materialisti typu Diderota, Holbacha, Marxa či Lenina. Hoci Sartre postrehol, že ateizmus a existencia sveta sú vzájomne nezlučiteľné, nepostupoval v analýze problému poctivo, ako to činili metafyzici v minulosti, ale len opakoval svoju ateistickú voľbu: „Svet je zbytočný!“ Je to filozofia svojvôle, na čo upozornil znamenitý Claude Tresmontant. Ateisti tento svoj nihilizmus prakticky vyznávajú demonštratívne a nepekne aj na spôsobe pochovávania: spaľovaním, kremáciou s odôvodnením, aby ich Boh (v ktorého neveria) nikde nenašiel a nevolal na zodpovednosť. Žiaľ, okrem pravoslávia hanebne prijali kremáciu všetky veľké kresťanské cirkvi pod rôznymi ekologickými a urbanistickými zámienkami.
Z druhej strany však ateista, pre ktorého je svet ničotou a človek „je bytie smerujúce k smrti“, vyznáva kult zdravia, verí v medicínu, zázraky vedy a techniky, trvalo udržateľný rozvoj, elimináciu uhlíkovej stopy v atmosfére, v dejinný progres, ktorý bude do nekonečna… Nepripomína nám to Ježišovo zvolanie: „A ty, Kafarnaum, vari sa budeš vyvyšovať až do neba? Do pekla zostúpiš!“
V skutočnosti ide iba o vyrabovanie pokladov kresťanstva, hlavne náuky o nesmrteľnosti duše a vzkriesení tela a ich „úpravu“ pre potreby svojho „sekulárneho náboženstva“ blahobytu, liberálneho bratstva, avšak bez askézy, odriekania. Ladislav Hanus si povzdychol, aká je to naivná viera v bezproblematický pokrok, viera v schopnosti človeka. Ateizmus sa v tomto prípade nekonzistentne tvári, že smrť je z toho vylúčená, presne ako vo výroku starovekého Epikura: „Smrť sa nás ani v najmenšom nedotýka, pretože keď my žijeme, smrť tu ešte nie je, keď však smrť príde, potom tu zas nebudeme my.“
Smrť ako dôsledok za hriechypodľa kresťanstva
Človek je smrteľný. Smrť nie je dielom zákonov prírody, ale dôsledkom hriechu a jeho zákonov. Dráma smrti začala už na úsvite ľudských dejín: hriechom vstúpila do sveta smrť. Od tejto doby všetci zomierajú v starom Adamovi, takže smrť vládne svetu, ako nás učí apoštol Pavol. Pocit všadeprítomnej smrti, ktorý poznáme zo Starého zákona, zodpovedal objektívnemu zážitku neodolateľnej moci smrti a za ňou sa rysujúcou postavou Satana – „kniežaťa tohto sveta“ – „od počiatku vraha“, ktorý človeku závidel jeho priazeň u Boha a prvotnú dokonalosť. Smrť ujarmila ľudstvo a jej sila je v hriechu, ktorý je ostňom smrti. Hriech má v ľudskom vnútri spojenca, a tou je žiadostivosť. Tá privádza hriech na svet a ten plodí smrť. Tak sa naše telo, stvorené Bohom, stáva telom smrti a samotný Starý zákon dáva iba poznanie hriechu, nie však silu prekonať ho. Bez Krista by ľudstvo ostalo ponorené do ničoty smrti, do jej večnej vlády v kolobehu dejín.
Empirická smrť, ktorú potvrdzuje poverený lekár, nie je v kresťanskej perspektíve tragédia, pretože v kresťanstve – tak ako v judaizme, nie je medzi empirickou smrťou a ničotou rovnica. Otcovia cirkvi dokonca považujú smrť za nie príliš prísny trest od Boha, pretože smrť zabraňuje zlu, aby sa stalo nesmrteľným. Trest sa stáva aktom zhovievavosti. Zhovievavosť je spôsob, ako Boh trestá. Podľa kresťanstva však existuje druhá smrť, ktorá vyplýva z toho, že človek vedome nesplnil, odmietol podmienky uskutočnenia Božieho zámeru s človekom. Ján hovorí o tejto druhej, večnej smrti v Apokalypse, ktorá je z kresťanského hľadiska jedinou skutočnou tragédiou.
Kristus ako záchranca pred smrťou
Človek stvorený s múdrosťou a láskou na Boží obraz a podobu dostal na starosť celý svet, aby vládol v Božom mene nad všetkým tvorstvom a slúžil iba svojmu Stvoriteľovi. Pre svoju neposlušnosť, prameniacu z nedôvery, stratil Božie priateľstvo. Stvoriteľ ho neponechal v moci smrti. V ekonómii spásy viac ráz ponúkol ľuďom zmluvu a ústami prorokov ich povzbudzoval, aby očakávali spásu. Tá prichádza v druhej Božskej osobe, jednorodenom Synovi, ktorý sa mocou Ducha Svätého stal človekom. Sv. Lev Veľký učí, že Ježiš Kristus prijal dokonalú ľudskú prirodzenosť a podľa apoštolskej náuky sa stal rovnakým človekom ako sme my – okrem neschopnosti zhrešiť. Východní cirkevní otcovia učia, že vzal na seba práve to Adamovo telo, ktoré zhrešilo, aby prijal aj jeho pokušenia a hriechy podľa zásady: „Nemohol spasiť to, čo by nevzal na seba.“
Kristus – čo do Božej podstaty nesmrteľný – sa stáva kvôli nám smrteľným človekom. Berie na seba aj našu smrť, a to násilnú smrť. Tá nebola len nejakou nehodou, on sám ju oznámil učeníkom, aby nevzniklo pohoršenie, ale bola predpokladom v Božom zámere. Kristus – podobne ako my – trpel úzkosťou pred blížiacou sa smrťou, prosil svojho Otca, aby ho zachránil pred touto hodinou. Pred hrobom Lazara, ktorého vzkriesil, sa zachvel. Poslušnosť voči Otcovi sa nezastavila ani pred smrťou.
Na jeho osude sa naplňuje Písmo, že bude trpieť spravodlivý Boží služobník, ktorý ponesie viny mnohých a bude pripočítaný medzi zločincov. Na nádvorí rímskeho miestodržiteľa Piláta sa odohral najnespravodlivejší súd v dejinách. Pilát ho dal popraviť, hoci na ňom nenachádzal vinu, Ježiš na seba dobrovoľne zobral smrť. Boh ho stotožňuje s hriechom kvôli nám, pretože bol v tele podobnom nášmu hriešnemu. Takto smrťou sníma naše hriechy – spája ho s nami náš osud hriešnikov, zakúša smrť a jeho duša zostupuje do ríše mŕtvych, aby im priniesol dobrú zvesť, že im bude navrátený život. Kristus prijal na seba obžalobu a potrestanie hriechov všetkých ľudí počas celých dejín. Evanjeliá opisujú jeho predsmrtný zápas v Getsemanskej záhrade na úpätí Olivovej hory. Smrteľná úzkosť je taká veľká, že sa potí krvou. Dnes medicína pomerne presne vie určiť fyziologické procesy v takomto stave. Agónia Krista by sa dala prirovnať k obrátenej obrovskej pyramíde naplnenej zločinmi všetkých ľudí, hroznými mučeniami v dejinách, genocídami, vojnami, pomstami, zákernosťami od výmyslu sveta, násilím na deťoch a ženách, ktorá stála svojím vrcholom na duši Krista, a on to všetko videl a prijal. V mnohých filmoch je zobrazený diabol, ktorý mu v sivom obleku premieta akýsi film s najhoršími zločinmi ľudstva. Mystikom čiastočne umožnili preniknúť do Kristovej agónie a veľa z nich dostalo stigmy – znaky umučenia Krista na svojom tele, ako to bolo aj v prípade sv. Pátra Pia.
AUTOR: Peter Grečo
