Narodil sa 30. októbra 1821 (podľa juliánskeho kalendára) v Moskve v rodine vojenského lekára. V deviatich rokoch sa objavili prvé príznaky epilepsie, ktorá ho trápila celý život.
V roku 1837 predčasne zomrela jeho matka i jeho vzor Alexander S. Puškin, násilne zomrel aj o dva roky neskôr jeho otec. V roku 1843 ukončil štúdiá na Vojenskej ženijno-technickej univerzite v Moskve ako staviteľ mostov. Ako 26-ročný sa stal členom spolku petraševcov, za čo ho o dva roky neskôr odsúdili na smrť zastrelením. Dostal milosť, ale musel podstúpiť prísne väzenie a nútené práce. Následne slúžil päť rokov ako dôstojník v Kazachstane. V roku 1857 sa oženil s Máriou Dmitrijevnou Isajevovou a vrátil sa do Petrohradu, kde s bratom Michalom neúspešne vydával periodiká Čas a Epocha. Na prvom európskom turné sa stretol so spisovateľkou Apollinarijou Suslovovou, ktorá po smrti jeho manželky odmietla ponuku na sobáš. Napokon si vzal Annu Grigorievnu Snitkinovú, od ktorej bol starší o viac ako štvrťstoročie. Po svadbe absolvoval druhé európske turné. Po ňom si konečne užil pokojné spisovateľské obdobie v Petrohrade. V roku 1877 predniesol hlavnú reč na pohrebe básnika Nekrasova a v 1880 pri odhalení Puškinovho pamätníka v Moskve, kde ho národ oslavoval ako proroka a mystika. Zomrel 28. januára 1881 pri práci na románe Bratia Karamazovovci.
Jeho meno je známe širokej verejnosti, ale už menej ľudí prečítalo niečo z jeho výnimočných kníh, či dokonca vedia niečo o jeho osobnom živote. Autora románov Zločin a trest, Idiot či Bratia Karamazovovci už za jeho života pokladali v Rusku aj v Európe za proroka, ktorý azda najviac zo všetkých mysliteľov dopodrobna zmapoval odvrátenú stránku duše človeka, ale aj liberálnej civilizácie, ktorá bola v 19. storočí na vzostupe. Vari niet seriózneho autora vo svete, ktorý by s Dostojevským neviedol polemiku či nevenoval mu aspoň zmienku. V Rusku sa k nemu odvolávajú príslušníci všetkých kultúrno-politických smerov. Sám však nebol slavianofilom, tobôž nie západníkom, hoci v oboch táboroch akceptoval obohacujúce hodnoty pre Rusko a Európu. Ak pochopíme, o čo Dostojevskému išlo, dokážeme sa zorientovať v prázdnote duše moderného a postmoderného človeka, ktorý v sebe nechal zomrieť Boha. Pochopíme aj nekončiace sociálno-politické experimenty, ktoré nás šokujúco sužujú aj v týchto časoch. Veď román Diablom posadnutí (Besy) je nielen dokonalou anatómiou temnoty mysle komunistického revolucionára a predpoveďou nástupu totality komunizmu, ale hodí sa aj pre diagnózu nihilizmu dnešných liberálnych strojcov Nového svetového poriadku.
Päť evanjeliových talentov, ktoré dostal, mu pomohla zúročiť jedna osudová udalosť, v ktorej sa odzrkadľuje samotná podstata bytia. Dostojevskij sa zúčastňoval práce v diskusnom petrohradskom spolku okolo Michaila Vasilieviča Butaševiča-Petraševského, kde sa preberali aj možnosti uplatnenia západoeurópskych socialistických a sociálne utopistických učení pre ruské pomery. Krúžok „petraševcov“ prehlásili za protimonarchistickú sprisahaneckú organizáciu a jeho členov – vrátane Dostojevského – tvrdo potrestali. V apríli 1849 ho ako 27-ročného muža zatkli a v decembri odsúdili na trest smrti zastrelením. Už stál na popravnom pódiu a tesne predtým, než ho mala usmrtiť guľka popravnej čaty, došiel kuriér, ktorý oznámil, že mu cár Mikuláš I. udelil milosť.
Dostojevskij vnímal túto milosť ako svoje nové zrodenie, a to i napriek tomu, že ho neprepustili na slobodu, ale deportovali do sibírskeho Omska na nútené práce. Z pracovného lágra ho prepustili ešte pred vypršaním trestu, no v sibírskom vyhnanstve musel zostať až do roku 1859. V knihe Zápisky z mŕtveho domu popisuje svoje otrasné zážitky a vykresľuje typy charakterov v týchto hrozných podmienkach. Tu sa zrodil majster analýzy duše. Opis snímania okov vzbudzuje zimomriavky: „Okovy spadli. Ja som ich zdvihol… Chcelo sa mi podržať ich v ruke, pozrieť na ne ešte raz, naposledy. Žasol som teraz, že pred chvíľou boli ešte na mojich nohách. Nuž s Bohom, s Bohom! volali areštanti hrubým, ale akoby spokojným hlasom. Áno, s Bohom! Sloboda, nový život, vzkriesenie z mŕtvych. Aká to slávna chvíľa!“
Po návrate do Petrohradu nasledovali roky nesmierne bohatej literárnej činnosti, počas ktorých v sebe rozvinul génia. Značnú časť života strávil na etapy aj v zahraničí. Na fasáde domu vo Florencii oproti Pallazo Pitti je umiestnená pamätná tabuľa, že tento veľký Rus tu pracoval na svojom románe Idiot. V ňom sa nachádza jedna z kľúčových viet jeho diela; rečou kniežaťa Myškina: „Krása zachráni svet,“ čo je vlastne program evanjelia na spásu hriechom znečistenej duše človeka a pospolitosti.
Epileptické záchvaty, ktoré sa prejavili vo väzení, neúspechy s vydávaním časopisov Čas a Epocha, neskoršia vášeň pre hazardné hry, mučivé stavy tiesne v jeho duši, úteky pred veriteľmi, smrť prvej manželky Márie Isajevovej v roku 1864 a zakrátko brata Michala, nenaplnená láska k Apollinariji Suslovovej – tento „diapazón umenšovania osobnosti“ dostal spisovateľ do vienka. Svojimi dielami podáva psychologicko-duchovnú autobiografiu, v ktorej sa nájde takmer každý čitateľ. Novela Hráč, ktorú napísal za necelý mesiac, anticipuje epidémiu dnešných neuróz a psychóz z nedostatku zmyslu života: gamblerstvo, vorkholizmus, narkománia, konzumpcia, apatia k životu a „selfizmus“ – nová mutácia sebectva.
Až harmonické manželstvo od roku 1867 s Annou Snitkinovou, ktorú na rozdiel od predchádzajúcich žien zo svojich vzťahov nikdy nezobrazil vo svojich dielach, znamenalo pre spisovateľa postupné upokojenie a stabilitu, hoci ešte raz musel emigrovať pred veriteľmi do Baden-Badenu. Po návrate sa usadil pri Ermitáži a v poslednom desaťročí žil pokojne. Úspešne vydával tentokrát mesačník s poviedkami zo všedného života Spisovateľov denník.
AUTOR: Peter Grečo
