Budhizmus vznikol v 5. storočí p. n. l. v Indii a postupne sA rozšíril na Srí Lanku, do Barmy, Thajska, Tibetu, Mongolska, Číny, Kórey a Japonska. V Indii po vpáde moslimov v 11. storočí takmer vymizol. V mestách starovekej Srí Lanky žili tisíce mníchov, po príchode budhizmu v 3. st. p. n. l. sa ostrov stal jedným z najväčších centier budhizmu na svete.
Pri starom meste Anurádhapuraja sa nachádza posvätná relikvia budhizmu – strom, pod ktorým princ Siddhártha dosiahol osvietenie a stal sa Buddhom Šákjamunim. Lepšie povedané: potomok tohto posvätného stromu. Pôvodný strom v indickom pútnickom mieste Bódhgaja zničil kráľ Puspyamitra ešte v 2. st. p. n. l. Iné zdroje uvádzajú mladú cisárovnú, ktorá ho zničila zo žiarlivosti, pretože panovník trávil pod posvätným stromom viac času ako pri nej.
Pri potlačovaní budhizmu ho neskôr v 7. storočí zničil kráľ Sasanka aj jeho potomok. A do tretice ďalší strom zlikvidoval v 19. storočí blesk. Dnes pri chráme Mahábódhi paradoxne rastie strom vypestovaný zo stromu na Srí Lanke, kde ho počas vlády kráľa Ašóku v 3. st. p. n. l. zasadila jeho dcéra Sanghamitta. Bódhgaja v Indii je mekka všetkých budhistov, jedno zo štyroch hlavných pútnických miest budhizmu. Na severnej strane chrámu je pútnická cesta, ktorou kráčal Budha po osvietení do Bódhgaje. Lama Ole Nydahl v knihe Moja cesta k lámom spomína zvláštnu atmosféru okolo budhistických stúp, ku ktorým prichádzajú zomrieť choré psy. „Aj tieto úbohé prašivé stvorenia cítia vibrácie tohto miesta,“ spomína. O Bódhgaji píše ako o veľmi silnom mieste, kde budhovia dosiahnu osvietenie. Strom Šrí Maha Bódhi na Srí Lanke je najstarším historickým stromom na svete – má 2300 rokov a je aj národným symbolom zvrchovanosti Srí Lanky. Už samotný latinský názov stromu Ficus religiosa vypovedá o jeho charaktere. Zo semien sa vyrábajú modlitebné korále, vysádza sa pri chrámoch a je posvätný aj pre hinduistov, pretože sa v jeho korune zjavil boh Višnu. Hinduizmus akceptoval Budhu ako vtelenie boha Višnu.
Posvätný figovník sa ako druh dožíva vysokého veku, preto 2000 rokov nie je žiadnou výnimkou. Obľubujú ho aj zvieratá a má liečivé účinky na mnohé neduhy. Kráľ Kirti Šrí Rajasinha dal v 18. storočí vybudovať ochranný múr vysoký 3 m a široký 1,5 m na ochranu stromu pred divokými slonmi, ktoré sa v tejto oblasti vyskytujú v hojnom množstve. Dĺžka plota zo severu na juh je 118 m, z východu na západ 83 m. Okolo stromu vybudovali plošinu, na ktorú vedie kamenné schodisko. Veriaci sa jej najprv poklonia a potom vyjdú na plošinu, aby sa pomodlili k samotnému stromu. Obetujú mu ovocie, kvety, ryžu, olej alebo mince. Ročne sa pri ňom konajú štyri púte. Stromu sa pripisuje zázračná moc privolávať dážď alebo liečiť choroby. Je obklopený sochami Budhu a menšími stromami rovnakého druhu, aby ho chránili.
Anurádhapuraja bolo prvé hlavné mesto súčasnej Srí Lanky, pochádza z 2. storočia p. n. l. Mesto patrí k najdlhšie nepretržite osídleným a najstarším mestám, prekvitalo až do roku 993, keď sa hlavné mesto presunulo do Polonnaruwy, do strednej časti Srí Lanky. Nádherné mesto s palácmi, kláštormi, parkmi, jazierkami na kúpanie a zavlažovanie a budhistickými monumentmi bolo dlhé roky ukryté v hustej džungli. Mnohé z nich sú majstrovskými dielami architektúry a sochárstva. Nádrže slúžili na zavlažovanie okolitých ryžových polí počas období sucha. Starovekú nádrž Tissa Veva podľa archeológov vybudovali tak spoľahlivo, že aj po 1200 rokoch dokáže zásobovať vodou už moderné mesto Anurádhapuraju.
Rybníky Kuttam Pokuna používali mnísi kláštora Abhajagiri na umývanie. Steny jazierka sú vyrobené z vyrezávaných žulových platní. Anurádhapuraja bola kolískou slávnej sinhalskej budhistickej civilizácie a v roku 1982 bolo mesto zapísané do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO. Stále tu pokračujú archeologické vykopávky. Názov dostalo podľa ministra princa Vidžaju – Anurádhu, ktorý tu založil osadu. V 11. – 12. storočí bolo opustené a spustlo. Znovuobjavili ho až v 80. rokoch 19. storočia.
Pýchou mesta sú starobylé budhistické stupy a dágoby (budovy typu pagody) s úžasnými kupolami. K najzaujímavejším patrí biela Tuparama Dágoba, budhistická stavba v tvare zvona s priemerom základne 18 m a výškou 50 m, v ktorej je uložená relikvia s kľúčnou kosťou Budhu. Je najstaršou dágobou ostrova a teší sa mimoriadnej úcte. Postavili ju v roku 249 p. n. l. za vlády kráľa Devamnampiju Tissu na žiadosť Mahindu Theru, ktorý priniesol na Srí Lanku budhizmus. V 7. storočí bola úplne pokrytá zlatom, ale po útoku juhoindických Tamilov z kráľovstva Pandyan ju vyplienili a všetko zlato a poklady odvliekli. V polovici 10. storočia sinhalský kráľ Mahinda IV. dágobu obnovil, znova pokryl zlatom a nainštaloval do nej zlaté dvere, no tamilské kmene ju koncom 10. storočia opäť vyplienili. Posledná obnova stupy bola dokončená v polovici 19. storočia.
Stupu Abhajagiri postavil v 1. storočí p. n. l. sinhalský kráľ Valagamba pre tri budhistické sekty mahájánu, théravádu a vadžrajánu. Je to druhá najvyššia stupa na Srí Lanke. Podľa opisov čínskeho mnícha Fa-Xiana z 5. storočia bola vysoká 122 metrov, jej vonkajší povrch bol zdobený zlatom, striebrom a šperkmi. Na tomto mieste bola aj 6 m vysoká socha Budhu zo zeleného nefritu.
Dágoba Ruvanvelisaja je jedným zo 16 budhistických miest uctievania na Srí Lanke, ktoré sú označené pojmom Solosmasthana. Verí sa, že stupa obsahuje časť popola samotného Budhu. Je vysoká 103 m s priemerom 292 m. Postavili ju v roku 161 p. n. l. po porážke útočníkov z Indie. Kráľ si najal architekta, ktorý navrhol dágobu, aby jej kupola pripomínala „mliečnu bublinu“. Dágobu postavili tak, aby zodpovedala Budhovmu učeniu: kupola symbolizuje nekonečnosť učenia, štyri strany nad ňou predstavujú štyri vznešené pravdy, sústredné prstence označujú vznešenú osemdielnu strednú cestu a veľký kryštál na vrchole stupy predstavuje konečný cieľ osvietenia. Jej výstavba začala za panovníka Dutthagamaniho (161 – 137 p. n. l.) a skončila po jeho smrti. Staroveké kroniky podrobne popisujú materiály použité pri stavbe dágoby a jej základov. Okrem bežných kameňov sa na stavbe použilo zlato, striebro, perly, koraly a drahé kamene. Pôvodnú dagobu zničili v 19. storočí, v roku 1940 ju prestavali. Pri nej sa nachádza svätyňa, v ktorej je päť vápencových sôch stojaceho Budhu. Štyri sochy pochádzajú z 8. storočia a symbolizujú minulé inkarnácie Budhu a piata symbolizuje budúcnosť s diadémom na hlave a lotosovým kvetom v rukách.
AUTOR: Vladimír Líška
