Mačky boli domestikované oveľa neskôr ako psy, oficiálne pred 5000 rokmi. Prvé správy pochádzajú z Egypta, kde boli posvätné a mumifikované. Telepatia alebo šiesty zmysel je schopnosť reagovať na myšlienky, pocity, emócie alebo zámer. Najmä psy a mačky, poprípade aj kone dokážu zachytiť ľudské myšlienky a úmysly.
Nie je to sci-fi, spomína Rudolf Desenský v knihe Jak poznat psí duši. „Zaoberám sa tým už mnoho rokov a viem, že to funguje,“ tvrdí. Psy totiž vedia čítať nielen bežné gestá, ktoré si dávajú očným kontaktom, ale aj signály, ktoré si posielajú v situáciách, keď sa vzájomne nevidia. Vlk, ktorý beží na konci svorky, oznámi niečo vlkovi bežiacemu vpredu bez toho, aby sa stretli pohľadom.
Hovorí sa, že práca s energiami je nezmysel, telepatia nefunguje. Práve naopak, telepatia je medzi zvieratami veľmi rozšírená, spomína Desenský. Rupert Sheldrake, bývalý riaditeľ štúdia molekulárnej biológie v Cambridge, navrhol teóriu morfických polí, ktoré umožňujú telepatický prenos v sociálnej skupine, poprípade od človeka k zvieraťu. Telepatia je jedným z aspektov biológie sociálnych skupín a má dôležitý význam pre ich prežitie. Pri väčších sociálnych skupinách má dôležitú úlohu v koordinácii celej skupiny. K telepaticky prenášaným pocitom patrí strach, nebezpečenstvo, volanie o pomoc, vzrušenie alebo príkaz ísť na určité miesto.
Sheldrake mal v roku 2012 v databáze 3715 prípadov, keď zviera reagovalo na človeka, a iba 492 prípadov, keď človek reagoval na zviera. Zvieratá sú v tom jednoznačne lepšie. Mačky dokážu napríklad predvídať zazvonenie telefónu. Sadnú si k telefónu a začnú priasť o niečo skôr, ako zazvoní telefón. Nejde pritom o náhodný jav. Napríklad istá Sheila Geddes bola od svojho kocúra vzdialená tisícky kilometrov. Bola jedna hodina v noci. Kocúr si sadol ku telefónu, ako to zvykol robievať vždy, keď mala Sheila zavolať. Sheilin manžel mu povedal: „Teraz predsa isto volať nebude, veď je noc…“ Kocúr sa však opäť nemýlil. Sheila sa cítila osamotená a napriek neskorej nočnej hodine telefonovala domov. Iný kocúr strkal labkou do slúchadla telefónu vždy vtedy, keď volal jeho pán, iné telefonáty ho nezaujímali. Niekedy sa mu podarilo telefón aj nadvihnúť a mňaukať do slúchadla – samozrejme, len vtedy, keď volal jeho majiteľ.
Pri pokusoch, ktoré robil zoológ Francis H. Herrick so svojou mačkou, zistil, že nech ju vypustil na akomkoľvek mieste vo vzdialenosti do 5 km od domu, vždy sa dokázala vrátiť. Mačky sú viac viazané k domovu, ale nemajú potrebu byť neustále pri človeku ako pes. Sheldrake v knihe Váš pes to vie píše, mačky dokážu poznať, kedy ich majitelia prichádzajú domov, a dokážu ich predvídať dlho dopredu. Prejavujú známky očakávania skôr, ako sa majitelia po dlhšej dobe vracajú domov a boli v opatere u niekoho iného. Vtedy aj utečú, aby privítali vracajúceho sa člena rodiny. Z ničoho nič sa objavia a čakajú na okne, pri dverách, v závislosti od počasia. Pred príchodom blízkej osoby sa posadia ku dverám a ešte skôr začínajú prejavovať nepokoj. Nejde tu o pravidelnosť, ani o známe zvuky. Nikdy sa nemýlia, tvrdia ich majitelia. Akurát v prípade mláďat – vtedy ich tie zaujímajú viac ako človek, materinský inštinkt je najsilnejší.
Deje sa to prostredníctvom morfických polí, ktoré nie sú prerušené ani po stovkách kilometrov. Telepatické spojenie závisí od silného puta medzi mačkou a jej majiteľom. Jeden z príbehov hovorí, ako sa Elisabeth Bienzová presťahovala do Paríža a doma u rodičov vo Švajčiarsku zanechala svojho obľúbeného kocúra. Vždy, keď odišla, zmizol aj kocúr, a keď sa po mesiacoch opäť vrátila domov, náhle sa objavil – a po jej odchode sa znova vytratil. Jedného dňa sa vrátila celkom nečakane a kocúr sa objavil len pár hodín pred jej príchodom. Rodičia boli prekvapení a mysleli si, že tentokrát sa kocúr dozaista musel zmýliť.
Sheldrake spomína príbeh, keď rodina odišla na dovolenku a kocúra zatiaľ opatrovala teta. Keď sa o 14 dní vrátili, kocúr už sedel na kamennom stĺpe pri dverách a čakal ich. Keď potom zavolali tete a chceli sa jej poďakovať za opateru, boli prekvapení, keď im povedala, že ráno ušiel a celý deň ho hľadala.
AUTOR: Vladimír Líška
