„Boh je mŕtvy! Boh zostane mŕtvy! A my sme ho zabili! Čím sa utešíme, my vrahovia všetkých vrahov? To najsvätejšie a najmocnejšie, čo svet doteraz mal, vykrvácalo pod našimi nožmi, kto z nás túto krv zmyje?“ znie najznámejšia stať z Nietzscheho aforizmu s názvom Pomätenec, ktorý obsahuje dielo Radostná veda.
A aj keď sa nám pomýlení vykladači filozofových myšlienok snažia nahovoriť, že Nietzsche bol zloduch, ba dokonca ideologický otec nemeckého nacizmu, už z uvedených slov vyplýva, že zo smrti Boha sa nemecký mysliteľ ani náhodou neradoval, ale práve naopak – poukázal na úkladnú vraždu. Ak by sme totiž merali Božiu existenciu ľudskými skutkami a vierou, musel zahynúť, pretože Boh v ľuďoch zaniká spolu so smrťou viery v Neho. A keďže došlo k rozšíreniu plytkého materializmu, nihilizmu či slepej poslušnosti, takej príznačnej pre súčasnú spoločnosť, miesto Boha medzi ľuďmi sa vytratilo.
K tejto tragickej udalosti pritom, paradoxne, prispelo kresťanstvo, čo Nietzsche zdôvodnil slovami: „Kresťanstvo je niečím úplne iným než to, čo činil a chcel jeho zakladateľ. Celé kresťanské učenie o tom, v čo sa má veriť, je prázdna lož a podvod, pravý opak toho, čo bolo počiatkom kresťanského hnutia. Pavol vo veľkom štýle znovu obnovil práve to, čo Kristus svojím životom zrušil. Čo poprel Kristus? Všetko, čo sa dnes nazýva kresťanským. Kresťanstvo je prax doložená Ježišovým životom, ešte dnes je taký život možný a pre niektorých ľudí dokonca nutný, pravé kresťanstvo bude možné po všetky časy…“
Vražda Boha je teda v Nietzscheho ponímaní falošné kresťanstvo plné podvedomej nenávisti, viera plná presvedčenia, že je jediná správna a nadradená všetkým ostatným. Kresťanstvo sa stalo módnym štátnym náboženstvom, stratilo svoju hĺbku, a tým aj svoj význam. Preto pozorný Nietzsche nemohol ostať bez pohoršenia. Jeho prílišná poctivosť, ako aj ťažká životná cesta spätá s neustálym vzdelávaním, ktorú si vybral, mu radili priblížiť sa pravde, a tú uňho predstavuje predovšetkým potreba odstránenia dogmatickej viery, otrockej kresťanskej morálky zavádzanej pod hrozbou smrti kolonizátormi na celom svete.
„A tým teda napriek všetkej osobnej úcte k Ježišovi, Boh na kríži je prekliatím života, pretože kresťanstvo je útekom pred utrpením, ktoré si vyžaduje sám život,“ vyznáva sa zo svojho vzťahu ku Kristovi a modernému kresťanstvu Nietzsche, pričom si kladie otázku: „Čo má spoločné moderný kresťan, ktorý sa uspokojil s beštiálnou vraždou miesto ospravedlnenia, s pôvodnou Kristovou náukou?“
Morálka kňazstva si skrátka vytvorila svoj ideál človeka stáda, otroka, ktorý sa nepýta, a namiesto otázok uteká pred utrpením a nie je schopný stotožniť sa s ním. Práve pre toto „teľa“ zo stáda, pre tohto večne podriadeného slabocha, platí výrok obsiahnutý v Nietzscheho diele Antikrist: „Slabí a nepodarení musia zahynúť a má sa im k tomu ešte pomáhať – to je naša prvá vety lásky k človeku!“
Nietzsche učí, že človek má vôľu, možnosť meniť a ovplyvňovať smerovanie svojho života, a to je aj najzákladnejším stavebným kameňom jeho náuky. Mieru svojho utrpenia si teda človek stanovuje sám. Táto vôľa k moci je v podstate hybnou silou, ktorá nás núti neustále hľadať, tvoriť, objavovať, byť pánom, a nie otrokom vlastného života.
V spomenutom diele Antikrist sa filozof venuje aj otázke nebeského kráľovstva, pričom dospieva k názoru, že kráľovstvo nebeské je stavom srdca, nie niečo, čo príde „nad zemou“ alebo „po smrti“.
Kritika kresťanstva však zďaleka nie je jediným bodom Nietzscheho filozofie, z ktorej sa postupom času stalo – hoci proti filozofovej vôli – priam akési náboženské presvedčenie (nietzscheizmus).
Presvedčenie o tom, že je možné zvíťaziť nad strachom, myšlienkovou obmedzenosťou či vnútornou nenávisťou, tak ako nadčlovek – jeden zo základných pilierov nietzscheizmu.
Rovnako dôležitá je preňho i teória o večnom návrate, čiže zdanlivo nekonečnom striedaní tých istých tém, skúseností, situácií a prekážok, ktoré sa znovu a znovu objavujú po celé veky, pričom práve prekonávaním týchto komplikácií podľa Nietzscheho dozrievame. Večný návrat v podstate možno pripodobniť budhistickej sansáre, kolobehu utrpenia a znovuzrodzovania v rôznych formách existencie.
Z týchto základných bodov Nietzscheho filozofie je smutne preslávená najmä teória o nadčloveku. Hlavnú zásluhu na tom má jeho sestra Elisabeth, neskoršia obdivovateľka Adolfa Hitlera, ktorá v roku 1901, rok po bratovej smrti, vydala zbierku Nietzscheho textov pod názvom Vôľa k moci, pričom väčšinu písomností upravila takým spôsobom, aby vyhovovali jej extrémne nacionalistickému zmýšľaniu. V roku 1909 dokonca zašla ešte ďalej a editovala zbierku 505 listov svojho brata, z ktorých bolo iba 60 v pôvodnej verzii, 32 napísala sama a zvyšné upravila. Takým spôsobom sa postupne stal z Nietzscheho odvážneho a hľadajúceho nadčloveka egoistický a povýšenecký hitlerovský „nadčlovek“.
Rozšírený je i názor o Nietszcheho nihilizme, ktorý však filozof nikdy nepropagoval, práve naopak. Veď ako napísal v jednej zo svojich básní: „Beda tomu, kto v sebe skrýva púšť!“ v úvode k svojmu nedokončenému dielu Vôľa k moci. Pokus o prehodnotenie všetkých hodnôt, na dokončenie ktorého vyzval všetkých duchom slobodných (t. j. ľudí zbavených okov zmyslovej lásky, nenávisti a zbabelej podriadenosti), navyše upozorňuje na to, že v súvislosti s prichádzajúcim nihilizmom (v zmysle totálnej bezvýznamnosti života) smeruje celá európska kultúra ku katastrofe.
AUTOR: Pavol Ičo
