Do akej miery nám hrozí ďalšia svetová vojna? Je to skutočná hrozba, alebo umelá? Mení sa táto hrozba v čase spolu s vývojom vojenských technológií? Vojna je len pokračovaním politiky inými prostriedkami, hovorí známy citát Carla von Clausewitza, ktorý nám pripomína základný fakt, že svetová vojna o moc a zdroje sa nikdy nekončí.
Pri pohľade do minulosti vidíme, že celá história vojenstva bola o súperení medzi útokom a obranou: keď vyvinuli novú zbraň, čoskoro vymysleli protizbraň. Čím silnejšie delo útočník nasadil, tým lepší pancier obranca pripravil – a takto to šlo stále dokola. Vynájdením jadrových zbraní sa však táto súťaž skončila, jej definitívnym víťazom je útočník. Proti jadrovým zbraniam už niet obrany, planéta neumožňuje jadrové vojny bez fatálnych následkov pre všetkých. Jedinou možnou odpoveďou na takýto útok je hrozba protiútoku rovnakým spôsobom, hrozba zaručeného vzájomného zničenia. Takto sa objavil na scéne nový pojem: princíp jadrového odstrašenia. Rozpor medzi realitou nekonečnej geopolitickej súťaže a nemožnosťou vyhrať nad súperom vojensky viedol k novej podobe súperenia: k vzniku studenej vojny, zástupnej vojny, hybridnej vojny. Netreba sa dať oklamať zdanlivou neškodnosťou a mierumilovnosťou tejto novej podoby svetového konfliktu: to súperenie je rovnako urputné ako kedykoľvek predtým. Keby sa objavila možnosť zvíťaziť nad súperom v „horúcej vojne“ bez hrozby zaplatenia príliš vysokej ceny, hegemón by sa okamžite, bez váhania do takejto akcie pustil.
Podmienka príčetnosti jadrových veľmocí
Nebezpečenstvo je veľké, to si zatiaľ, chvalabohu, mocenské centrály veľmi dobre uvedomujú. A tak hoci vojenská logika velí hegemónovi pohybovať sa na hrane rizika a využívať všetky možnosti na pritlačenie súpera, predsa len sa v kritickej situácii vždy stiahne. Pekne to môžeme pozorovať v priamom prenose pri americko-ruskej vojne o Ukrajinu, keď Západ prikladá polienka do ohňa opatrne, aby sa situácia nevymkla spod kontroly, a keď sa začne príliš iskriť, rýchlo sa stiahne. Je to, samozrejme, hra so zápalkami v stohu slamy, ktorej aktéri musia spĺňať určité predpoklady. Na to, aby veľmoci mohli relatívne bezpečne fungovať v režime jadrového odstrašenia, musia byť dostatočne racionálne, rozumieť situácii, vedieť si rozumne vyhodnotiť riziká v pomere k možnému zisku a v kritickej situácii vedieť navzájom komunikovať. V súčasnosti sa zdá, ako keby splnenie týchto požiadaviek na minimálnu príčetnosť v prípade globálneho Západu nebolo zase také celkom samozrejmé. Je to naozaj tak, alebo je to iba súčasť taktickej hry? Západ je v klamaní telom majstrom, spomeňme si, ako blafovaním v studenej vojne dohnal súpera na pokraj ekonomického krachu predstieraním šialeného zbrojenia v oblasti hviezdnych vojen. Lenže reálna je aj zlá možnosť, že hegemón kritické podmienky z nejakého dôvodu možno naozaj môže prestať plniť.
Prekliatie dynastií
Kto vlastne v krajinách veľmocí reálne vládne? V prípade globálneho Západu je táto otázka zahalená tajomstvom – hoci sa o tom veľa špekuluje, skutočná tvár a povaha plutokratickej dynastickej elity je nám neznáma. S istotou vieme iba to, že elity na jednej strane vždy disponovali najlepším vzdelaním a know-how ako vládnuť, ale na druhej strane mocenské dynastie často trpeli vrtochmi a degeneráciou.
Existuje zákon štyroch generácií: prvá generácia je otec zakladateľ firmy či iného rodinného impéria, talentovaný vizionár a nezdolný „urob si sám“ človek. Jeho synovia pod jeho priamym vedením bohatstvo zveľadia, firma je na vrchole úspechu. Vnuci však už majú k rodinnému dedičstvu často iba zištný a konzumný vzťah, impérium funguje len zo zotrvačnosti. A štvrtá generácia – pravnuci, už praotca zakladateľa zvyčajne nepoznali a ich jedinou starosťou je užiť si. Bohatstvo sa rozkotúľa, príbeh úspechu sa končí. Ak by planéta bola v rukách takýchto ľudí, mohlo by to byť skutočne nebezpečné.
Samozrejme, okolo takýchto dedičov sa pohybuje množstvo špičkových profesionálov zo všetkých oblastí, ktorí zabezpečujú chod impéria. Tí – na rozdiel od dedičných vládcov – sú prísne kariérne racionálni a disciplinovaní a v žilách im namiesto krvi prúdia miliónové bankovky. A tu sa dostávame k ďalšiemu kľúčovému slovu: biznis.
AUTOR: Peter Pivovarník
