To, ako vplýva úsilie USA na vybudovanie európskej armády a prečo to USA robia, si na lepšie pochopenie môžeme vysvetliť na nasledovných faktoch.
Na troskách druhej svetovej vojny začali jednotlivé štáty Európy postupne realizovať víziu spoločnej budúcnosti. Základnými cieľmi bolo zabezpečenie mieru, príslušnosť k spoločným hodnotám, zvýšenie hospodárskeho blahobytu, väčší vplyv v zahraničnej a bezpečnostnej politike, sloboda a mobilita.
Európska únia sa nerodila ľahko. Prechádzala svojimi štádiami vývoja až po dnešnú podobu. Je dôležité uviesť, že jeden zo základných cieľov členských štátov EÚ pri rozširovaní o ďalších členov bola zásada vyrovnávania ekonomík, vzájomná pomoc ekonomicky slabším štátom tak, aby sa ich ekonomiky vyrovnávali s ekonomikami silnejších štátov. Zmysel celej EÚ spočíval vo vybudovaní ekonomicky silnej Európy, ktorá by bola schopná zabezpečiť nielen prosperitu štátov, ale aj prosperitu jej občanov.
Od vízie k zlyhaniu
V určitom období EÚ však nastal zlom a zmena orientácie EÚ. Tento zlom možno datovať do obdobia politického rozpadu východných socialistických krajín koncom 80. rokov minulého storočia. Súbežne nastal aj rozklad Rady vzájomnej hospodárskej pomoci. Východné štáty sa naivne vzdali vzájomných výhod spoločného trhu. Pravdou je, že sa nemohli rovnať hospodárskej sile západných krajín Európy. Táto nerovnosť však bola zapríčinená politickou ideológiou. Keby sa politika východných štátov zmenila a uvoľnila možnosť plánovaného a riadeného súkromného podnikania napríklad na spôsob Juhoslávie, všetko mohlo byť inak. Východné štáty si však vybrali cestu chaotického „prvotnopospolného“ kapitalizmu, v ktorom sa národné bohatstvo postupne presunulo do rúk zbohatlíkov a vyvolených politických skupín. Nastalo obrovské rozkrádanie, ktoré sa vlastne dodnes neskončilo. Zmenili sa len spôsoby. Dnes sa využívajú sofistikované formy, na ktoré zákon zámerne nepamätá.
Za všetko hovorí údaj, že koncom roku 1989 malo Československo zásoby nevyužitej finančnej masy vo výške cca 3,5 bilióna československých korún! Okrem iného hnuteľného a nehnuteľného majetku.
Ak si pozriete súčasné štatistiky finančnej kondície Slovenska, zistíte, že jeho občania sa vlastne stali gasterbeitermi vo vlastnej krajine. V prvej polovici 90. rokov som sa vo Švajčiarsku rozprával s jedným profesorom ekonómie. Múdry človek. Medziiným veľmi otvorene uviedol, že keby sa východný blok nerozpadol, do dvoch rokov po roku 1990 by bol nastal ekonomický kolaps Západu. Západ bol totiž zahltený tovarmi, ktoré nemal kto kupovať. Bola tam obrovská nadvýroba. Dusil sa vo vlastnej výrobe na sklade, ktorá sa potom likvidovala, pretože nemala kupcov. Otvorením východných štátov Západu nastal boom. Peniaze Východu, nahromadené z ideologických dôvodov, spustili nákup západných tovarov a všeobecnú prosperitu Západu.
Pri tovaroch to však neskončilo. Každý očakával, že vyrovnávaním ekonomík sa východné štáty dostanú na úroveň západných. Veď Európska únia to hlásala. Miesto toho došlo k likvidácii podnikov, vykúpeniu konkurenčných firiem a vo veľkej väčšine k ich následnej likvidácii, vytvoreniu západných firiem s využitím lacnej pracovnej sily a pod.
Ak sa Slovenská republika chcela stať členskou krajinou EÚ, musela neskôr vstúpiť do NATO. Náhoda? Nie. Premyslený krok Pentagónu, ktorý riadi agresorskú organizáciu NATO. Bola to podmienka. To isté sa týkalo aj iných východných európskych štátov. Navyše Slovensko vstúpilo do NATO neprávom, pretože právoplatné referendum o vstupe do NATO sa nekonalo. Referendum v roku 1997 o vstupe do NATO bolo zmanipulované.
Tieto udalosti sme si pripomenuli preto, lebo všetko nasvedčuje tomu, že EÚ prestala byť nezávislou organizáciou, opustila svoje pôvodné hodnoty na začiatku hospodárskeho zjednocovania Európy. Dnes, počas vojny medzi Ruskom a Ukrajinou, masky politikov padajú. Potvrdzuje sa to, čo občania EÚ dlho tušili. Zvlášť občania východných štátov. Jednoducho povedané: nastúpila diktatúra predstaviteľov EÚ a západných krajín proti východným krajinám s cieľom ich porobenia.
Neexistuje rovnocennosť krajín EÚ, nedochádza k vyrovnávaniu ekonomík, ani k vyššej prosperite východných štátov. Existuje ekonomická diktatúra EÚ voči východným štátom a v prípade „neposlušnosti“ neexistuje dialóg, len sankcie. A už vôbec nemôžeme hovoriť o prednosti národných záujmov pred záujmami EÚ. Niekto by mohol povedať: vzdali ste sa predsa časti svojej suverenity v prospech EÚ preto, aby ste z toho mali určité výhody. To je pravda. Ale záujmy EÚ, západných krajín sa v mnohých prípadoch nerovnajú záujmom východných štátov. A miesto toho, aby sa rozpory vyriešili „za zeleným stolom“, riešia sa takou formou diktatúry, akú napr. Slovensko nikdy počas svojej histórie nezažilo – ani vtedy, keď občania žili v spoločnom československom štáte.
Ešte horšie je to, že predstavitelia EÚ sú poplatní politike USA. Američania tak riadia ekonomiku Európy prostredníctvom EÚ a po vojenskej stránke riadia štáty Európy prostredníctvom zločineckého paktu NATO.
Dnes sme svedkami historickej udalosti. A tou je preformátovanie mocenských síl sveta. Americká nadvláda nad svetom končí. Svet si tak konečne vydýchne spod diktatúry USA, ktoré si za posledné desaťročia uzurpovali právo na riešenie politiky, sporov a riadenie sveta podľa svojho videnia. Za obdobie od konca druhej svetovej vojny sa históriou sveta ako žalujúca červená niť ťahajú zločiny a milióny obetí USA a nimi presadzovaná „pravda“.
Vláda USA si dodnes neuvedomuje, že pre množstvo štátov vo svete boli len trpeným zlom, ktoré sa zmocnilo nadvlády jednotlivých častí sveta len preto, lebo iné štáty im verili, že dokážu pre svet zabezpečiť mier, vyššiu kvalitu života, prosperitu, lásku a porozumenie medzi národmi. Ukázalo sa, že to všetko bola lož. Hodnoty, ktoré vláda USA vyznáva, sú hodnoty nenávisti, presadzovania moci, medzinárodný štátny terorizmus, hospodárske zneužívanie a finančné lúpeže. To všetko zabalené do páčivého obalu demokracie. Obal je pekný, len obsah je zhnitý. Cieľ bol jediný: ovládnuť svet a riadiť ho. Členské štáty NATO slúžia na podporu imperiálneho plánu Washingtonu na dobytie sveta podľa doktríny kolektívnej bezpečnosti.
AUTOR: Ivan Štubňa
