Keď severské fínsko-švédske duo 18. mája požiadalo o vstup do Severoatlantickej aliancie, odôvodnilo to pocitom ohrozenia zo strany Ruska. Takéto rusofóbne tvrdenie narážalo v mimoeurópskom zahraničí na značné počudovanie, najmä čo sa týka paranoje Švédska, ktoré s Ruskou federáciou ani nesusedí. Krajina neviedla žiadne vojny od roku 1814 a Švédi sa donedávna tešili povesti národa, ktorý má holubičiu povahu priam v génoch. Je to ilúzia postavená na neznalosti imperiálnej minulosti týchto severanov.
Švédi v Prahe
O ich agresivite, lúpežníctve a expanzívnosti, ktorú zdedili po svojich vikinských predkoch, sa najmä v 17. a 18. storočí mohli presvedčiť nielen okolité severské národy, ale i Stredoeurópania. Zadajte do ľubovoľného vyhľadávača na internete heslo Švédi v Prahe a zobrazí vám údaje, ktoré Wikipédia približuje len v dvoch jazykoch: pod českým titulkom Švédská loupež uměleckých děl v Praze a pod stručnejším a výstižnejším nemeckým titulkom Prager Kunstraub.
Išlo o lúpež umeleckých pokladov na samotnom sklonku tridsaťročnej vojny, krátko pred podpísaním Vestfálskeho mieru. Ten 24. októbra 1648 kodifikoval zmeny usporiadania mocenských pomerov v Európe. Vymanil svetskú politickú sféru spod priameho vplyvu cirkvi, zrovnoprávnil protestantizmus s katolicizmom a oslabil nadnárodné postavenie Svätej ríše rímskej. Svetské štátne celky získali postavenie zvrchovaných subjektov, čo rodovým líniám z radov tvorcov kapitálu – najmä v protestantských častiach Európy, uľahčilo prienik do najvyšších mocenských štruktúr. Svätá ríša rímska okrem iného uznala nezávislosť Švajčiarskej konfederácie, ktorá si našla svoju parketu na mape Európy ako oáza neutrality a pokladnica ukladaného bohatstva.
Protestantské Švédsko si v tých dobách vydobylo postavenie mocnosti, ktorá budila rešpekt z iného dôvodu. Jeho armády a žoldnierske soldatesky zasahovali počas tridsaťročnej vojny do ohnísk napätia hlboko v strednej Európe, ak tým oslabovali spojencov Dánska, s ktorým súperilo o nadvládu nad Škandináviou. Tu si treba pripomenúť, že Švédsko už v stredoveku viedlo epochálny zápas o kontrolu obchodu nad rozsiahlou oblasťou hanzových námorných trás. Ťahali sa (s početnými odbočkami) v plavebnom pásme od Londýna pozdĺž nemeckého pobrežia Severného mora po Hamburg a nadväzne od Lübecku pozdĺž baltského pobrežia a obchodných križovatiek ako Gdansk alebo Riga až po samotný koniec Fínskeho zálivu a odtiaľ po Novgorod.
Prvou významnou korunovanou hlavou, ktorá stmelila ambície Škandinávcov po ovládnutí severnej Európy, bola nórska kráľovná Margaréta I. Bolo to v dobe, keď bola zároveň regentkou vo Švédsku a Dánsku. Spojila tieto jazykovo, etnicky a kultúrne blízke nordické krajiny do personálnej únie zvanej aj Kalmarská únia. Švédsko sa však v tomto celku cítilo stiesnené a zotrvávalo v nej iba formálne, pričom útvary jeho šľachty neraz viedli ozbrojené zrážky s dánskymi rivalmi. Švédsko sa z tohto formálneho zväzku definitívne vyčlenilo až v polovici 16. storočia. Švédsky kráľ Gustav I. a zakladateľ dynastie Vasa vytvoril silný protestantský štát a v roku 1527 sa sám postavil na čelo švédskej národnej cirkvi. Skoro nato sa jeho cirkev priklonila k protestantizmu augsburského vyznania, čo panovníkovi pomohlo k tomu, aby veľmoži uznali jeho kráľovský titul dedičným.
Dynastii Vasovcov sa podarilo presadiť v súboji s Dánskom o dominantné postavenie v baltskej oblasti až po nástupe Gustava II. Adolfa na trón v roku 1611. V dobe Gustavovho kraľovania sa Švédsko stalo nesmierne vyvinutou svetovou hospodárskou a politickou veľmovou. Začalo si robiť nároky na ovládnutie oblastí protestantskej Európy (Škandinávie, severného Nemecka a severnej časti Poľska okupovaného švédskou armádou). Z Poľska podnikali jeho vojská nájazdy do Čiech a na Moravu. Sám padol v bitke proti Katolíckej lige neďaleko Lipska v roku 1632.
Kráľovnou Švédska a vojvodkyňou Fínska a Estónska sa po jeho skone na bojisku stala iba šesťročná princezná Kristína, ktorú pri riadení monarchie zastupovala regentská rada. Štátnickému umeniu, ale i dvornému intrigánstvu, finančníckym trikom, čarovaniu s úrokmi z úrokov a transkontinentálnemu obchodovaniu ju zaúčali najmúdrejšie i najchytrejšie hlavy z celej protestantskej Európy. Keby z nej po dosiahnutí plnoletosti vyrástla pekná mladá dáma, ktorá by mala desať pytačov na každý prst, mohla sa po nástupe na trón začať venovať aj iným sféram života než neustálym výbojom na európskej pôde, presiaknutej krvou miliónov obetí tridsaťročnej vojny. Príroda jej však pri dospievaní nenadelila ženské pôvaby, zhrubol jej hlas a mala nesúmerný trup. Vyhýbala sa salónnym tancovačkám a viac sa cítila vo svojej koži na lovoch a poľovačkách. Hollywoodske filmové štúdio MGM, ktoré programuje verejnú mienku už viac ako sto rokov, z nej v melodráme Queen Cristina z roku 1933 vytvorilo div že nie priekopníčku feminizmu. Na filmovom plátne ju stvárnila vtedajšia filmová hviezda nórskeho pôvodu Greta Garbo. Na základe historických záznamov sa o skutočnej kráľovnej vie, že bola bystroumnou mužatkou, ktorá túžila po kráse, i keď s vedomím, že nemá na to, aby ju rozdávala, no dosť na to, aby si ju od iných brala. Jej predurčeným manželom sa mal stať jej bratranec Karol X. Gustav, za ktorého sa síce nevydala, ale presadila, aby sa aj bez sobáša smel stať jej nástupcom na tróne.
Práve on pritiahol k Prahe s posilou pre švédske vojská, ktoré sa dobýjali do jednotlivých mestských štvrtí stovežatej matky miest. Kým bežní vojaci rabovali predovšetkým zlaté a strieborné predmety, švédsku panovníčku magnetizovalo čosi iné. Z Wikipédie sa dozvedáme, že keď švédska kráľovná Kristína dostala 5. augusta správu o úspešnom dobytí pražskej Malej Strany, napísala svojmu bratrancovi falcgrófovi Karlovi X. Gustavovi, od októbra 1648 vrchnému veliteľovi švédskej armády, list s prosbou, aby pražskú cisársku zbierku umenia vyhradil pre švédsku korunu. Krátko nato mu Kristína ďalším listom výslovne nariaďuje, aby najcennejšie kusy zbierky cisára Rudolfa II. vzal do úschovy. Výsledok: umelecká korisť nevyčísliteľnej hodnoty skončila natrvalo vo Švédsku a postupom času v zbierkach rozmiestnených v kráľovských a šľachtických palácoch. Obzvlášť na zámku Gripsholm, ležiacom 60 kilometrov na západ od Štokholmu.
AUTOR: Patrik Sloboda
