Celkom „náhodou“ sa mi do rúk dostal článok českých autorov Psy rozoznajú identické dvojčatá. Článok je v angličtine, po recenznom konaní ho publikovali v roku 2011. Autori v článku píšu o tom, že cvičené policajné psy boli schopné rozlíšiť jednovaječné dvojčatá podľa ich pachu. Psy rozlišovali dvojčatá od seba so stopercentnou efektivitou. Inými slovami: ani raz sa nepomýlili. Dvojčatá boli ešte v detskom veku, bývali spolu s rodičmi, jedli tú istú stravu. Len pripomíname, že jednovaječné dvojčatá majú rovnaké pohlavie, pretože sú to vlastne dva rovnaké klony, ktoré sa vyvinú z jedného oplodneného vajíčka. Na prvý pohľad sú úplne rovnaké, ťažko ich rozlíšiť, ba niekedy je to priam nemožné. Ale psy cvičené na pachovú stopy páchateľa to dokázali bez chyby. Článok by sme asi odložili nabok ako zaujímavú kuriozitu. Lenže počas mojej praxe som sa stretol s jednovaječnými dvojčatami. Išlo o transplantáciu krvotvorných buniek (KB). Princíp transplantácie KB pri malígnych nádorových ochoreniach je pomerne jednoduchý, niekedy dávno sme ho už vysvetľovali. V zásade poznáme „vlastný“ zdroj KB. Vtedy je pacient sám sebe darcom a takáto transplantácia KB sa nazýva autológna. Ak ide o darcovský zdroj KB, pacient dostane KB od darcu. Takáto transplantácia sa nazýva alogénna. Pri alogénnej transplantácii KB musí byť istá zhoda, a to v HLA znakoch. Optimálne je, keď sa príjemca a darca zhodujú vo všetkých 10 HLA znakoch, ktoré sa pri darcovi a príjemcovi vyšetrujú. Je úplne evidentné, že jednovaječné dvojčatá sa vždy zhodujú vo všetkých 10 znakoch. Výnimky niet. Inými slovami, ak je darcom KB jednovaječné dvojča, ide formálne o alogénnu transplantáciu, ale „neformálne“ akoby o transplantáciu autológnu.
Formálnu či neformálnu transplantáciu KB u jednovaječných dvojčiat som niekoľkokrát uskutočnil. A – rozumiem výsledku „čuchania“ psami. Tie jednovaječné dvojčatá sa naozaj líšia. Pri spomínaných transplantáciách sa rozdiel – veľmi slabý, ale predsa len rozdiel – prejavil. Súviselo to s kožnými prejavmi. Boli prchavé, ale boli. Pripomínali tzv. reakciu štepu proti hostiteľovi, ktorá sa vyskytuje po „ozajstných“ alogénnych transplantáciách. Jedným z jej prejavov je postihnutie kože, pričom jej začervenanie predstavuje tzv. prvý stupeň. A príjemca – jednovaječné dvojča, takúto slabú reakciu na koži malo. Pri hlbšom pátraní sa ukazuje, že okrem hlavných alebo veľkých (major) HLA znakov existujú aj vedľajšie alebo malé (minor) HLA znaky. Tie sú zodpovedné za reakciu štepu proti hostiteľovi po transplantácii KB pri jednovaječných dvojčatách. Slabú, ale predsa len prítomnú reakciu.
Teraz sa vrátime na začiatok tohto príspevku. Len na zopakovanie – psy boli schopné rozlíšiť jednovaječné dvojčatá. Márnosť šedivá! Je vari možné, že pes vyčuchá rozdiely medzi vedľajšími HLA znakmi? Základná otázka však je: Prečo majú jednotliví ľudia rozličné zápachy? Slovo zápach je pri tejto diskusii jednoznačne neutrálne, je to terminus technicus. Zápach môže byť príjemný, nepríjemný, teda v podstate akýkoľvek. Predpokladá sa, že za zápach každého človeka je zodpovedný jeho imunitný systém.
AUTOR: Ján Lakota
