„Je veľmi nebezpečné mať pravdu vo veciach, v ktorých sa zmýlili mocní.“ Voltaire
„Pochopil som, že v tomto svete a v tomto systéme človek nemôže byť úplne slobodný navonok. Aj pri pokuse o oslobodenie musí znášať dôsledky. Môže byť však slobodný vo svojom vnútri.“
Ing. pplk. Peter Sabela, bývalý analytik, operatívny pracovník a vysoký funkcionár tajnej služby
Peter, ty si sa tak vrútil na túto scénu „konšpirácií“ ako blesk z čistého neba. Čo ťa k tomu donútilo? Si vo výsluhovom dôchodku, mohol by si si užívať pokoj do konca života, a napriek tomu riskuješ, aj keď si určite viazaný rôznymi zmluvami o utajení a mlčanlivosti, ktoré zrejme nechceš porušiť.
Počas služby sme nemohli vôbec hovoriť pre médiá. Za to sa vyhadzovalo. Dokonca sme nemohli mať ani nejaké svoje fotky, osobné veci alebo video – ani bez zvuku – na YouTube. Raz ma v poslednej chvíli zachránil kamarát, že už ti to tam idú pozerať, rýchlo si to vymaž, hoci som tam mal iba video o joge bez zvuku alebo ďalšie video – cvičenie bojových umení s nunčakom, tiež bez zvuku. A keď som išiel na výsluhový dôchodok, stretol som sa s nejakými novinármi kvôli tomu, že som bol zberač a likvidátor obrovských nelegálnych skládok odpadu.
Dobrovoľník, podotýkam.
Dobrovoľník. Ale keď som im spomenul túto oblasť môjho života, boli vystrašení. Istý čas ma navštevoval Tom Nicholson, ale tiež nakoniec usúdil, že by nebolo dobré niečo z toho publikovať. A keď som nejaké moje názory uverejnil na Facebooku, blokovali ma na 30 dní. Vtedy blokovali ešte aj Messenger. To ma blokovali šesťkrát, potom mi niekoľko profilov úplne zmazali. Keď som sa sťažoval do USA na vedenie Facebooku, odpísal mi nejaký manažér, že sa mi ospravedlňujú a môžem si znovu založiť profil po rokoch, ale radšej som tam už nič nedával.
Takže poturčenec horší Turka. My vymažeme aj to, čo by sa nemuselo.
Hej, pritom od toho roku 2014 som sa vyjadroval a šíril, čo sa deje napríklad na Ukrajine, v USA alebo u nás. Takže vlastne za politické názory ma stále takto umlčiavali. A prvý novinár, ktorý nemal strach dať mi nejaký priestor, bol Tibor Eliot Rostas, s ktorým sme sa stretli náhodne na akcii. Venujem sa aj historickému šermu a výrobe zbroje, brnení a historických zbraní, tak sme ho tam obliekli do brnenia a fotil sa s mečmi, koňmi a štítmi v zbroji. Jeho to zaujalo a po nejakom čase sa mi ozval. Tak nejak som sa dostal aj do médií.
Zdá sa, že si renesančný človek, ale možno sa to začalo tým, že už ako 14-ročný si bol na banskom učilišti, pracoval si v bani. Čo ti to dalo? A aké to tam bolo pre 14-ročné dieťa?
Do bane sme mohli fárať až od 15 rokov. Dovtedy sme robili na povrchu. Bolo to týždeň práca a týždeň škola. Mali sme v tom veku už väčšie príjmy než niektorí naši rodičia, pretože sme boli vedení ako kmeňoví pracovníci v bani. Samozrejme, robili sme plnú šichtu priamo v bani a priamo s baníkmi tú najťažšiu prácu na rôznych pracoviskách. Ako baníci sme sa naučili rôznym remeslám, lebo baňa má pracoviská ďaleko od povrchu, tam treba všetko vyriešiť na mieste, či už opraviť stroj, rozmontovať, zmontovať ho, opraviť elektrinu, vodu, vedieť robiť s drevom, vedieť stavať výstuže… Pritom sú tam veľmi sťažené podmienky, veľmi vysoká teplota. Tieto páľavy v lete sú oproti tomu nič. Prejdete o kúsok ďalej na iné pracovisko, kde je zas veľmi nízka teplota, pretože tam vháňajú z povrchu čerstvý vzduch. Je tam tma, obrovský hluk zo strojov, prach, stiesnené priestory, niekde až tak, že sa vám po celý deň nepodarí prevaliť sa z brucha na chrbát. Je to naozaj ťažká práca.
Čo ti to dalo?
Naučilo ma to vážiť si prácu, denné svetlo, ľudské podmienky a vyhýbať sa určitým rizikám, pretože kto sa nevyhýbal – ako sa spieva v baníckej hymne: „Smrtonosné živly bane vždy zráňajú naše dlane.“ Denne tam bol človek doráňaný. Keď sa pozeral dole, buchol si hlavu hore, keď sa pozeral hore, zakopol dole. Okolo vrešťali potkany a bolo sa treba plaziť veľmi dlhé úseky v zatlačených chodbách alebo na nízkych pracoviskách v tom prachu a hluku. Takže naučilo ma to vážiť si život a trebárs vzdelanie ako cestu von z bane.
Toto si zažil v puberte, ale k nej patria aj bitky chlapcov.
No, samozrejme, banícke učilište, to znamenalo 600 chlapcov, poväčšine so zlými známkami zo správania, z rôznych polepšovní a detských domovov, čiže šikana bola v bani bežná. V bani na nás útočili „smrtonosné živly bane“, na povrchu sme sa denne borili so šikanou a bitkami nielen so staršími žiakmi, ale aj so šikanovaním z vlastných ročníkov. Neboli tam výnimočné ani zabitia a rôzne úrazy.
Ako si sa tam dostal ty? Dúfam, že nie z polepšovne.
Nie, ja som bol dobrý žiak, ale „náborári“ chodili po základných školách a keďže som bol z veľmi chudobnej rodiny, bola to šanca, ako si zarobiť a pomôcť rodine. Vtedy platilo: ja som baník, kto je viac? Takže som mal v tých 15 rokoch vyšší príjem než moja matka. Bol som polosirota, najstarší muž v rodine od jedného roku, tak som sa už v detstve musel venovať aj všetkým mužským prácam a riešiť mužské problémy v rodine.
AUTOR: Erika Vincoureková
