Ak niekto v priebehu letnej koaličnej krízy dúfal v jej racionálne rozuzlenie, tým len prejavil, ako hlboko slovenskej politike nerozumie. Kríza mala, samozrejme, aj racionálne dôvody, ktoré by sa dali zhrnúť do jedinej krátkej sentencie: s Igorom Matovičom sa vládnuť nedá. Týmto konštatovaním však Richard Sulík celú racionalitu svojho konania vyčerpal. Jeho najabsurdnejším predpokladom bolo, že kľúčovú úlohu pri riešení koaličnej krízy zohrá premiér Eduard Heger. Sulík nepochopil celkom zjavnú skutočnosť, že Heger nikdy nebol a ani nebude človekom, ktorý čo len elementárne chápe, ako funguje politika.
Pri rozohrávaní tejto šachovej partie Sulík pridelil kľúčovú rolu pešiakovi s absolútnou absenciou vlastnej sebaúcty a schopností, ale aj vôle emancipovať sa zo svojho krajne ponižujúceho postavenia. Sulík od začiatku hral s kartami, s ktorými vyhrať nemohol. A tak dnes máme menšinovú vládu s veľmi pochybnou perspektívou.
Ak chcel mať Sulík čo len teoretickú šancu uspieť, jeho kľúčovým spojencom mal byť Boris Kollár. Ak by spojenectvo so SaS fungovalo, OĽaNO by logicky muselo kapitulovať. Pri cca 73 hlasoch v parlamente sa totiž dá hrať na lepšiu disciplínu koaličných poslancov a za istých okolností by takejto vláde sem-tam aj mohlo niečo prejsť. Ak by sa však počet poslancov zredukoval na približne 50, bolo by to jasné K. O. Ale, samozrejme, táto úvaha je planá od samého začiatku, Boris Kollár sa s Matovičom vždy dokázal dohodnúť, preto nemal motiváciu niečo na svojom postavení meniť. Naopak, u Sulíka – napriek tomu, že je v politike už viac než trinásť rokov – zaráža jeho politická naivita.
Predstava, že rekonštrukcia vlády z jari 2021 sa bude môcť zopakovať v približne rovnakom režime, zlyhala. Matovič ako extrémne pomstychtivý a chorobne narcistický človek sa poučil a v snahe zabezpečiť si krajnú servilnosť toho plesu núl, ktoré sa na jeho chrbte dostali do parlamentu, poprel – ako už toľkokrát predtým – všetko, čo hlásal, a ako „odmenu za vernosť“ v klube sľúbil, že už nebude stavať svojich poslancov na koniec kandidátky, ale dá ich dopredu, ako sa to robí aj v iných štandardných stranách. No a ako vieme, model umiestnenia na kandidátke bude priamo závislý od umiestnenia v súťaži – najservilnejší vyhráva. Rovnako veľmi dobre vie, že sa môže spoľahnúť na krajne servilného Hegera.
Matovič vytvoril z klubu OĽaNO pevnosť, ktorá neeroduje – aspoň navonok sa to zdá, a išiel proti Sulíkovmu ultimátu. No a potom to bola už len hra nervov. Ani Sulík neuhol, avšak v snahe rozohrať zástupný boj o interpretáciu toho, kto je vinný za povalenie tretej „protikorupčnej“ vlády, sa Matovič pokúsil zahrať veľmi falošnou kartou desaťbodového ultimáta, ktoré je pre stranu SaS v zásade nesplniteľné.
AUTOR: Roman Michelko
