Koronavírusová hystéria a drastické reštriktívne, takzvané protipandemické opatrenia vyvolávajú všade vo svete otázku, aký osud čaká časť obyvateľstva, ktorá ostane nevakcinovaná. Ocitne sa v polohe ostrakizovanej kasty vydedencov spoločnosti? Nečistých a nedotknuteľných na spôsob indických dalitov?
4 + 1
Všetky známe civilizácie, ktoré neboli vyslovene rovnostárske, sa skôr či neskôr rozvrstvovali na privilegovaných a utláčaných. Liberálna demokracia 21. storočia navonok pripúšťa sociálnu stratifikáciu postavenú na majetkovej nerovnosti. Nie však na základe rasy, rodovej príslušnosti a vierovyznania. Je to farizejstvo, ku ktorému sa staroveké kultúry nemuseli utiekať, keď napríklad na indickom subkontinente v polovici druhého tisícročia pred naším letopočtom usporiadali spoločnosť do štyroch hierarchických tried. Nazývali sa varny (v sanskrite farby) a každá predstavovala symbolickú časť tela človeka:
- Z úst vzišli brahmani (kňazi, duchovní a učenci) a patrila im biela farba.
- Z paží kšatrijovia (vladári a bojovníci), ktorí mali svetskú moc a honosili sa červenou farbou.
- Zo stehien vaišjovia (statkári a obchodníci) symbolizovaní žltou farbou.
- Z chodidiel manuálne pracujúci šúdrovia (roľníci a remeselníci) typizovaní čiernou farbou.
Túto kodifikáciu zaviedli Árijci, čo boli indoiránske kmene, ktoré osídlili takmer celý indický subkontinent. Vyvinuli ju na základe odhadovanej miery duchovného vývoja, pričom za primerané pre seba samých považovali horné tri varny. Štvrtú varnu vydelili predovšetkým pre pôvodné domáce obyvateľstvo. Bola najpočetnejšia, a preto časom náchylná na najrozsiahlejšie drobenie.
Tak sa pozvoľna oddelil od štvrtej varny segment s ešte nižším postavením – a to dokonca takým podradným, že stratil postavenie spoločenskej triedy a skončil úplne mimo systému. Spoločenská pyramída, ktorú zavádzali Árijci, narážala na pôvodné a staršie štruktúrovanie. Vytvárali si ho monarchie, kmene a rodové spoločenstvá, ktoré od nepamäti obývali Indický polostrov. Ten tvoria štáty India, Bhután, Nepál, Pakistan, Bangladéš a Srí Lanka, z čoho si môžeme urobiť rámcovú predstavu. Predárijské štruktúrovanie bolo v celom tomto priestore nesmierne rozmanité. Pozostávalo z formácii, ktoré vznikali, rozkvitali a zanikali, ale sa aj vzájomne prelínali na základe príslušnosti k rodu a k miestnemu územiu.
Vtesnať takúto pestrosť do štvorstupňovej hierarchickej kaskády varien bolo praktický nemožné, najmä na úrovni väčšinovej populácie, navyknutej na stratifikáciu podľa povahy miestnych džáti, t. j. rodových komunít. Napriek celkovej mnohopočetnosti najrôznejších džáti, neprestajnému vytváraniu nových a zániku alebo transformácii starých sa pomery vo vnútri jednotlivých džáti javili pozorovateľom zvonku ako nehybné. Prinajmenej islamským a po nich portugalským a britským dobyvateľom Indie. Portugalských kolonizátorov v 16. storočí prekvapila sociálna nepriepustnosť medzi mnohými džáti a zaviedli pre tento systém výraz kasta (rod, plemeno, rasa). Túto zjednodušenú optiku po nich prevzala kolonizačná mašinéria Britskej východoindickej spoločnosti a spolu s ňou aj obchodné a akademické kruhy v Londýne. Prehliadali rôznorodosť založenú na duchovnom vývoji a vyspelosti, čomu dlho ani nerozumeli. Všímali si len jej materiálnu a z nej vyplývajúcu kultúrnu stránku, pretože tá bila každému do očí.
Jednotlivé komunity (džáti) mali obvykle vlastnú kultúru, náboženské zvyklosti, tradície, nárečie a neraz i jazyk. Tieto atribúty si medzigeneračne odovzdávali v nezmenenom rozsahu, čo upevňovalo súdržnosť a stabilitu. Mnoho komunít sa špecializovalo na konkrétne hospodárske činnosti a povolania. V dobách pred zavádzaním všeobecného základného vzdelávania a odbornej výučby sa znalosti potrebné na výkon povolania prenášali v rámci rodín a komunít. Odovzdávanie skúseností a vedomostí z pokolenia na pokolenie bývalo najúčinnejšie v nemennom kmeňovom, náboženskom a etnickom prostredí. Aj preto sa komunity riadili zásadou endogamie (manželstvá medzi príslušníkmi kasty). Každá komunita si spravovala bežné životné záležitosti sama bez toho, aby vnucovala svoju hodnotovú sústavu svojmu okoliu.
Prečo nedotknuteľní
Postoj „ži a nechaj žiť“ sa aj po stáročiach rozvracania zo strany britských a iných kolonizátorov ukázal ako hlavný dôvod, prečo si mnoho komunít až doteraz dokázalo udržať rozmanitosť odolávajúcu unifikačným tlakom západnej civilizačnej modernity. Posadnutosť mamonou a ziskom oslepovala západných kolonizátorov do takej miery, že sa sami oberali o schopnosť rozoznávať rozdiel medzi európskym delením spoločnosti na triedy podľa majetkového kľúča a spoločenským poriadkom jednotlivých kultúr Indie. Ten totiž prikazoval najvyššej triede brahmanov pôsobiť prevažnú časť života v chudobe, nelipnúť na materiálnych statkoch a vystríhať sa ctibažnosti. Namiesto toho im Manuov zákonník i posvätné knihy ukladali povinnosť venovať sa v prvom rade duchovnému rastu, štúdiu a prehlbovaniu poznania seba samého i okolitého sveta.
Brahmani si museli udržiavať mravnú integritu a čistú myseľ vždy a všade. To im komplikovalo vystupovanie počas rozhovorov s vysokopostavenými potentátmi z Európy. Tí znečisťovali atmosféru v audienčných miestnostiach vyžarovaním zlomyseľnosti, aj keď nerozprávali a mlčali. Vyvetrať po nich chrám v zmysle zbaviť ho škodlivých vibrácií po necnostných hosťoch trvalo niekedy týždne, ba i mesiace. Nejednému neskúsenému brahmanovi mladšej vekovej kategórie trvalo rovnako dlho, kým prinavrátil sebe i chrámu žiadanú rovnováhu.
AUTOR: Patrik Sloboda
