Dožil sa požehnaného veku 94 rokov – a to v plnej sviežosti duševných a tvorivých síl. Je nositeľom Nobelovej ceny za literatúru a najcitovanejším anglickým autorom hneď po Williamovi Shakespearovi. V prvej polovici 20. storočia patril medzi nehasnúce hviezdy britskej mediálnej scény, ktorú provokoval i zabával nenapodobiteľným ostrovtipom a duchaplnosťou. Rád za dával filmovať v pózach uštipačného bradatého starčeka, ktorý nastavuje svetu ironické zrkadlo a ostáva tak večným – a sympatickým – rebelom.
Na rozhraní dvoch ér
Britská spoločenská smotánka odjakživa tolerovala vo svojich kruhoch výstredníkov a posmievačov, ak mali modrú krv a pochádzali zo starých rodových línií. Umenie viesť polemické prekáračky si cibrili v elitných školách. Hravý, zádrapčivý, a zároveň kultivovaný spôsob, akým do seba verbálne zapárali, sa snažili napodobovať vzdelanci z vyšších stredných tried a obchodných kruhov. Vyvárali si na to priestor na akademickej pôde, v spoločenských kluboch a na kultúrnej scéne.
George Bernard Shaw začal byť zárobkovo činný a existenčne nezávislý od svojich pätnástich rokov. Znamenalo to, že už ako mladučký úradníček mohol začať sledovať, čo všetko sa dialo za kulisami viktoriánskych noriem a mravov. Viktoriánska éra bolo na Britských ostrovoch nesmierne dlhé obdobie počas panovania kráľovnej Viktórie. Britské impérium vtedy hospodársky a mocensky silnelo a dominovalo svetu ako superveľmoc non plus ultra. Spoločenské usporiadanie počas panovania kráľovnej Viktórie zvýhodňovalo vysokopostavenú aristokraciu, ktorá sa delila o privilégiá s tzv. finančnými magnátmi, len keď to bolo nevyhnutné. Veľké peniaze prenikali nahor po mocenskej vertikále predovšetkým sobášmi s aristokraciou. Starobylá šľachta, vrátane panovníckej rodiny, síce obchodovala vo veľkom aj v predošlých dvoch storočiach, ale obvykle prostredníctvom obchodníckej triedy udržiavanej v nižšom spoločenskom postavení.
Tempo technického pokroku a industrializácie sa v priebehu 19. storočia zrýchľovalo tak prudko, že ho dokázal riadiť a kontrolovať len veľkokapitál. Zatvrdnutosť inštitucionálneho usporiadania monarchie ho brzdila a dráždila tým, že ju smel dirigovať len spoza kulís. I preto začal formovať novú civilizáciu zbavenú panstva dedičnej aristokracie už v 18. storočí v Severnej Amerike. Bol to však dlhodobý projekt a počas jeho realizácie musela ostávať svetovou superveľmocou Veľká Británia. Plniť funkciu svetového žandára, ktorý disponuje dostatočne zastrašujúcou vojenskou silou, sa jej mohlo dariť v druhej polovici 19. storočia len vtedy, ak nekompromisne rozširovala výrobný priemyselný potenciál doma na Britských ostrovoch. V západnej Európe jej totiž od roku 1871 vyrastal nevítaný vyzývateľ: zjednotené Nemecko, ktoré v prusko-francúzskej vojne pokorilo svojho západného suseda.
Z Dublinu do Londýna
George Bernard Shaw sa iróniou osudu stal jedným z mála všetečných a dlhovekých pozorovateľov spoločenských civilizačných premien vyvolaných druhou priemyselnou revolúciou. Narodil sa 26. júla 1856 v írskom Dubline v rodine protestantského vierovyznania pochádzajúcej z Anglicka. Už z tohto titulu patrila v prevažne katolíckom Írsku k privilegovanej menšine. Jeho otec George Carr Shaw však nedokázal dostatočne využívať príležitosti na bohatnutie z obchodovania s pozemkami a obilím, čím sklamal manželku, ktorá bola hudobníčka a túžila po bohémskom štýle života. Porodila mu tri deti, ale vášeň pre hudbu a umelecký prednes ju oberala o energiu potrebnú na plnohodnotnú výchovu Georgea a jeho dvoch starších sestier. Nepokryte ju venovala svojmu umeleckému partnerovi, zo slušnosti titulovanému ako učiteľ hudby. George John Lee jej chodieval dávať hodiny spevu priamo k Shawovcom. Pri takýchto príležitostiach sa ich dom rozozvučal hudbou, pretože do spevu sa zapájal i George a obe sestry Lucinda Frances a Elinor Agnes. Ich otec sa cítil vo vlastnom dome nadbytočný ako piate koleso na voze a upíjal sa do nemoty. Ani v podguráženom stave nedokázal buchnúť po stole a zabrániť presťahovaniu celej rodiny do väčšieho domu na ulici Hatch Street v Dubline. Tam sa k nim prisťahoval charizmatický pán učiteľ Lee, vodil si tam žiakov, usporadúval hudobné predstavenia a robil z domu hudobnú školu.
George tam v krehkom chlapčenskom veku strácal duševnú rovnováhu a vystriedal niekoľko škôl, z čoho sa dá usudzovať, že neustále unikal pred posmechom spolužiakov. Krátko po dovŕšení 15. roku prestal chodiť do školy a našiel si zamestnanie v Dubline ako úradnícky elév. Zdvihlo mu to sebaúctu a čoskoro sa vypracoval na hlavného pokladníka.
Mesiac pred jeho 17. narodeninami sa pán Lee odsťahoval za kariérou do Londýna a po dvoch týždňoch sa tam za ním odobrala aj Georgeova matka s oboma dcérami. Pre psychiku dospievajúceho chlapca to bol zdrvujúci úder. George ostával vnútorne rozorvaný medzi túžbou odísť za matkou a sestrami do bájneho Londýna a pocitom povinnosti nenechať otca opusteného v Dubline. Ostal pri ňom a na bolestivé paradoxy medziľudských vzťahov sa nútil hľadieť v záujme udržania si duševnej rovnováhy cez prizmu humoru a sarkazmu.
Po necelých troch rokoch ho ohromila správa, že jeho staršia sestra Elinor Agnes umiera na tuberkulózu. V časovej tiesni sa napokon rozlúčil s otcom, aby stihol pricestovať do Londýna na sestrin po- hreb. Do rodného Dublinu sa nevrátil a prvýkrát tam zavítal na návštevu až po 29 rokoch. V hlavnom meste svetového sa ocitol v ohurujúcom prostredí, ktorému sa musel prispôsobiť, ak chcel prežiť. Vzťah pána Leeho k jeho matke v Londýne ochladol, ale ostal vlažný a partnerský. Obaja pôsobili na hudobnej scéne a Georgeova mama Bessie sa dokázala postarať o seba i syna a dcéru. George bol elokventný, umelecky nadaný a hudobne samovzdelaný, čo mu umožnilo zarábať si príležitostným ako spevák, klavirista a autor satirických príspevkov do časopisov. Chýbajúce univerzitné vzdelanie kompenzoval vytrvalým vzdelávaním v študovni britského múzea. Prvý román Nezrelosť napísal v roku 1879, ale nenašiel pre neho vydavateľa. Možno preto, lebo obsahoval priveľa temných autobiografických čŕt odrážajúcich neveselé detstvo a dospievanie autora.
Ideálny kandidát
Ďalšie mapovanie Shawovej životnej dráhy sa nezaobíde bez prenesenia pozornosti na mienkotvornú mašinériu hýbateľov vývoja západnej civilizácie. Tí potrebovali znásobiť výkonnosť priemyselných kapacít na Britských ostrovoch, aby sa imperiálny svetový poriadok Pax Britannica predčasne nerozpadol. Razantná industrializácia prekresľovala britskú demografiu. Výrazne zvýšila percentuálne zastúpenie robotníckej triedy a potrebovala zaviesť kontrolné mechanizmy na zabránenie jej radikalizácie.
Nadnárodný kapitál sa síce snažil predchádzať živelným rebéliám čoraz početnejšej triedy manuálne pracujúcich zdokonaľovaním dohľadu nad činnosťou hlavných ideológov revolučných hnutí, ale to nestačilo. Žiadalo si to nájsť spôsob na odkláňanie ostria hnevu, aby k revolučným výbuchom vôbec nedochádzalo a revolučné vrenie mäklo v zárodku na evolučné.
AUTOR: Patrik Sloboda
