Narodil sa v roku 1982 v Poprade, žije v Bratislave. Vyštudoval polonistiku na Katedre slovanských jazykov Filologickej fakulty Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici, konkrétne prekladateľstvo a tlmočníctvo. V zimnom semestri 2008/2009 študoval na Jagelovskej univerzite v Krakove. Keď končil školu, písal blogy na portál humno.sk, ktorý viedol Rado Ondřejíček, známy ako Cynická obluda. Ten nedokončil štúdium na Fakulte elektrotechniky a informatiky Slovenskej technickej univerzity ani štúdium filozofie, ale bol kreatívnym riaditeľom reklamnej agentúry Jandl, a tak tam Marec sedem rokov pracoval ako copywriter a vymýšľal komplexné reklamné kampane. „Prvý polrok, čo som do agentúry prišiel ako junior copywriter, som reklame nerozumel a vôbec som ju nevedel robiť. Myslel som si, že ma vyhodia, no udržal som sa zubami-nechtami najmä tým, že som vedel pomerne dobre a rýchlo prekladať. Časom som sa naučil, čo mám robiť, ako to mám robiť a čo ľudia odo mňa očakávajú,“ opísal v rozhovore na heroes.sk svoje začiatky.
Od augusta 2011 má profil na Twitteri, kde momentálne sleduje Zuzanu Čaputovú, Eduarda Hegera, Ivana Korčoka, Miroslava Beblavého, progresívcov Michala Šimečku, Tomáša Valáška, Martina Poliačika, Ivana Štefunka, Martina Dubéciho a Tomáša Halásza, Rada Procházku, Róberta Ondrejcsáka, Katarínu Cséfalvayovú, Denník N, Denník Sme, Beatu Baloghovú, Jakuba Fila, Tomáša Prokopčáka, Matúša Krčmárika, Miroslava Tódu, Jakuba Godu, Arpáda Soltésza, Zuzanu Kovačič Hanzelovú, Michala Havrana, Michala Hvoreckého, Mira Kerna, Filipa Struhárika, Petra Tkačenka, Juraja Rizmana, Pavla Hardoša, Adama Znášika, Petra Hajdina, Rada Baťa, Mariána Psára, Radovana Bránika, Michala Meška z Martinusu, Sajfu, ale aj Petra Fialu, Anne Applebaumovú a Ukrainian Memes Forces.
Prekladá (Identita od Francisa Fukuyamu, Solaris, Dámsky gambit, Chladnokrvne, Impérium musí zomrieť, Úžasný svet depresie, Európa a pandémia a iné) a píše knihy. V roku 2013 mu vy- šla prvotina This Is Hardcore, na ktorej pracoval šesť rokov a inšpiroval sa zrejme názvom albumu britskej skupiny Pulp. Sám o knihe tvrdí, že je zlá. Pojednáva o mladých ľuďoch zo začiatku tisícročia v bezmennom slovenskom meste, ktorí z nudy začnú brať drogu, nie loptu. Ako kontrapunkt napísal Futbal: Pravdivá história, nasledovali Tam hore – Nevypovedané príbehy tatranských chát, Gágaji, táraji a prďúsi s Jánom Kamenistým, Slovensko a Slovensko – Čo ti v škole nepovedia s Luciou Čermákovou a Roky bezprávia: Neuveriteľný príbeh razie v Moldave s Veronikou Prušovou (vydavateľom je N Press, vydávajúci aj Denník N).
Istý čas bol najčítanejším slovenským blogerom. Na Sme blogoval do polovice októbra 2014, potom odišiel do Denníka N, keď Sme kúpila Penta. Od marca 2019 je však späť a píše komentáre, hoci Penta predala takmer celý svoj podiel Sorosovmu fondu MDIF až o dva roky neskôr. „Páči sa mi štýl Petra Schutza, aj keď vie napísať blbosť. Michal Havran má briskné myšlienky, ale veľmi často s ním nesúhlasím. Andrej Bán píše super reportáže,“ zhodnotil prácu kolegov s tým, že jeho vzorom je poľský reportér Ryszard Kapuściński.
Od marca 2015 Marec publikuje na Denníku N ako bloger aj oficiálny autor. Koncom októbra 2016 sa obul do Davida Icka a nášho časopisu propagujúceho jeho prednášku. Pripomenul šou Terryho Wogana na stanici BBC z roku 1991, pre ktorú Icke zožal posmech ohlásením série prírodných katastrof, pričom Doverské skaly sa mali ponoriť pod vodu. „Svet je podľa neho ovládaný rasou jašterov z inej galaxie, čo sú vlastne ilumináti, ktorí ovládajú OSN a MMF. Z ich radov pochádza najmenej 43 amerických prezidentov a traja britskí premiéri… Samozrejmosťou sú Protokoly, popieranie holokaustu a svetovláda smerujúca k fašizmu,“ snažil sa zhrnúť najabsurdnejšie momenty a nevdo- jak pritom Icka rehabilitoval. Preto Zem&Vek vraj „nie je zdrojom ani médiom, len spolkom bláznov a účelovou kompiláciou dávno vyvrátených a zle alebo vôbec nevyargumentovaných tvrdení skombinovaných s otvorenými nezmyslami“. Svoj blog Marec výsmešne zakončil priznaním hrdého sorosovca, že „nájsť ho na výplatnej páske OSF trvá dve sekundy“.
AUTOR: Karol Kardoš
