Politická tektonika posledných týždňov jasne ukazuje, že jej prežitie závisí od mnohých premenných. Jeden zo scenárov, ktorý výrazne preferuje Igor Matoviča iste aj Boris Ko llár, je tichá, ale vytrvalá podpora – alebo aspoň tolerancia – koalície zo strany tarabovcov. Iste, aby sa celý tento projekt nerozsypal, nesmie byť – aspoň nateraz – takéto nesväté spojenectvo verejné a transparentné, ale stačí sem-tam umožniť otvorenie schôdze, sem-tam podporiť koaličný návrh zákona, predovšetkým však podporiť rozpočet.
Bohužiaľ, alibi takémuto správaniu dodáva tejto parlamentnej skupine Sulík svojím postojom, ktorý vyplýva zo zjavného nepochopenia základov politickej abecedy. To umožňuje tarabovcom relatívne úspešne lavírovať a ospravedlňovať svoje kroky, ktoré by boli inak úplne neospravedlniteľné.
Neúčasť tarabovcov na hlasovaní o nedôvere Matovičovi sa totiž dá zhodnotiť jednoznačne: podržali ho. A tu začína interpretačný problém. Sú tarabovci v koalícii, alebo sú ešte stále v opozícii? Ich ďalšie hlasovania ešte zvýšili dymovú clonu okolo ich pôsobenia. Bolo viacero aj kontroverzných zákonov, s ktorými koalícii pomohli, niektoré veci zase, naopak, zastavili. Napríklad prvé hlasovanie o bianko šeku pre Matoviča podporili, neprešlo však o jeden hlas, údajne pre zlyhanie hlasovacieho zariadenia Petra Pčolinského zo Sme rodina, pri reparáte tohto hlasovania však podporili obštrukciu. Taraba sa vydáva za veľkého stratéga, ktorému ide prioritne o vyvolanie predčasných volieb, ale treba konštatovať, že nebyť politicky extrémne natvrdnutého Sulíka, jeho lovenie v kalných vodách by rozhodne nebolo také jednoduché.
Je jasné, že zásadným cieľom opozície je sformovať väčšinu, ktorá by nasmerovala Slovensko k predčasným voľbám. Boris Kollár to však zatiaľ hrá na obe strany. Na jednej strane, ak by fungovalo 76 poslancov, pokojne by ostal do konca volebného obdobia, ale za istých okolností je pripravený aj na predčasné voľby. Chvíľu sa aj zdalo, že potrebných 76 poslancov ohrozujú politické kvarky v koalícii – skupina poslancov v klube OĽaNO. Táto vnútorná opozícia však nedokáže viac než zosnovať smiešny a trápny pokus o nastavenie zrkadla svojmu šéfovi. Niečo také bezzubé nemôže Matoviča nijako vyrušiť. Plne v tradícii spravodajských konšpirácií sa o to pokúsila Budajova deviatka, konkrétne poslanci Kristián Čekovský, Róbert Halák, Monika Kozelová, Anna Mierna, Anna Remiášová, Jaromír Šíbl, Tomáš Šudík, Jarmila Vaňová a Vladimír Zajačik. Táto skupina zblúdených indivíduí zrazu vyzýva Matoviča, aby ďalej nenadával novinárom a hľadal podporu menšinovej vlády v strane SaS. Obe požiadavky sú však krajne absurdné. Naučiť Matoviča slušne sa správať je nonsens a chcieť po strane SaS, aby tolerovala výčiny koaličnej svorky po tom všetkom, čo si od nich vypočuli, je podobný nezmysel. Iba totálni politickí analfabeti mohli niečo také absurdné myslieť vážne, navyše to chceli dosiahnuť trápnym politickým gestom: tým, že sa nezúčastnia na odvolávaní Matoviča. To naozaj? Je to vrchol politickej trápnosti. Záver z celej pseudovzbury je jednoznačný: od tejto platformy takmer nedetegovateľných politických kvarkov Matovičovi naozaj nič nehrozí.
No a superfarizej Juraj Šeliga sa zase vyznamenal. Jeho hranie sa na červené čiary je trápne už aj na neho. Je naozaj smiešne, ako „dôležito“ sa prezentuje a zakladá si na tom, že je hodnotový politik, pre ktorého je nepredstaviteľné, aby koalícia, ktorej je členom, bola závislá od ľudí v parlamente z kandidátky Ľudovej strany Naše Slovensko. Ale keď je to už jasné každému, zrazu – akoby tomu stále neveril – váha a vyhovára sa. Vedie to len k tomu, že pred svetom akoby už stratil aj posledné zvyšky vážnosti a od politických kvarkov z OĽaNO sa tak v ničom nelíši. Zároveň však tento jeho (ne)postoj dáva šancu Igorovi Matovičovi pokojne spávať.
AUTOR: Roman Michelko
