Nie je žiadnym tajomstvom, že hlavné západné mocnosti sa vyhrabávali z priepasti Veľkej hospodárskej krízy 1929 – 1933 predovšetkým militarizáciou svojich ekonomík. Zdá sa, že po rovnakej receptúre siahajú i dnes. Ale doba pokročila a rozbiehanie mašinérie klasického zbrojárstva s dôrazom na ťažký priemysel chrliaci lode, lietadlá, tanky, delá, obrnené vozidlá a iné „železo“ už nepostačuje. Pre vojny 21. storočia sa vžilo pomenovanie hybridné, pretože konfrontácia prebieha vo viacerých rovinách. Stávame sa svedkami toho, že povaha súčasného veľmocenského súperenia podlieha radikálnym premenám, ktoré majú spoločného menovateľa. Nazvime ho fašizácia postdemokratického kolektívneho Západu.
Zbrojárstvo nového typu
Prívlastok postdemokratický nie je pri charakteristike donedávna hospodársky najvyspelejších krajín sveta, ležiacich na oboch brehoch severného Atlantiku, zďaleka náhodný. Neoliberálna hospodárska deregulácia, ktorú angloamerický kapitál pretlačil spočiatku v Spojenom kráľovstve a v USA a po páde železnej opony v tzv. nových európskych demo- kraciách, predznamenala demontáž demokracie v priestore celého kolektívneho Západu. Presnejšie kolektivizujúceho sa Západu, keď národné štáty Európy začali integračne pohlcovať Európska únia a severoamerické duo Kanada – USA padlo (spolu s Mexikom) do zovretia Severoamerickej dohody o voľnom obchode, známej pod skratkou NAFTA. Obe tieto nadnárodné inštitúcie len dobiehali viac ako storočný náskok transnacionálneho zoskupovanie nadnárodného kapitálu.
Vládnuce garnitúry v metropolách postsocialistických štátov dodnes považujú za samozrejmé dať sa riadiť zvonku, aby povoľovali dereguláciu trhu spolu s privatizáciou bánk, energetiky, služieb a prakticky všetkých sektorov národného hospodárstva. Tvrdé výčitky však padajú na hlavy západoeurópskych pohlavárov za poddajnosť, predajnosť a zbabelosť, keď nezastavili včas kontrarevolučný útok veľkokapitálu na ústavne zakotvené systémy sociálno-trhovej ekonomiky. Prvého decembra 2009 začala národnoštátnych potentátov v EÚ kastrovať z hľadiska kompetencií Lisabonská zmluva, a to prostredníctvom šéfchirurgov v Európskej komisii za chorálu diletantov v Europarlamente. Odstavovanie štátu od hospodárskeho diania nadobudlo zákonný plášť a korporátna oligarchia si zriadila akýsi vlastný kuloárny pseudoparlament. Tvorí ho výkvet z 12853 registrovaných a oveľa viac neregistrovaných lobistov zo všetkých končín sveta. Vyostrená hospodárska a obchodná vojna vyháňa z ich radov zástupcov čínskych záujmových skupín. Sú však húževnatí a po vypoklonkovaní z dverí sa dokážu vracať cez okná. Ruských už ani nevidieť. Všetci sa ich v Bruseli stránia ako nakazených malomocenstvom.
O to ľahšie dostávajú termíny schôdzok so špičkovými eurokratmi zástupcovia amerických záujmových skupín a megakorporácií. Zdalo by sa, že rozširovanie hospodárskej a psychologickej vojny kolektívneho Západu proti tandemu Rusko – Čína o vojenský rozmer konfliktu by malo ostentatívne zviditeľniť činnosť lobistov vojensko-priemyselného komplexu USA. Netreba pochybovať o tom, že predstavitelia najväčších zbrojárskych obrov ako Lockheed Martin, Raytheon Technologies, Boeing, Northrop Grumman, General Dynamics prehlbujú svoj vplyv v Bruseli. Robia to predovšetkým konexiami v bruselskom ústredí NATO.
AUTOR: Patrik Sloboda
