Reálna moc, to sú exkluzívne, teda tajné informácie. Je, prirodzene, v rukách ľudí, ktorí moc milujú. Vitajte vo svete riadenom tajnými službami a inými kryptokratmi.
Museli mať v čele schopného vodcu, aby prežili. Mohla to byť aj nejaká forma rady starších, ale nikdy nie anarchia. Nikdy nemohli rozkazovať všetci naraz, vždy bolo treba aj takých, ktorí poslúchajú, inak by sa spoločenstvo rozpadlo a zahynulo. Takto to majú aj všetky vyššie živočíchy: čím sú vyspelejšie, tým je ich sociálna štruktúra zložitejšia. Milióny rokov evolúcie spôsobili, že v populácii vždy spolu existujú typy dominantnejšie, viac túžiace po moci a vodcovstve, a typy submisívnejšie, ktorým vyhovuje poslúchať a veriť vodcovi. Toto je dôležitý poznatok, ktorý musíme brať do úvahy, keď hovoríme o fungovaní každého ľudského spoločenstva. Najmä preto, lebo submisívnejšia väčšina populácie si ani nevie predstaviť, že by niekto mohol tak silno túžiť po tom, aby druhých ovládal a manipuloval nimi – a preto často ani nepripúšťa možnosť existencie neviditeľných mocenských štruktúr v spoločnosti.
S vývojom civilizácie rástli aj ľudské spoločenstvá, stávali sa zložitejšími. Vládca už nemohol vládnuť sám, potreboval skupinu verných, a tá mala tiež čoraz zložitejšiu štruktúru. Potreboval osobnú stráž, služobníctvo, ale aj vyzvedačov, informátorov, kryptografov, lámačov pečatí, dôverníkov, poradcov, mudrcov… Okrem fyzického súperenia s vyzývateľom či nepriateľskou mocnosťou sa tak stalo čoraz dôležitejším súperenie na poli informačnom. Informácia je hybným momentom: každá armáda je len kusom beztvárnej hmoty, kým nie je uvedená do pohybu vhodnou informáciou (pod všeobecným pojmom informácia rozumieme okrem iného aj pokyn, príkaz, potvrdenie nadradeného postavenia). Dá sa dokonca povedať, že skutočnou podstatou dnešných vojen nie je tá horúca, fyzická fáza, ale práve informačná vojna, kde je zbraňou samotná informácia. Víťazí ten, kto má lepšie zbrane, v tomto prípade exkluzívne informácie. Exkluzívne, čiže také, ktoré nemá súper. Základom informačnej vojny je teda utajenie – a nielen informácií samotných, ale často aj samotných štruktúr, ktoré v informačnej vojne bojujú.
Bianko šek na utajenú moc
Máme tu teda dva dôležité momenty: po prvé, niektorí ľudia túžia po moci, a po druhé, moc sú exkluzívne, diskrétne informácie. Keď to spojíme, dospejme k záveru, že je prirodzeným javom, ak sa v spoločnosti vyvinú štruktúry s jedincami s nadpriemernou túžbou po moci, ktorí sa budú snažiť nad ostatnými vládnuť, spravidla tajne, prostredníctvom exkluzívnych, iba im dostupných informácií.
Ktoré štruktúry to sú? Politické strany so svojimi analytikmi, think-tanky, lobisti, oligarchia, mimovládne organizácie, mediálne domy a, samozrejme, aj štátni aktéri ako rozviedky a kontrarozviedky, policajné a bezpečnostné služby, tzv. deep state… Tí všetci disponujú alebo môžu disponovať exkluzívnymi informáciami, ktoré dávajú ich majiteľovi moc nad ostatnými. Existencia tajných štruktúr v tzv. demokratických štátnych útvaroch je do značnej miery v rozpore s princípom demokracie ako vlády ľudí, vlády väčšiny, a to dokonca aj vtedy, ak ide o oficiálne, štátne inštitúcie. Obhajujeme to tým, že tieto tajné útvary sú formálne zriadené na obranu štátu a demokracie, lenže samotný fakt, že tí ľudia disponujú mocou, ktorú verejnosť už z princípu nemôže reálne kontrolovať, z nich robí akýsi tolerovaný ostrov nedemokracie uprostred demokracie (či, presnejšie, ilúzie demokracie), v ktorej žijeme. Tieto tajné štruktúry štátu sa svojím spôsobom snažia naprávať nedokonalosť demokracie, ktorou je jej „baraní“ charakter: moc predsa patrí všetkým občanom, je verejná a kontrolovaná, a teda nebyť tejto výnimky, nemohlo by tu byť ani reči o použití zbrane, akou je strategická informácia, voči vnútornému či vonkajšiemu nepriateľovi, ktorý však svoje tajné informačné zbrane neváha používať.
Lenže tým sme sa dostali k hrozivému záveru: aby sme uchránili náš slobodný a demokratický svet, dávame bianko šek na použitie nedemokratických metód, nebezpečných informačných zbraní do rúk ľudí, ktorých reálne nevieme kontrolovať – iba vieme, že štatisticky nadpriemerne milujú moc.
AUTOR: Peter Pivovarník
