Slovenskí literárny klasici napísali dve diela, ktorých názvy výstižne charakterizujú naše tajné služby. Ján Chalupka je autor Kocúrkova alebo len aby sme v hanbe nezostali, Jonáš Záborský zase napísal Dva dni v Chujave (Deň škaredý, Deň pekný). Podotýkam, že Deň škaredý v našom prípade trvá už desiatky rokov.
Osúčasnej organizácii a funkcionároch tajnej služby sa už neuverejňujú informácie v médiách. V minulosti sme sa po každých voľbách a ďalšej zmene štruktúry dozvedali od investigatívnych novinárov a bývalých, práve vyštvaných a vyhodených príslušníkov o novom členení služby – raz to boli divízie, potom sekcie, ktoré sa potom ešte viac rozdelili – menšie časti politici a ich dosadení nominanti lepšie kontrolujú. O nových funkcionároch sme čítavali pikantérie v tlači aj s menami a negatívnymi správami z ich života – politici sa tak snažili pošpiniť ich, spôsobiť ich odchod a dosadiť svojich favoritov, čo sa im v niektorých prípadoch aj podarilo. Senzácie uverejňoval hlavne bulvár, vtedy uverejnený telefónny zoznam vedenia tajnej služby spôsobil, že sa museli vymeniť SIM karty v celej službe. Potom prišla zmena a médiá pod hrozbou sankcií prestali uverejňovať mená príslušníkov tajných služieb aj informácie o nich.
Zo zákona nemôžu takmer nič
Tajné služby niektorých štátov majú svoj zákon o činnosti daný jedinou vetou: Zriaďuje sa tajná služba na ochranu štátnych záujmov. Nič viac. Ich tajné služby nie sú potom zviazané zákonmi a plnia svoju funkciu v oblastiach, kde sú zákonné prostriedky bezmocné, pretože to bol pôvodný dôvod na vznik tajných služieb. Takto fungovali tajné služby už v starom Ríme, Egypte, Babylone, Mezopotámii, v stredovekej Európe, starej Číne, Japonsku… Všade, kde boli zákony, s nimi niekto vybabral, a bojovať proti nim sa dalo zase iba bez zákonov.
Slovenská informačná služba má presne vymedzený rozsah činnosti, ktorý jej nedáva takmer žiadne kompetencie, aké mala za socializmu Štátna tajná bezpečnosť alebo aké majú služby iných krajín ako americký FBI, CIA, britská MI5, MI6, francúzska DGSE, ukrajinská SBU, ruská FSB… Môže len zbierať informácie. Preto sa „spriateleným“ službám so SIS neraz ťažko spolupracovalo, lebo nechápali, že na vlastnom území nič nemôžeme. Je to pozostatok zo socializmu, keď naši politici v strachu pred návratom čias ŠtB – alebo skôr v strachu o svoj súčasný nekalý biznis a biznis svojich sponzorov, urobili z tigra kastrovanú mačku domácu.
To, čím sa SIS zaoberá, je dané zákonom 46/1993, záujemca si jej úlohy môže nájsť v tomto zákone aj na internete. Spomenieme len tie pochopiteľné pre život bežného občana: získava informácie o činnosti ohrozujúcej ústavné zriadenie, územnú celistvosť, zvrchovanosť, bezpečnosť, hospodárske záujmy SR, aktivite cudzích spravodajských služieb, organizovanej trestnej činnosti a terorizme, ohrození alebo úniku chránených informácií a vecí. Tieto úlohy plní doma (kontrarozviedka) a mala by aj v zahraničí (rozviedka). SIS spolupracuje s inými zahraničnými službami, vedením NATO a ďalšími organizáciami a úradmi doma aj v zahraničí. Poskytuje informácie NR SR, prezidentovi, vláde, ministerstvám, policajnému zboru, prokuratúre, migračnému úradu…
Tajná služba je kvôli nedostatku kompetencií aj pri boji s organizovaným zločinom odkázaná na spoluprácu s políciou, ktorá ju častokrát plne ignorovala, keď tam bol vo funkcii riaditeľa policajného zboru alebo riaditeľa príslušného úradu nejaký „odborník“, prípadne iba upozornila zločincov, že SIS vie o ich aktivite, úkryte zbraní, výbušnín, drog, aby si to zmenili.
Neraz príslušníci SIS pracujúci v záujmovom prostredí – operatívci videli kriminálnu činnosť, ale ak nemali priamy kontakt na vedenie SIS, a to na vedenie polície, nemohli nijako zasiahnuť.
V zlých časoch bola SIS odkázaná na pomoc iných zložiek štátu, ako napríklad Colný kriminálny úrad, ktorý mal tiež svojich kukláčov a mohol zasiahnuť, kým sa aj do vedenia CKÚ nedostal nejaký „odborník“, čo hrozilo pri každých voľbách. Ten potom ignoroval spoluprácu so SIS. V bežnom prípade a pri služobnom postupe po čase informácie SIS polícia odstúpila svojmu príslušnému odboru, a tam to dostal napr. vyšetrovateľ, ktorý ani nevedel, že informácia je od SIS, alebo ich založili do archívu či posunuli policajnej operatíve, kriminálnemu spravodajstvu na ďalšie využitie, preverenie, doplnenie vlastných databáz. Vysokú podporu (aspoň naoko) a spoločné konania so SIS robili hlavne funkcionári polície, ktorí ešte nemali previerku Národného bezpečnostného úradu alebo ich čakala periodická previerka, pretože podklady na udelenie previerky NBÚ poskytuje SIS. To sa však často zmenilo po udelení previerky, ktorej platnosť bola 5 rokov.
AUTOR: Pplk. Ing. Peter Sabela
