Keď 6. augusta 1945 dopadala na japonské mesto Hirošima atómová bomba, málokto si dokázal predstaviť, ako zásadne to zmení svet a povahu vojen ako takých. Účinok tejto novej zbrane potvrdil vedecké kalkulácie jej „otcov stvoriteľov“. Zabíjala oveľa efektívnejšie než iné dovtedy známe nástroje masového vraždenia. Ľudská rasa vyslala zo Zeme do vesmíru signál, že je schopná zničiť seba i planétu, ktorú obýva.
„VOJNA, MILÁ VOJNA“
Už 1. svetová vojna (1914 – 1918) ukázala ľudstvu desivý potenciál zbraní hromadného ničenia. Znepriatelené strany nasadili proti sebe na európskych bojiskách masívne objemy bojových chemických látok, ktoré vyraďovali státisíce vojakov príšerným a mučivým spôsobom. Z hrôzy nad vysokou smrteľnosťou chemických a biologických zbraní sa vyše sto signatárskych štátov zaviazalo v Ženevskom protokole podpísanom v júni 1925 zriecť sa používania tejto neľudskej kategórie nástrojov zabíjania. Nie však ich vývoja, výroby, skladovania a prepravy.
Vojenský vedecký výskum pokračoval po skončení 1. svetovej vojny nehateným tempom. Počas dvoch medzivojnových dekád 1919 – 1938 rozpracúvali niektoré výskumné pracoviská najprv v nacistickom Nemecku a neskôr v USA programy na využitie energie získanej uvoľnením väzieb v jadre atómu. Prvý úspešný pokus s jadrovým štiepením prebehol v roku 1938 v Berlíne. Štátna doktrína antisemitizmu však primäla počas 30. rokov mnohých jadrových fyzikov židovského pôvodu k opusteniu Tretej ríše a k presídleniu do USA. Americké univerzity im umožňovali podieľať sa na výskumoch využitia jadrovej energie, čím Spojené štáty získali výrazný vedecký náskok. Vstupom USA do 2. svetovej vojny spadali projekty na využitie energie častíc atómu k výrobe jadrových zbraní pod režim prísneho utajenia. Niekoľko rokov, až do augusta 1945, ostával dôkladne stráženým tajomstvom i pred nezasvätenou generalitou v Pentagóne. Stupeň utajenia i samotnej existencie Manhattanského projektu, čo bol krycí názov programu vývoja a výroby atómovej bomby, bol taký prísny, že vrchné vojenské velenie rozpracúvalo po skončení 2. svetovej vojny v Európe strategické plány na dobývanie Japonska konvenčnými metódami.
Malo to svoju logiku aj z iného dôvodu. Koncepcia jadrových zbraní pripadala i vzdelanej vrstve spoločnosti ako produkt vedecko-fantastickej literatúry, pre aký by sa ťažko hľadalo praktické využitie v reálnom živote. Investorské klany amerického vojensko-priemyselného komplexu preto nemali ani najmenšie námietky proti pokračovaniu vedenia vojny na Ďalekom východe tradičným spôsobom i po ďalšie roky. Približovanie porážky cisárskeho Japonska by bolo predzvesťou znižovania rozprávkových ziskov, a preto nemali záujem o radikálny zvrat. Taký mohlo privodiť úspešné nasadenie atómových zbraní, a preto zbrojní magnáti o urýchľovanie ukončenia 2. svetovej vojny príliš nestáli. Vojnová mašinéria bežala k ich potešeniu na plné obrátky aj po dobytí Berlína v máji 1945, a to vďaka odmietaniu cisárskeho Japonska vzdať sa a kapitulovať.
JAPONSKÁ PREDSTAVA MULTIPOLÁRNEHO USPORIADANIA
Angloamerickej finančníckej plutokracii, stojacej na ešte vyššom stupni mocenskej pyramídy, pripadalo nerozumné zbavovať sa predčasne reálneho dobývania sveta stáročiami osvedčenou metódou zadlžovania znepriatelených táborov na dlhé povojnové desaťročia pôžičkami na vedenie vojny. Stojí za to ozrejmiť si, o aké tábory išlo. Až do kapitulácie Tretej ríše v noci z 8. na 9. mája 1945 nemala angloamerická oligarchia v Európe pod kontrolou veľkonemecký európsky hospodársky priestor podriadený Berlínu. Po 9. máji 1945 jej spadol do náručia a ostáva v ňom zovretý dodnes. Protivili sa jej potom už len dva tábory: sovietsky a japonský. Architekti brettonwoodskeho menového systému z roku 1944 nedokázali vnútiť tento systém regulácie medzinárodných menových vzťahov sebavedomému Sovietskemu zväzu. Stalin budoval tábor socialistických krajín na európskych územiach, ktoré dobyla Červená armáda. Angloameričania si uvedomovali, že bude pre nich nejaký čas mocensko-kontrolne nedostupný. O to väčšiu pozornosť venovali rozbitiu iného tábora: integračného bloku podriadeného Tokiu.
Bol obrovský a niesol pomenovanie Veľká východoázijská sféra vzájomnej prosperity. Wikipédia ho charakterizuje ako „svaz japonských loutkových či okupovaných států za druhé světové války, vycházející z konceptu ,bloku asijských národů, vedených Japonskem a nezávislých na koloniálních mocnostech’. Tato organizace byla uvedena do chodu na Velké východoasijské konferenci roku 1943. Zanikla s kapitulací Japonska dne 2. září 1945. Většina těchto zemí byla také členy Osy.“ K členom patrili tieto vtedajšie štátne a územné celky: „Japonsko, Čosen (Korea), Mandžukuo, Čínská republika, Mengkukuo, Filipíny, Barma, Kambodža, Thajsko, Vietnam, hnutí Azad Hind a Indonéská národní strana.“ Niektoré z nich Japonsko odtrhlo koloniálnemu Francúzsku, Holandsku a Veľkej Británii. V nemčine nieslo toto integračné zoskupenie názov Großostasiatische Wohlstandssphäre a treba zdôrazniť, že Tretia ríša v ňom videla perspektívneho globálneho partnera. Tak nádejného, že snívala o tom, ako si s ním rozdelí po dobytí Sovietskeho zväzu a tzv. Konečnom víťazstve Áziu na dve zóny vplyvu: veľkonemeckú a veľkojaponskú.
AUTOR: Patrik Sloboda
