Interpretácie symbolu hada sa rôznia v závislosti od konkrétnej kultúry, respektíve náboženstva. Zatiaľ čo pre kresťanov predstavuje samotného diabla, v starších kultúrach sa spájal s plodnosťou, ochranou a zdravím.
HAD Z POHĽADU JUDAIZMU A KRESŤANSTVA
Starozákonná kniha Genezis charakterizuje hada ako „najľstivejšie zo všetkých poľných zvierat, ktoré utvoril Hospodin“. Had, pokušiteľ, spôsobil pád Adama a Evy v Edene, utrpenie však nepriniesol iba prvým ľuďom, ale aj sám sebe, keďže bol Bohom odsúdený na večné plazenie a hltanie prachu, z čoho možno usúdiť, že až dovtedy sa nemusel iba plaziť. Uvedený názor prezentoval vo výkladoch k písmu aj svätý Bazil Veľký vo 4. storočí, keď tvrdil, že biblický had predtým dokázal stáť vzpriamene. Boh okrem toho ustanovil nepriateľstvo medzi potomstvom ženy a hadmi.
Rovnako negatívne charakteristiky sa spájajú s príšerou Leviatanom, unikajúcim, skrúteným morským hadom, kniežaťom závisti, ktorého Hospodin v deň spasenia podľa Knihy proroka Izaiáša potrestá veľkým a mocným mečom. Pôvod Leviatana môžeme nájsť v starovekej Sýrii, kde v rámci mytológie ugaritskej kultúry poznali morského hada Lotana, služobníka boha mora, neskôr zničeného búrkovým bohom, o čom sa dokonca zmieňuje i 13. verš 26. kapitoly starozákonnej knihy Jób. O zápornom vzťahu vyznavačov judaizmu k hadom navyše svedčí jeho zaradenie do katalógu nečistých zvierat, ktorých mäso sa nesmie jesť, aby sa človek nestal nečistým.
Paradoxne k uvedenému, vo 4. knihe Mojžišovej Numeri práve socha bronzového hada, zhotovená na Hospodinov príkaz, zachránila putujúcich Izraelitov pred smrťou po uštipnutí „ohnivým hadom“. Bronzový had sa teda stal posvätným a uctievaným symbolom božieho zázraku uzdravenia, znakom života, ktorému sa klaňali ešte dlho po Mojžišovej smrti, kým ho judský kráľ Chizkija, nazývaný Nechuštán, nerozbil. Táto socha však dokázala pomôcť len tomu, kto úprimne oľutoval svoje hriechy a veril. Preto prišli Izraeliti za svojím vodcom so slovami: „Zhrešili sme, keď sme reptali proti Hospodinovi a proti tebe. Pros za nás Hospodina, aby nás zbavil hadov!“ (Nm – 4 Mj 21:7)
Podobne zachránil veriacich pred smrťou a ohnivým sírnym jazerom, opísaným v Zjavení Jána, Ježiš Kristus, ktorý mocou svojho Otca vykúpil hriešny ľud, a tak sám seba prirovnáva k medenému hadovi, hovoriac: „A ako Mojžiš vyzdvihol hada na púšti, tak musí byť vyzdvihnutý aj Syn človeka, aby každý, kto v neho verí, mal večný život.“ (Jn 3: 14 – 15)
Kristus tiež vyzdvihol hada, keď hovoril o jeho opatrnosti pri vyslaní učeníkov (porov. Mt. 10: 16 – „Hľa, posielam vás ako ovce medzi vlkov. Buďte teda opatrní ako hady a jednoduchí ako holubice.“), ale i v Novom zákone sa had častejšie spomína v negatívnom zmysle slova – Ján Krstiteľ nazýva povýšeneckých farizejov a saducejov vreteničím, resp. hadím plemenom (porov. Mt. 3: 7); apoštol Ján označuje diabla spojením starý had (porov. Zj. 12:9) atď. Niet preto divu, že hady boli použité ako symbol pohanstva, teda zla aj v alegorickej legende o írskom svätcovi Patrikovi, ktorý ich vyhnal do mora, čím otvoril cestu kresťanstva na smaragdovom ostrove.
V inom, staršom príbehu, zaznamenanom v Skutkoch apoštolov však had vystupuje v celkom inej úlohe. Zahryznutie vretenice do ruky apoštola Pavla si domorodý ľud Malty vysvetľuje ako spravodlivý trest, keď však svätec neopuchne a ani neumrie, domorodci ho začnú považovať za živého boha a zahrnú ho „mnohými poctami“ (porov. Sk. 28: 1 – 10).
HADY V STAROVEKOM EGYPTE, KANAÁNE A MEZOPOTÁMII
Egypťania pripisovali hadovi veľký význam. Uctievali ho a objavil sa aj v ich mýtoch. Obdivovali jeho rýchlosť, žasli nad jeho „omladzovacou“ schopnosťou pri vyzliekaní z kože a zároveň sa báli hadieho uštipnutia, pred ktorým sa snažili chrániť pomocou zariekadiel a amuletov.
AUTOR: Pavol Ičo
