Rozhovor s tanečníkom, choreografom, režisérom, básnikom a textárom Jaroslavom Moravčíkom.
Robila som scenár k dokumentu o Karlovi Krylovi s názvom Kdo jsem? Aj teba sa pýtam: Kto si, Jaroslav Moravčík?
V podstate som bol tanečník, sólista SĽUK-u, postupne som dostal dôveru od Kubánka a spravil ma svojím asistentom a choreografom SĽUK-u. Tá profesia mi ostala, lebo som vyštudoval choreografiu na VŠMU, potom som sa dostal aj k réžii, lebo som si programy režíroval. A keď ma Jožko Bednárik spolu s Martinom Ťapákom vytiahli zo SĽUK-u, privoňal som k divadlu a začal som robiť aj réžiu. Bol som umelecký šéf baletu v rakúskom Mörbischi, čo je mekka operety. Stál som aj pri zakladaní slovenského komorného baletu. Mal som svoju skupinu Atašé, to je taká akustická tanečná šou. Na začiatku mojej cesty bol bigbít. Vďaka tomu, že som kedysi prešiel k tancu od bubnov a bicích, tak som si tu muziku vytváral sám. S plastovými fľašami, ktoré sú zároveň paličky aj bubny. Je to moja choreografická črta – do svojich šou dávam rytmus a srdiečko. Viem, že to zaberá. Keď som robil prvý veľký program so Sveťom Stračinom s názvom Haravara, spravil som tam sedemminútový dupák bez muziky pre 24 ľudí. Andrašovan vtedy povedal, že mám vydať o rytme knihu. V tom čase som napísal nejaké autorské hry, ktoré som v Česku aj na Slovensku uviedol v profesionálnych divadlách. Spravil som hru Pa-Di-Pa-Ré. Názov je z egyptskej mytológie. Napísal som aj hry Vírus času alebo Diagnóza I 21 – infarkt myokardu, to je o našej zrýchlenej bláznivej dobe.
Okrem toho si aj básnik a zistila som, že aj rezbár. Máš doma krásne vyrezávané sošky. Navyše tvoja žena, ktorá momentálne učí, je tiež zručná rezbárka. A obaja by ste sa mohli živiť aj prednáškami o slovenskom folklóre a ľudových piesňach.
Keď nám vypadla divadelná scéna z dôvodu pandémie, stal som sa básnikom a dal som si pseudonym Shakespeare (čítaj, ako je napísané). Najprv som písal básne len pre seba. Potom som nejaké zverejnil na sociálnych sieťach a malo to veľký ohlas. Tak som sa stal ľudovým básnikom a potom aj textárom. Oslovil ma Zdeněk Barták, veľký hudobný skladateľ, ktorý robil hudbu aj pre Michala Davida, ale aj ďalší, ktorých hudbu som otextoval, Vašo Patejdl to nahral a bolo to úspešné. Potom som sa dal dokopy s Marcom Pillom, gitaristom a spevákom, ktorý zhudobnil moje texty a spolu sme založili kapelu s názvom Normale. Nahrali sme dva klipy a nejaké piesne. Mali sme už aj koncert, ja som v kapele bubeník. No a ešte som domáci majster. Viem si okolo domu porobiť všetko. Raz mi napísal kamarát, režisér Martin Kákoš, že ako je vôbec možné, aby bola takáto umelecká osoba (textár, skladateľ, choreograf, režisér…) v jednom človeku. Tak som mu napísal, že mu odpoviem neskôr, lebo teraz spievam v opere Turandot v La Scale. (smiech)
Pre teba je typický humor. Nezdá sa ti však, že na Slovensku sa humor považuje za slabosť a usmievavý človek za hlupáka?
Môže to tak byť, lebo aj ja som sa už stretol s takými pre mňa dosť nepochopiteľnými reakciami. Škoda, lebo humor je korenie, šťava života. Keď sa nebudeme smiať a doberať, život si neuľahčíme. Musíme byť nad vecou, aj keď je zle, iba to nás udrží plávať po oceáne zla. Myslím si, že v každom človeku by mal byť humor. Úsmev. U mňa je, lebo ja si doberám rád, cvičím si tým mozog, prevraciam slová, hrám sa Moja rodina by vám vedela o tom rozprávať. Vymýšľam na každého niečo.
Prevraciaš slovíčka a náladu, ale neprevraciaš kabáty, však?
Myslím, že nie. Mal som šťastie, že som bol vychovaný v normálnych časoch, že som si to stále uchovával a preniesol som to aj na deti. Sú super. Kristínka aj Matúš. Aj môj vnúčik, ktorý pekne každého zdraví, to sa už málokedy vidí. Mám rád ľudí, ktorí si udržiavajú humor a ktorí ho vedia aj dobre robiť a s úsmevom sa láskavo prihovárajú ľuďom.
Podľa numerológie si láskavý a šťastný človek so špeciálnou ochranou. Rád ukazuješ svoje srdce. A druhá vec, ktorú mi potvrdili aj astrológovia, je, že máš liečiteľské schopnosti – liečiš cez umenie. Keby si to nerobil, musel by si liečiť rukami, pretože tvoje schopnosti sú veľmi výrazné. Možno v tom tkvie to, že sú ti blízke všetky žánre. Veríš v osud? Lebo k tebe akoby príležitosti samy prichádzali bez toho, aby si sa musel snažiť.
Humor lieči, ako sa hovorí, tak na tom niečo pravdy bude, aj keď som prekvapený, že mám schopnosť liečiť. Lebo ak je to pravda, tak nič lepšie človeka nemôže stretnúť, než keď niekomu pofúka rany a pomôže mu zabudnúť na všetky bolesti. To je fantastické. A možno aj tým umením liečim. Keď človek vidí a vníma niečo pekné a zabudne na svoje trápenia, je to istým spôsobom terapia. A či verím v osud? Najprv som to nepripisoval osudu, ale čím ďalej to išlo s tou mojou profesiou aj so životom, tak som si uvedomil, že osud má každý niekde napísaný a ja verím v osud. Keď som prišiel k tancu, nič som o ňom nevedel. Nikdy som netancoval, robil som bigbít, a kamaráti ma zobrali na konkurz, lebo práve v tom roku, keď som skončil základnú školu, SĽUK robil generačnú výmenu a zakladal konzervatórium pre nové talenty. A zrazu som sa ocitol ako 15-ročný chlapec na profesionálnom javisku ako profesionálny tanečník. To konzervatórium sme mali popri tancovaní. Učil som sa to od začiatku, snažil som sa to pochytať a asi mi to išlo.
AUTOR: Erika Vincoureková
