Bude zaujímavé sledovať, ako si novodobá cenzúra poradí s tlakmi, ktoré na ňu pôsobia z dvoch strán. Aurelio Peccei bol na jednej strane spoluzakladateľom a prvým predsedom Rímskeho klubu, ktorý je svätyňou súčasného zeleného fundamentalizmu a ekologického alarmizmu. Ako taký by mal byť cenzormi post-demokratického Západu nedotknuteľný. Na druhej strane udržiaval blízke vzťahy s mocenskými špičkami v Moskve a nikdy sa od nich nedištancoval. Vymažú mu rusofóbni overovači faktov zo životopisu úzke zväzky s Kremľom?
Rozhľadený, ambiciózny a nedotknuteľný už ako mladík
Zahmlievanie niektorých etáp jeho životnej dráhy už prebieha. Aurelio Peccei sa narodil 4. júla 1908 v Turíne, metropole severotalianskeho regiónu Piemont. V anglickej, nemeckej, slovenskej ba ani v talianskej jazykovej mutácii Wikipédie nepíšu, z akej rodiny pochádza. Len ruskojazyčná lakonicky v zátvorkách uvádza „(отец венгр, мать итальянка)“ (otec Maďar, matka Talianka). Ani to však nemá vysokú výpovednú hodnotu, keďže začiatkom 20. storočia tvorili etnickí Maďari len zhruba polovicu obyvateľstva mnohonárodnostného Uhorska. Keďže sa nepíše, pred čím utekali, respektíve za čím sa sťahovali, ostaneme pri obligátnej fráze, že za lepšími príležitosťami.
Prečo je rodový pôvod architektov Agendy budovania nového technokratického svetového poriadku dôležitý? Pokiaľ pochádzajú zo starých pokrvných línií, nemusia sa príliš vyhranene profilovať ani sa osobne prepožičiavať na zaštiťovanie drastických akcií, pretože sú už starousadlíkmi vnútri elitnej smotánky. Môžu si dovoliť postávať v úzadí a poverovať tvrdými zásahmi iných. Ak sa ambiciózny novoprišelec, akým sa ukázal byť mladý Aurelio, chce predrať až k ním nahor, musí celoživotne dokazovať, že si takú poctu zaslúži. Portál www.katolisches.info objavil na stránkach Pecceiho knihy The Human Quality (Kvalita človeka) zmienku o tom, že jeho rodina pochádza z Maďarska, čo vieme, že znamená z Uhorska. Do Turína sa vraj dostala po dlhom putovaní cez Chorvátsko a Dalmáciu. Aureliov otec bol podľa týchto prameňov povolaním advokát. Politickým presvedčením sa vraj považoval za socialistu, z čoho by sa dalo usudzovať, že patril medzi salónnych socialistov teoretikov, ktorí sa ideálmi socializmu nadchýnali z pohodlia kaviarenských kresiel.
Mnohí príslušníci veľkomestskej strednej triedy intelektuálov z právnickej branže vtedy koketovali zároveň s viacerými smermi a hnutiami. Právnici, platení virtuózi v ohýbaní pravdy, o to viac. Po nástupe Benita Mussoliniho k moci sa od socializmu odkláňali s elegantnosťou úmernou tempu fašizácie celej spoločnosti. Z právneho hľadiska trval vo vtedajšom Taliansku prechod od demokracie k totalite a k vyhláseniu diktatúry v januári 1925 tri roky. Dospievajúci Aurelio, ktorý ešte nemal sformovaný svetonázor, ostával viac zvedavým ako rozhorčeným svedkom zrušenia slobody tlače v decembri 1925 a zavedenia korporatívneho systému v roku 1926.
Fašistický štát sa neprejavoval voči oponentom natoľko drasticky ako o desať rokov nacistické Nemecko. Prenasledoval v podstate len radikálnych socialistov a komunistov. Salónnych si v tichosti evidoval, ale iba zriedkakedy prenasledoval. Aureliovi počas vysokoškolských štúdií ekonómie na starobylej Turínskej univerzite nikto nebránil, aby si našiel záľubu v paradoxe trhových hospodárskych reforiem mladého Sovietskeho zväzu. Boľševické vedenie totiž otvorilo na niekoľko rokov ekonomiku súkromnému podnikateľského sektoru v rámci programu Novej ekonomickej politiky (NEP). Aurelio obhájil v roku 1930 dizertačnú prácu práve na túto tému. Možno i preto, že ho v nej zaujala metodika konvergencie kapitalizmu a socializmu ako nástroja globálneho usmerňovania civilizačného vývoja. V univerzitnom štúdiu pokračoval ako štipendista na parížskej Sorbonne, kde dostal − a využil − príležitosť odcestovať na plne hradený študijný pobyt do Sovietskeho zväzu.
Pod patronátom dynastie Agnelliovcov
Po návrate ho doma nečakal trestný postih ani zabrzdenie kariérneho rastu. Skôr naopak. Už dávno pred vycestovaním si ho začalo všímať ako nevšedného mladého muža korporátne vedenie Fabbrica Italiana Automobili Torino, známejšieho pod štvorpísmenovým tvarom FIAT. Z oficiálneho životopisu A. Pecceiho uverejneného na webovej stránke Rímskeho klubu vysvitá, že ho vedenie koncernu angažovalo už ako študenta v roku 1927 v sekcii špeciálnych projektov.
Z toho vidno, že ho podnikateľská dynastia Agnelliovcov, ktorá založila koncern v roku 1899, poctila výnimočnou dôverou a začala ho zasväcovať do svojich strategických plánov. Boli ďalekosiahle, viacodvetvové a transkontinentálne. Opierali sa o taliansky a nadnárodný investičný veľkokapitál, ktorý sa snažil vkladať dlhodobé investície do spriemyselňovania vytipovaných oblastí a krajín v Ázii a latinskej Amerike. Mladý Peccei mal to šťastie, že sa nechal oduševniť predstavami rozmachu reálnej ekonomiky vo forme budovania klasického priemyslu. Nepodľahol ako ekonóm − stratég zvodom modernej ekonomiky služieb a špekulatívneho finančníctva. Na vlastné oči sa mohol presvedčiť, ako točilo a množilo veľké peniaze rýchlym kasínovým spôsobom, až v roku 1929 vyvolalo svetovú hospodársku krízu. Za východisko z nej ponúklo roztočenie kolies zbrojenia a priemyslovo vyspelý Západ nenachádzal inú možnosť, než na to pristúpiť.
AUTOR: Patrik Sloboda
