Tak sme sa konečne dočkali. Dlhodobé projekty takzvaného spájania malých koaličných strán dostávajú jasné kontúry. Veľký „integrátor“ Mikuláš Dzurinda zhasol skôr, ako stihol zažiariť. Jeho scestné teórie o tom, že spojí KDH, Progresívne Slovensko a ešte aj stranu SaS, k nim prilepí „skrachovancov“ zo strany ZA ĽUDÍ či Budajovu jedenástku, a tak stvorí nové SDK, boli úplne nerealistické. Predovšetkým však krajne skompromitovaný dôchodca Dzurinda už nemá žiadnu autoritu ani politický výtlak.
To, že politická „molekula“ Miroslav Kollár sa ho v stave najhlbšej núdze pokúšal vrátiť do hry projektom Modrej koalície s cieľom zachrániť tak svoj ďalší politický život, hlavne po tom, ako prepadol aj ako primátor Hlohovca, sa dá pochopiť skôr psychologicky ako politologicky. Skrátka, topiaci sa aj stebla slamky chytá. Keď však prešiel projekt Modrej koalície prvými testami dôveryhodnosti, výsledky boli viac než tristné. Preferencie silne toxického Dzurindu sa pohybovali od 1,4 do dvoch percent. A to bol koniec Dzurindu ako niekoho, kto môže relevantne prehovoriť do budúceho vývoja slovenskej politiky. Po tom, ako ho Miroslav Kollár nahradil „áčkovými“ politikmi, teda „skrachovancami“ z klubu OĽANO, predovšetkým Eduardom Hegerom a Jaroslavom Naďom, Dzurinda definitívne pochopil, že ho odsunuli na vedľajšiu koľaj.
Problém je však v tom, že Dzurinda sa chce strašne vrátiť, a to, že ho nikto nechce, jednoducho neprijíma. Tento krajne skorumpovaný a skompromitovaný politický „zombík“ dokáže osloviť, ako sme už povedali, maximálne dve percentá voličov, a tak to asi aj ostane. Na druhej strane sebapreceňovanie a strata súdnosti je štandardnou diagnózou predovšetkým skrachovaných politikov, je teda logické, že tým trpí aj Dzurinda. Rozhodol sa, že to skúsi na vlastnú päsť so svojimi „mladými“, ktorí nie sú však ani politické molekuly. Sú to až na malé výnimky „no name“, čo by inak bol úplne ideálny názov pre jeho novú stranu. Jediný známejší človek z jeho tímu je budúci designovaný predseda Modrých Ľuboš Schwarzbacher, inak jeho bývalý hovorca na ministerstve zahraničných vecí, ktorý dobrovoľne prijal pozíciu jeho bábky. Okrem neho sú tam už len deti skrachovaných politikov, napríklad dvaja synovia exposlanca Milana Horta, ktorý prepadol dokonca z piateho miesta kandidátky, čo sa len tak hocikomu nepodarí, na to treba naozaj talent, a ako bonus si tam Dzurinda dotiahol svoju dcéru. Fajn, dôsledok bude jediný − „okradne“ súčasnú koalíciu o dva až tri mandáty v parlamente. Nie je to bohviečo, ale vďaka aj za to.
Po tom, čo sa Miroslav Kollár zorientoval v situácii okolo seba, sme sa konečne dozvedeli, čo má byť tým plánom B: nová strana OĽANO 2, rozumej Demokrati. Už to, aký názov si zvolili, je krajne absurdné a cynické. Táto partička totiž hrubo pohŕda demokraciou, ak bez problémov presluhuje deväť a pol mesiaca a nechce dať možnosť občanom skôr rozhodnúť o osude svojej krajiny.
Eduard Heger predstavil svoje OĽANO 2. Podľa očakávaní je v ňom aj Jaroslav Naď a spolu s ním všetci tí, ktorí tak veľmi chcú v politike ostať. Na prvom mieste spomenutý Miroslav Kollár, ktorý po krachu na poste primátora Hlohovca už v podstate nemal šancu udržať sa v politike, cez NATO dvojičku ministra obrany Jaroslava Naďa ministra zahraničných vecí Rastislava Káčera až po Domovníka Budaja, ktorý, ak do toho pôjde, bude dokonalým terčom pre konkurentov a médiá. Tím dopĺňa právnik Pavel Nechala, ktorý totálne prepadol vo voľbách v Petržalke a ktorý sa postupne z tvrdého kritika diletantizmu dnešnej vlády mení na servilného služobníka osoby, ktorá tento diletantizmus naplno reprezentuje, ďalej Čekovský, najneschopnejší redaktor RTVS od čias Márie Terézie, ktorého nedosiahnuteľným vzorom je práve Naď, a Karel Hirman, pôvodne expert progresívcov, ktorý rýchlo presedlal k Hegerovi a nechal za sebou na rezorte obrovský zmätok. V panoptiku nemôžu chýbať najmladší a najnekompetentnejší štátny tajomník na ministerstve zahraničných vecí Andrej Stančík, ďalej Peter Markovič, politický „zombík“, exposlanec SDKÚ, ktorého si takmer nikto nepamätá, a Vladimír Bilčík, europoslanec Spolu, ktorý by znova rád kandidoval. V partii nechýba Andrea Cocherová, ktorá organizovala opulentné Plesy v opere pre smotánku a ešte donedávna bola podpredsedníčkou Rady pre mediálne služby, v ktorej všetci členovia mali byť nezávislí, ani Andrea Letanovská, bývalá poslankyňa ZA ĽUDÍ, ktorá len slabučko „hryzkala“, keď poukazovala na totálne diletantstvo ministra zdravotníctva Mareka Krajčiho, ale nič nedosiahla. Tak takáto „squadra“ má osloviť voličov.
AUTOR: Roman Michelko
