Rozhovor so slovenským historikom a politikom Antonom Hrnkom.
Poznáme sa už dlho a nikdy si mi nepripadal ako politik. Dravec, čo potrebuje rozhodovať. Prečo sa vlastne historik a filozof stane politikom?
Mojím cieľom nikdy nebolo stať sa politikom ani dostať sa do politiky. Mal som rád svoje zamestnanie, dodnes mám rád históriu a vo voľnom čase sa jej venujem. Rád som študoval minulosť Slovenska nielen v archívoch. Potom prišli roky 1989/1990 a zrazu som s prekvapením zistil, že ľudia, ktorí sa začínajú angažovať v politike, nemajú ani šajnu o tom, o čo sa snažili Slováci v minulosti, kam smerovali, čo chceli dosiahnuť, aké mali ciele, kde zlyhali, kde sa im podarilo niečo dosiahnuť. Ale najmä, kam by sme mali smerovať. Keď som videl tú bezradnosť vo vzťahu k národným záujmom Slovákov, povedal som si, že takto to nemôže ísť, a začal som sa osobne verejne angažovať. Vôbec som nemal záujem vstúpiť do politiky. Len som sa snažil upozorňovať politikov, že veci národné treba brať vážne a treba to robiť inak. Treba predovšetkým vedieť, čo sme v minulosti dosiahli, lebo to má konkrétne politické, ekonomické a iné dôsledky aj na súčasnosť. Keď tieto veci nepoznáte, tápete a mnohým veciam nerozumiete, prečo sa dejú, tak ako sa dejú. Môžem uviesť aj príklad z raného obdobia budovania dnešných krajších zajtrajškov.
Hneď po prvých voľbách bol prijatý vo Federálnom zhromaždení ČSSR prvý reštitučný zákon. Za rozhodujúci deň nároku na reštitúciu majetku bol určený – myslím – 1. január 1956. Za tento zákon hlasovali, samozrejme, aj všetci poslanci zvolení do FZ zo Slovenska. Nikto z nich sa ani len neopýtal, prečo práve tento dátum. Oni na to prišli až vtedy, keď zistili, že na základe tohto zákona nikto na Slovensku nemôže nič reštituovať. Až vtedy sa začali pýtať prečo. Zistili, že ten rozhodujúci dátum česká strana nezvolila náhodne a že vedome tým poškodila slovenskú časť republiky. Keby len niečo vedeli o slovenských dejinách, nemohli by sa dať takýmto spôsobom previesť suchou nohou cez potok. Problém bol totiž v tom, ako bola orientovaná stredná trieda na Slovensku a v Česku. Kým česká stredná trieda bola orientovaná prokomunisticky, slovenská stredná trieda videla svojho politického reprezentanta v zakázanej ľudovej strane. Jasne sa to prejavilo vo voľbách roku 1946. Tých 62 % hlasov pre Demokratickú stranu bolo na 99 % hlasov, ktoré by ináč dostala Ľudová strana. Aj komunisti, aj v Prahe to veľmi dobre prečítali. Preto, keď sa komunisti dostali roku 1948 k moci, znárodňovaciu politiku robili ináč na Slovensku a ináč v Česku. Slovenskú strednú triedu znárodnili hneď po 25. 2. 1948, ale strednú triedu v Česku začali znárodňovať až od roku 1956. Tí, čo reštitučný zákon z českej strany pripravovali, veľmi dobre vedeli, čo robia a prečo bol prijatý práve od tohto dátumu. To, že to Slováci nevedeli a nepoznali svoju históriu, aby tomu mohli zamedziť, bol len „nedostatok“ historického poznania. Zobudili sa až, keď sa začali slovenskí reštituenti zaujímať o svoje majetky a zistili, že nemajú nárok, lebo je tam až rok 1956. Trvalo ďalší polrok, kým sa tento dátum zmenil na 22. 2. 1948 a mohli aj slovenskí malí a strední podnikatelia reštituovať. Takýchto vecí v dejinách, ktoré majú konkrétnu implikáciu na súčasnosť, je veľa. A práve preto, aby sa takéto veci nestávali, som vstúpil do politiky.
Súhlasíš s tým, že kto nepozná svoju históriu, musí si ju zopakovať?
Ten, kto nepozná svoju históriu, nepozná svoju súčasnosť a nemôže konštruovať svoju budúcnosť. V tom je celý princíp záujmu národa o minulosť, súčasnosť a budúcnosť. História nie je samoúčelné špáranie sa v minulosti, ako to robí Historický ústav SAV, história je vytváranie národnej pamäti. Z rôznych filmov aj z vedeckých poznaní vieme, čo sa stane človeku, ktorý stratí pamäť. Nevie, kto je, nevie, kam sa má vrátiť, nevie, kam má ísť, skrátka je stratený. A to isté platí pre národ, ktorý nemá svoju históriu, ktorý ju nepozná, ktorý sa o ňu nestará. Ľahko sa stáva hračkou dejín. A takou hračkou sme aj my. Nevieme si stanoviť svoje základné národné záujmy, pretože nevieme, aké sme mali vzťahy s Poliakmi, s Čechmi, s Maďarmi. To je len také paberkovanie, behanie po povrchu. A tí, čo to skúmajú, to ešte naschvál zahmlievajú, aby tento národ bol ešte sprostejší. Keď niekto začne skutočne ísť do hĺbky a začne skúmať naše dejiny, tak sa na neho vyrúti banda liberálne orientovaných ľudí, svetoobčanov, ktorí začnú hovoriť, že obnovuje ľudáctvo, komunizmus a bohviečo ešte. Vlastne my nemáme okrem Štefánika, ktorý však nebol v domácej politike, nikoho, kto by nebol pre liberálnu svorku držiteľov pravdy kontroverzný. My máme všetko kontroverzné. Maďari majú Horthyho na hrade, Česi majú Háchu na známkach, Poliaci majú všetkých svojich na známkach, Ukrajinci sa hlásia k masovým vrahom Banderovi a k Šukevičovi… A my si tu nevieme ani len svojich vlastných obhájiť. To je potom príčina toho, že nás každý prefacká, ako chce a kedy chce.
AUTOR: Erika Vincoureková
